Peter Dufka SJ: Duchovné vedenie podľa sv. Terézie

V rubrike venovanej spritualite pokračuje páter Peter Dufka SJ v téme duchovného vedenia. Na Sviatok všetkých svätých predstavuje skúsenosť jednej z najväčších mystičiek všetkých čias sv. Terézie z Avily v tejto oblasti.

V našej pravidelnej rubrike sa venujeme téme duchovného vedenia. Dnes, na Sviatok všetkých svätých si skúsme všimnúť, čo na túto tému napísala jedna z najväčších mystičiek všetkých čias sv. Terézia z Avily. Táto španielska učiteľka Cirkvi venovala téme duchovného vedenia veľkú pozornosť a sama mala bohaté skúsenosti v tejto oblasti. Výrazne prispela k duchovnému vedeniu iných nielen priamo, ale i nepriamo, prostredníctvom toho, čo napísala. Nechýbala jej múdrosť slova. Vyhýbala sa priamemu poučovaniu, ale často maskovala svoje duchovné usmerňovania rúškom rétorickej stratégie. Vo svojich dielach Cesta k dokonalosti a Kniha života, kde sa venuje tejto oblasti, vychádzala z vlastnej skúsenosti. 

Sv. Terézia zažila viacero duchovných vodcov. Prežila nemálo vnútorných neistôt, v ktorých potrebovala správne poradiť, preto hľadala pomoc u spovedníkov. Tu však zažila celé spektrum rád a názorov. Vedela rýchlo vypozorovať, ktoré rady jej prinášajú duchovný osoh a ktoré nie. Z niektorých spovedníkov bola sklamaná a vyčítala im nedôslednosť a rozpoltenosť. Naopak, s niektorými sa jej podarilo nadviazať hlboký vzťah, ktorý ju duchovne upokojoval. Napriek tomu, že jej nechýbali duchovné a mystické skúsenosti, ktoré presahovali oblasť racionálneho poznania, rada vyhľadávala vzdelaných teológov. Keď sa jej raz pýtali, akého duchovného vodcu by uprednostnila – svätého, alebo múdreho a vzdelaného, odpovedala jednoznačne: múdreho a vzdelaného. Poznala totiž škody, aké spôsobuje nemúdrosť a nevzdelanosť. Osobne ale dúfala, že nájde v jednej osobe človeka, ktorý bude mať obe vlastnosti. Svätosť i múdrosť. Tí, ktorí jej poskytli duchovnú radu v čase, kedy to veľmi potrebovala (v roku 1554), však neboli vzdelaní teológovia, ale duchovne a ľudsky citlivé osoby. Od  roku 1564 sv. Teréziu duchovne viedli jezuiti. O tejto skúsenosti píše: Sviatosť zmierenia tu nebola len jednoduchá príležitosť vyznať sa so svojich hriechov, ale bola to príležitosť k zdieľaniu, kde som mala možnosť pomenovať hnutia duše a rozumieť im.  Jej skúsenosti z duchovného vedenia by sa dali zostručniť do troch bodov. Prvým je dôležitosť meditácie, v ktorej centre je osoba Ježiša Krista. Druhým bodom je pokánie i askéza a tretím je duchovné priateľstvo. Skúsme si ich bližšie všimnúť.

1. Meditácia a osobný vzťah k osobe Ježiša Krista

V jej autobiografickom diele s názvom  Kniha života možno jasne vypozorovať blízkosť osoby, ktorá ju neustále sprevádza. Píše: Kto má pri sebe Ježiša, priateľa a   šľachetného vodcu, bude schopný všetko zniesť. Veď on nás podporuje, posilňuje, nikoho neopúšťa a je pravým priateľom. Na vlastné oči som videla, že musím vojsť cez bránu osobného vzťahu ku Kristovi, ak chcem spoznať niektoré tajomstvá. Inú cestu ako je táto netreba hľadať, lebo po tejto ceste sa kráča s istotou a bezpečne. Tu je naším Pánom ten, od ktorého a skrze ktorého dostávame všetko dobré. On nás bude učiť. Ak budeme mať pred očami jeho život, lepší a dokonalejší príklad na nasledovanie nenájdeme. Čo chceme viac, ako mať po svojom boku takého verného priateľa, ktorý nás neopustí v námahách a ťažkostiach, ako to robia svetskí priatelia?!

2. Druhým dôležitým bodom je askéza a pokánie

Pre sv. Teréziu je pokánie a askéza istou súčasťou duchovného rastu a duchovné vedenie by ich malo usmerňovať. Ona sama bola reformátorka a zakladateľka rehole bosých karmelitánok, kde dominovala istá náročnosť a prísne pravidlá. Terézia bola vždy najprísnejšia k sebe samej. Robila tie najhoršie práce, obsluhovala pri stoloch a povzbudzovala sestry. To však vyrušovalo svedomie vlažných rehoľníkov a kňazov, a tak šírili reči proti nej, dokonca sa snažili ovplyvniť samotného kráľa i pápežského legáta. No pápež Gregor XIII. potvrdil jej pravidlá, a tak vznikla druhá vetva karmelitánskeho rádu. Terézia spolupracovala i so sv. Jánom z Kríža, spoločne sa im podarilo založiť viacero karmelitánskych kláštorov s pôvodnou prísnosťou.  Sv. Terézia okrem osobnej skromnosti vyžadovala i isté obmedzenie neužitočných kontaktov s ľuďmi. Zaviedla prísnu klauzúru. Dôvod bol jasný. Chcela ochrániť spolusestry od svetských kontaktov a ľahkomyseľných priateľstiev. To však malo za cieľ prispieť k duchovným priateľstvám. Priniesla myšlienku návštevnej miestnosti ako miesta vzájomnej duchovnej pomoci. Tu povzbudzovala sestry vytvárať priateľstvá s ľuďmi, ktorí sú tiež v škole modlitby a duchovného rastu.

3. Duchovné priateľstvá

Podľa sv. Terézie, každý vzťah, ktorého cieľom je duchovné vedenie a pomoc, charakterizuje i správny citový vzťah a rešpekt. Prináša duchovné ovocie na oboch stranách. Nešlo jej len o duchovné vedenie, ale i o duchovné priateľstvo. To hľadala a to odporúčala hľadať i iným.  V roku 1562 spoznala mladého dominikána Garcíu de Toledo. Mala voči nemu dôveru a verila, že jej pomôže pravdivo rozlíšiť jej vízie. Keď sv. Terézia hovorí o stretnutí s Toledom, nezabudne tento vzťah označiť ako ideálny vzťah medzi spovedníkom a penitentom. Keď ho videla ako slúži sv. omšu v jednom dominikánskom kláštore, zrazu chcela poznať stav jeho duše. Táto zvedavosť bola spojená s túžbou po tom, aby tento kňaz pokročil na duchovnej ceste. Aby človek dokázal vytvoriť čisté priateľstvo, musí byť spokojný a šťastný vo svojom vlastnom povolaní. Duchovné priateľstvo si vyžaduje čistotu srdca, ktoré je odrazom hlbokého spojenia s Kristom. Na to, aby takéto priateľstvo mohlo existovať, je potrebné dosiahnuť istý stupeň citovej a duchovnej zrelosti. Podľa sv. Terézie duchovné priateľstvo je jeden z najkrajších darov života. Nedá sa nasilu vyhľadávať. Treba naň jednoducho čakať, pokiaľ nám ho daruje Darca všetkých darov. Dvaja ľudia žijúci dar takéhoto priateľstva sa na seba pozerajú pohľadom, ktorý vychádza z čistého srdca. To si vyžaduje neustálu bdelosť a  hlboký duchovný život. 

Milí priatelia, v oblasti duchového vedenia alebo sprevádzania nemožno vymyslieť nič nové, pretože všetky skúsenosti a múdrosti z tejto oblasti sa už zapísali do životov svätých, ktorých sviatok dnes slávime. Môžeme ich len objavovať, nechať sa nimi inšpirovať a možno mierne prispôsobiť zmeneným spoločenským podmienkam. Podstata však zostáva nezmenená. A tak prijmime duchovné usmernenia sv. Terézie, ktorá viedla k osobnému vzťahu ku Kristovi, nevyhýbala sa askéze a vyhľadávala duchovné priateľstvá. Sú rovnako aktuálne dnes, ako pred 500 rokmi.