Homília Svätého Otca na záver synody: Ďalej cestou milosrdného Ježiša

Vatikán 25. októbra – Plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie v Bazilike sv. Petra spolu so synodálnymi otcami, ostatnými účastníkmi synody a zhromaždeným ľudom na záver 14. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov:

Všetky tri dnešné čítania nám predstavujú spolucítenie Boha, jeho otcovstvo, ktoré sa definitívne zjavuje v Ježišovi.

Prorok Jeremiáš, uprostred pohromy pre celý národ, keď je ľud deportovaný nepriateľmi, ohlasuje, že «Pán zachránil svoj ľud, zvyšok Izraela» (porov. 31,7). A prečo to urobil? Pretože on je Otec (porov. v. 9), a ako Otec sa ujíma svojich detí, sprevádza ich na ceste, podopiera «slepého i chromého, ženu ťarchavú aj rodičku» (porov. 31,8). Jeho otcovstvo im otvára schodnú cestu, cestu útechy po toľkých slzách a toľkej trpkosti. Ak ľud zostane verným, ak vytrvá hľadať Boha aj v cudzej krajine, Boh zmení jeho uväznenie na slobodu, jeho samotu na spoločenstvo: to, čo dnes ľud seje v slzách, zajtra bude žať s jasotom (porov. Ž 126,6).

S týmto žalmom sme aj my prejavili radosť, ktorá je ovocím Pánovej spásy od Pána: «Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania» (v. 2). Veriaci človek je tým, kto zakúsil zachraňujúce konanie Boha vo vlastnom živote. A my, pastieri, sme zakúsili, čo znamená zasievať s námahou, neraz v slzách, a čo je to radovať sa z milosti žatvy, ktorá vždy presahuje naše sily a naše schopnosti.

Úryvok Listu Hebrejom nám predstavil Ježišovo spolucítenie. Aj on sám sa  „zaodel slabosťou“ (porov. 5,2), aby zakusoval spolucítenie s tými, ktorí sú v nevedomosti a omyle. Ježiš je najvyšší veľkňaz, svätý, nevinný, ale zároveň je veľkňazom, ktorý sa podieľal na našich slabostiach a bol podrobený skúške vo všetkom ako my, okrem hriechu (porov. 4,15). Preto je prostredníkom novej a definitívnej zmluvy, ktorá nám dáva spásu.

Dnešné evanjelium sa priamo prepája s prvým čítaním: tak ako bol izraelský ľud oslobodený vďaka otcovstvu Boha, tak bol Bartimej oslobodený vďaka Ježišovmu spolucíteniu. Ježiš práve vyšiel z Jericha. Hoci akurát nastúpil na tú najdôležitejšiu cestu, smerujúcu do Jeruzalema, zastavuje sa ešte, aby odpovedal na Bartimejovo volanie. Nechá sa zachytiť jeho žiadosťou, zaujíma sa o jeho situáciu. Neuspokojí sa s podarovaním almužny, ale chce sa ho dotknúť osobne. Nedáva mu ani pokyny, ani odpovede, ale kladie mu otázku: «Čo chceš, aby som pre teba urobil?» (Mk 10,51). Mohlo by sa to zdať neužitočnou otázkou: po čom by mohol túžiť slepec, ak nie po zraku? A predsa, touto otázkou položenou v osobnom kontakte, priamo, ale úctivo, Ježiš ukazuje, že chce načúvať našim potrebám. Túži viesť s každým z nás rozhovor vychádzajúci zo života, z reálnych situácií, ktorý pred Bohom nič nebude dávať bokom. Po uzdravení Pán hovorí tomu človeku: «Tvoja viera ťa uzdravila!» (v. 52). Je krásne vidieť, ako Kristus obdivuje Bartimejovu vieru, majúc v neho dôveru. On v nás verí, viac než my veríme v seba samých.

Je tu jedna zaujímavá osobitosť. Ježiš žiada svojich učeníkov, aby išli zavolať Bartimeja. Oni sa obrátili na slepca použijúc dva výrazy, ktoré v zvyšnej časti Evanjelia používa iba Ježiš. Ponajprv mu hovoria: „Neboj sa!“, výrazom, ktorý doslova znamená „Maj dôveru, vzchop sa!“ Vskutku, jedine stretnutie s Ježišom dáva človeku silu čeliť tým najťažším situáciám. Druhý výraz je „Vstaň!“, tak ako povedal Ježiš toľkým chorým, keď ich vzal za ruku a uzdravil ich. Tí, ktorí sú s Ježišom, nemôžu inak ako opakovať Ježišove povzbudzujúce a oslobodzujúce slová, privádzajúc priamo k nemu, bez kázní. A k tomuto sú volaní Ježišovi učeníci aj dnes, osobitne dnes: uviesť človeka do kontaktu so súcitným Milosrdenstvom, ktoré zachraňuje. Keď sa volanie ľudstva stáva, tak ako v Bartimejovom prípade, ešte silnejším, niet inej odpovede, než vziať si za svoje Ježišove slová a predovšetkým napodobňovať jeho srdce. Situácie biedy a konfliktu sú pre Boha príležitosťami milosrdenstva. Dnes je čas milosrdenstva!

Sú tu však aj niektoré pokušenia pre toho, kto nasleduje Ježiša. Dnešné Evanjelium vypicháva aspoň dve. Nikto z učeníkov sa nepristavuje, ako to robí Ježiš. Pokračujú v kráčaní, idú vpred, ako keby sa nič nedialo. Ak je Bartimej slepý, oni sú hluchí: jeho problém nie je ich problémom. Toto môže byť aj pre nás rizikom: voči ustavičným problémom radšej ísť ďalej, bez toho, aby sme sa dali vyrušovať. Takýmto spôsobom, tak ako tí učeníci, sme s Ježišom, ale nerozmýšľame ako Ježiš. Sme v jeho skupine, ale stráca sa otvorenosť srdca, vytráca sa úžas, vďačnosť a oduševnenie, a hrozí nám zvykovosť, že sa staneme „navyknutými na milosť“. Môžeme o Ňom hovoriť a pracovať preňho, ale žiť vzdialení od jeho srdca, ktoré sa nakláňa k tomu, kto je zranený. Toto je to pokušenie: „spiritualita fatamorgány“: môžeme kráčať púšťami ľudstva bez toho, aby sme videli, vidiac miesto toho, čo tam v skutočnosti je, skôr to, čo chceme vidieť my. Sme schopní vykonštruovať si pohľady na svet, ale neprijímame to, čo nám Pán dáva pred oči. Viera, ktorá sa nezakoreňuje v živote ľudí, zostáva vyprahnutá a namiesto oáz vytvára ďalšie púšte.

Je tu aj druhé pokušenie, to, že upadneme do „tabuľkovej viery“. Môžeme kráčať s Božím ľudom, ale máme už svoju tabuľku pochodu, do ktorej všetko zapadá: vieme kadiaľ ísť a koľko času tomu venovať, všetci musia rešpektovať náš rytmus a každá komplikácia nás vyrušuje. Riskujeme, že sa staneme tými „mnohými“ z evanjelia, ktorí strácajú trpezlivosť a napomínajú Bartimeja. Krátko pred tým napomínali deti (porov. 10,13), teraz slepého žobráka: kto je na obtiaž alebo nie je na úrovni, má sa vylúčiť. Ježiš však chce začleňovať, predovšetkým toho, kto sa drží na okraji a kričí za ním. Takíto, ako Bartimej, majú vieru, pretože byť si vedomým vlastnej odkázanosti na spásu je najlepším spôsobom ako stretnúť Ježiša.

A napokon Bartimej sa dáva nasledovať Ježiša po ceste (porov. v. 52). Nielenže znovunadobúda zrak, ale sa pripája k spoločenstvu tých, ktorí kráčajú s Ježišom. Drahí synodálni bratia, my sme kráčali spoločne. Ďakujem vám za tú cestu, ktorú sme zdieľali s pohľadom upriameným na Pána a na bratov, pri hľadaní chodníkov, ktoré evanjelium ukazuje našej dobe pre ohlasovanie tajomstva lásky rodiny. Pokračujme v ceste, ktorú si želá Pán. Prosme si od neho pohľad, ktorý je uzdravený a spasený, ktorý dokáže šíriť svetlo, pretože pamätá na jas, ktorý ho osvietil. Nenechajúc sa nikdy zatemniť pesimizmom a hriechom, hľadajme a viďme Božiu slávu, ktorá sa skvie v živom človeku.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)