Homília v Madison Square: Boh uprostred smogu našich miest

Homília pápeža Františka pri slávení svätej omše s formulárom za spravodlivosť a pokoj 25. septembra 2015 v Madison Square Garden v New Yorku

Nachádzame sa na Madison Square Garden, na mieste, ktoré je symbolom tohto mesta. Je to miesto dôležitých atletických, umeleckých a hudobných udalostí, ktoré priťahujú ľudí nielen tohoto mesta, ale i celého sveta. Na tomto mieste, ktoré predstavuje oboje – rozmanitosť ako aj spoločné záujmy množstva rôznych ľudí, sme počuli slová: «Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrie veľké svetlo» (Iz 9,1).

Ľud, čo kráčal – a je  zamotaný vo svojom konaní a rutine, uprostred svojich úspechov a svojich zlyhaní, obáv a svojich očakávaní – tento ľud uzrel veľké svetlo. Ľud, čo kráčal – so svojimi radosťami a nádejami, sklamaniami a smútkom – tento ľud uzrel veľké svetlo.

Boží ľud je v každej historickej dobe pozvaný kontemplovať toto svetlo – svetlo, ktoré chce osvietiť národy, ako to radostne vyjadril starec Simeon. Svetlo, ktoré chce prísť do každého zákutia tohto mesta, k našim spoluobčanom, do každého priestoru nášho života.

«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo».  Jednou z osobitostí Božieho ľudu je jeho schopnosť vidieť, kontemplovať uprostred svojich „temnôt“ to svetlo, ktoré prináša Kristus. Je to tento veriaci Boží ľud, ktorý vie vidieť, vie rozlišovať, ktorý vie kontemplovať Božiu živú prítomnosť uprostred svojho života, uprostred mesta. Spolu s prorokom dnes môžeme povedať: Ľud, čo kráča, dýcha a žije uprostred „smogu“, uzrel veľké svetlo, zakúsil nádych čerstvého vzduchu.

Žiť v meste nie je vec jednoduchá: je to multikultúrny kontext s veľkými náročnými výzvami. Veľké mestá sú pripomienkou skrytého bohatstva, ktoré skrýva náš svet: rozmanitosti kultúr, tradícií a historických skúseností; rôznosti jazykov, odevov a jedál. Veľkomestá združujú všetky rozličné spôsoby, ktoré sme my, ľudia, objavili, aby sme tak zodpovedali otázku o zmysle života v tých okolnostiach, v ktorých sme sa ocitli.

Ale veľkomestá tiež ukrývajú tváre ľudí, ktorí sa zdajú, akoby nemali občianstvo alebo boli druhotriednymi občanmi. Vo veľkých mestách, v úzadí za hlukom dopravy, za pulzujúcim rytmom zostáva umlčaných množstvo tvárí, pretože nemajú „právo“ byť občanmi, nemajú právo byť súčasťou mesta – cudzinci, deti, čo nechodili do školy, ľudia bez zdravotného poistenia, bez strechy nad hlavou, osamelí starí ľudia – zostávajúci na okraji našich ulíc, našich bulvárov v anonymite ohlušenosti. A stávajú sa súčasťou mestského koloritu, ktorý sa pomaličky stáva v našich očiach a najmä v našich srdciach samozrejmým.

Vedomie, že Ježiš naďalej kráča našimi ulicami, že tvorí súčasť života jeho ľudu, že je s nami spojený v jedných spoločných dejinách spásy, nás napĺňa nádejou. Nádejou, ktorá nás oslobodzuje od síl tlačiacich nás k izolovaniu sa a nezáujmu o životy druhých, o život nášho mesta. Nádejou, ktorá nás zbavuje prázdnych vzťahov, abstraktných analýz alebo senzáciechtivej rutiny. Nádejou, ktorá sa nebojí zaangažovať sa pôsobiac ako kvas v tých kútoch mesta, kde nám prichodí žiť či pracovať. Nádejou, ktorá nás pozýva vnímať uprostred „smogu“ prítomnosť Boha, ktorý naďalej kráča naším mestom. Lebo Boh je v meste prítomný.

Aké je to svetlo, čo preniká našimi ulicami? Ako stretnúť Boha, ktorý žije s nami uprostred „smogu“ našich miest? Ako sa stretneme s Ježišom, živým a činným v každodennosti života našich multikultúrnych miest?

Prorok Izaiáš nám bude na tejto ceste „učenia sa vidieť“ sprievodcom. Hovoril o svetle, ktorým je Ježiš. A teraz nám prorok predstavuje Ježiša ako «zázračného Radcu, mocného Boha, večného Otca, Knieža pokoja» (9,5-6). Týmto spôsobom nás vovádza do života Syna, aby sa Jeho život mohol stať aj naším životom.

«Zázračný Radca». Evanjeliá nám hovoria o tom, ako mnohí prichádzajú za Ježišom s otázkou: «Učiteľ, čo máme robiť?» Prvá vec, ktorú Ježiš vyvoláva svojou odpoveďou, je návrh, povzbudenie, motivácia. Neustále svojim učeníkom predkladá, že majú ísť, vychádzať von. Pobáda ich vyjsť v ústrety druhým tam, kde reálne sú, a nie tam, kde by sa nám páčilo, že by tam mali byť. Stále a stále vychádzať von, bez strachu, ísť bez obáv. Ísť von a ohlasovať túto radosť, ktorá je určená všetkým ľuďom.

«Mocný Boh». V Ježišovi sa Boh stal Emanuelom, je Boh-s-nami; Boh, ktorý kráča po našom boku, ktorý je súčasťou našich životov, našich domovov, našej „kuchyne“, ako rada hovorievala sv. Terézia od Ježiša.

«Večný Otec». Nikto a nič nás nemôže odlúčiť od jeho lásky. Ísť von a ohlasovať, ísť von a dávať najavo, že Boh je medzi nami ako milosrdný Otec, ktorý každé ráno a každý večer vychádza vyzerať, či sa jeho syn nevracia domov, a hneď ako ho vidí prichádzať, beží, aby ho objal. Toto je krásne. Je to objatie, ktoré sa chce ujímať, chce očisťovať a povyšovať dôstojnosť jeho detí. Je to Otec, ktorý je cez svoje objatie ohlasuje „dobrú zvesť ubitým, úľavu sužovaným, slobodu utláčaným, potechu zarmúteným“ (porov. Iz 61,1-2).

«Knieža pokoja». Vychádzať von k druhým ľuďom a deliť sa s nimi s dobrou novinu, že Boh je náš Otec, ktorý kráča po našom boku, vyslobodzuje nás z anonymity, zo života bez tváre, z prázdneho života, a vovádza nás do školy stretnutia. Zbavuje nás konkurenčného boja a zahľadenosti do seba (autoreferenciality), aby nás voviedol na cestu pokoja. Toho pokoja, ktorý sa rodí z akceptovania druhých; toho pokoja, ktorý sa zrodí v našom srdcia kedykoľvek sa pozrieme na toho najnúdznejšieho ako na brata.

Boh žije v našich mestách, Cirkev žije v našich mestách. A Boh a Cirkev, ktorí žijú v našich mestách, chcú byť ako kvas v ceste, chcú sa premiesiť so všetkými, sprevádzajúc všetkých,  ohlasujúc divy toho, ktorý je zázračným Radcom, mocným Bohom, večným Otcom, Kniežaťom pokoja.

«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo», a my, kresťania, sme svedkami.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)