Príhovor pápeža Františka 350-člennému biskupskému zboru USA

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka 350-člennému biskupskému zboru USA, ktorý predniesol 23. septembra 2015 v Katedrále sv. Matúša vo Washingtone

Drahí bratia v biskupskej službe,

ponajprv chcem zaslať pozdrav židovskej komunite, našim bratom Židom, ktorí dnes slávia sviatok Jom Kippur. Nech ich Pán požehná pokojom a dá im napredovať v živote svätosti, podľa toho, čo sme dnes počuli z jeho Slova: «Buďte svätí, pretože ja som Svätý.»

Som rád, že sa s vami stretávam v tomto momente apoštolskej cesty, ktorá ma priviedla do vašej krajiny. Vrelo ďakujem kardinálovi Wuerlovi a arcibiskupovi Kurtzovi za milé slová privítania, ktoré mi adresovali aj v mene vás všetkých. Prijmite, prosím, moju vďačnosť za vľúdne prijatie a veľkorysú disponovanosť, s akou bol môj tunajší pobyt naplánovaný a zorganizovaný.

Zatiaľ čo objímam pohľadom i srdcom vaše tváre Pastierov, chcel by som mocne zovrieť cirkvi, ktoré s láskou nesiete na pleciach a prosím vás, aby ste ich uistili, že moja ľudská i duchovná blízkosť vaším prostredníctvom, zasahuje celý Boží ľud rozosiaty po tejto šírej zemi. 

Pápežovo srdce sa rozťahuje, aby pojalo všetkých. Rozšíriť srdce, aby svedčilo o tom, že Boh je veľký vo svojej láske, je podstatou poslania Petrovho nástupcu, Vikára toho, ktorý na kríži objal celé ľudstvo. Nech sa žiadny člen Kristovho tela a amerického národa necíti vylúčený z pápežovho objatia. Kdekoľvek sa na perách objaví pravé meno Ježiš, tam zaznie aj pápežov hlas, aby potvrdil: „Je to Spasiteľ!“ Z vašich veľkých metropol východného pobrežia a plání stredozápadu (midwest), z hlbokého juhu k nekonečnému západu, kdekoľvek sa váš ľud schádza na eucharistické slávenie, nech pápež nie je čisto iba menom vyslovovaným zvykovo, ale hmatateľnou spoločnosťou zameranou na podporovanie hlasu, ktorý sa vznáša zo srdca Nevesty: «Príď, Pane!» 

Keď sa nejaká ruka načahuje, aby konala dobro či sprostredkovala Kristovu starostlivú lásku, osušila slzu alebo bola spoločníčkou osamelému, aby naznačila cestu zablúdenému či pozdvihla už zlomené srdce, aby sa sklonila k padnutému alebo poučila smädného po pravde, aby ponúkla odpustenie alebo viedla k novému začiatku v Bohu... vedzte, že pápež vás sprevádza, pápež vás podporuje, kladie na vašu ruku tú svoju, už zostarnutú a vráskavú, ale vďaka Božej milosti ešte schopnú podporiť a povzbudiť.

Moje prvé slovo je vzdávanie vďaky Bohu za dynamizmus evanjelia, ktorý umožnil pozorovateľný rast Kristovej Cirkvi v týchto zemiach a prisľúbil veľkorysý prínos, ktorý ponúkla a neprestajne ponúka spoločnosti Spojených štátov a svetu. Vrelo oceňujem a s dojatím ďakujem za vašu veľkorysosť a solidaritu voči Svätej stolici a voči evanjelizácii toľkých trpiacich častí sveta. Teším sa z nezdolného nasadenia vašej Cirkvi vo veci života a rodiny, ktoré je popredným motívom mojej návštevy. Pozorne sledujem obrovské úsilie prijímania a integrovania migrantov, ktorí neprestajne hľadia na Ameriku pohľadom putujúcich, a ktorí tu zakotvili s cieľom nachádzať jej sľubné zdroje slobody a prosperity. Obdivujem námahu, s akou napredujete vo výchovnom poslaní vo vašich školách na všetkých úrovniach a charitatívne dielo vašich početných inštitúcií. Sú to aktivity neraz vykonávané bez akéhokoľvek pochopenia pre ich hodnotu a bez podpory, a v každom prípade hrdinsky udržiavané peniazmi chudobných, pretože takéto iniciatívy vychádzajú z nadprirodzeného poverenia, ktorému nie je dovolené odmietnuť poslušnosť.  

Som si vedomý odvahy, s akou ste čelili tmavým úsekom vašej cirkevnej cesty bez toho, aby ste sa obávali sebakritiky či snažili sa vyhnúť pokorovaniam a obetám, bez toho, aby ste podľahli strachu z vyprázdnenia sa z toho, čo je druhoradé, preto, aby ste znovuzískali vážnosť a dôveru pre Kristových služobníkov, ako to očakáva duša vášho ľudu. Viem, ako ťažko na vás doľahlo zranenie posledných rokov a sprevádzal som vaše veľkorysé úsilie uzdravovať obete, vo vedomí, že uzdravovaním sa vždy sami uzdravujeme a tiež naďalej pracovať na zaistení toho, aby sa takíto zločiny už nikdy viac nezopakovali. 

Prihováram sa vám ako biskup Ríma, už vo svojej starobe povolaný Bohom, taktiež z jednej americkej zeme, aby chránil jednotu univerzálnej Cirkvi a povzbudzoval v láske cestu všetkých miestnych cirkví, aby napredovali v poznaní, vo viere a Kristovej láske. Čítajúc vaše mená a priezviská, pozorujúc vaše tváre, poznajúc vysokú mieru vášho cirkevného povedomia a oddanosti, ktorú ste vždy prechovávali voči Petrovmu nástupcovi, vám musím povedať, že sa medzi vami necítim ako cudzinec. Som vskutku pôvodom tiež z rozľahlej krajiny, bezhraničnej a nezriedka beztvarej, ktorá, tak ako vaša prijala vieru z toho, čo so sebou priniesli misionári. Dobre poznám výzvu zasievať evanjelium do sŕdc ľudí pochádzajúcich z rôznych kútov sveta,  neraz stvrdnutých z trpkej cesty, predtým ako docestovali. Nie je mi cudzia história námahy zasadiť Cirkev medzi pláne, pohoria, mestá a predmestia často nehostinnej oblasti, kde hranice sú vždy provizórne, jasné odpovede nemajú trvácnosť a kľúč k vstupu si vyžaduje umenie spájať epickú námahu priekopníkov bádateľov s prozaickou múdrosťou a odolnosťou usadlíkov, ktorí zaberajú dosiahnuté územie. Ako to vyspieval jeden váš básnik: «krídla mocné a neúnavné», ale aj múdrosť toho, ktorý «pozná vrchy». (Keď som býval mladý,/mal som krídla mocné a neúnavné,/no nepoznal som vrchy. Keď som ostarel,/poznal som vrchy,/no unavené krídla už viac nedosiahli na dohľad./ Géniom je múdrosť a mladosť. (Porov. Edgard Lee Masters, Antologia di Spoon River).

Neprihováram sa vám sám. Môj hlas je pokračovaním toho, čo vám darovali moji predchodcovia. Skutočne, už od prvopočiatkov «amerického národa», keď bola v predvečer revolúcie ustanovená prvá diecéza v Baltimore, Cirkev Ríma vám bola vždy nablízku a nikdy vám nechýbala jej stála pomoc a jej povzbudzovanie. V uplynulých desaťročiach vás traja z mojich ctihodných predchodcov navštívili a odovzdali vám význačné dedičstvo doteraz aktuálneho učenia, ktoré sa stalo vaším pokladom pri smerovaní prezieravých pastoračných programov pre vedenie tejto milovanej Cirkvi. 

Nemám v úmysle načrtnúť program či naznačiť nejakú stratégiu. Neprišiel som, aby som vás súdil a dával vám lekcie. Spolieham sa úplne na hlas toho, ktorý  «nás naučí všetko» (Jn 14,26). Dovoľte mi iba, so slobodou lásky, aby som k vám mohol prehovoriť ako brat medzi bratmi. Nemám v srdci to, aby som vám hovoril, čo robiť, pretože všetci vieme, koľko od nás žiada Pán. Radšej sa ešte vrátim k tej námahe – starej a vždy novej – pýtať sa na cesty, ktorými treba ísť, na pocity, ktoré treba zachovávať, kým sa pracuje, na ducha, s akým konať. Bez toho, aby som si nárokoval byť vyčerpávajúci, podelím sa s vami o niekoľko zamyslení, ktoré považujem za vhodné pre naše poslanie.  

Sme biskupi Cirkvi, Pastieri ustanovení Bohom, aby sme pásli jeho stádo. Naša najväčšia radosť je byť Pastiermi, nič iné ako Pastiermi s nerozdeleným srdcom a nezvratnou vydanosťou seba samých. Je potrebné chrániť túto radosť a nedovoliť, aby nám ju ukradli. Zlý reve ako lev a snaží sa ju pohltiť a tak zničiť to, že sme povolaní, aby sme neboli pre seba samých, ale darom a pre službu «Pastiera našich duší» (1 Pt 2,25).

Podstatu našej identity treba hľadať vo vytrvalej modlitbe, v kázaní (Sk 6,4) a v pasení (Jn 21,15-17; Sk 20,28-31).

Nie v hocijakej modlitbe, ale v dôvernej jednote s Kristom, kde sa treba denne nechať zachytiť jeho pohľadom, aby sme začuli jeho otázku, ktorou sa na nás obracia: «Kto je moja Matka? Kto sú moji bratia?» (porov. Mk 3, 33). A aby sme mu mohli pokojne odpovedať: «Pane, hľa tvoja Matka, hľa, tvoji bratia! Odovzdávam ti ich, sú to tí, ktorých si mi zveril». Z takejto dôvernosti s Kristom sa živí Pastierov život.

Nejde o kázanie komplexných doktrín, ale o radostné ohlasovanie Krista, mŕtveho a vzkrieseného pre nás. Štýl nášho poslania nech vzbudí v tých, ktorí nás počúvajú, skúsenosť toho «pre nás» v tomto ohlasovaní: nech Slovo dodá zmysel a plnosť každému zlomku ich života, sviatosti nech ich vyživujú tým pokrmom, ktorý si nemôžu zabezpečiť, blízkosť Pastiera nech v nich prebudí nostalgiu po Otcovom objatí. Bdejte, aby stádo našlo vždy v srdci Pastiera tú zásobáreň večnosti, ktorú nadarmo namáhavo hľadá vo svetských veciach. Nech nájde vždy na vašich perách ocenenie schopnosti v slobode a spravodlivosti tvoriť a budovať pokrok, ktorého je táto krajina plná. Nech však nechýba ani vyrovnaná odvaha vyznať, že je potrebné  obstarávať si «nie pokrm, ktorý sa pominie, ale taký, ktorý ostáva pre večný život» (porov. Jn 6,27). 

Nepásť seba samých, ale vedieť ustúpiť, umenšiť sa, vyjsť z centra, aby sme Kristom sýtili Božiu rodinu. Neohrozene bdieť, vztýčiť sa dohora, aby sme pohľadom Boha obsiahli stádo, ktoré patrí iba jemu. Pozdvihnúť sa do výšky kríža jeho Syna, jediného bodu pohľadu, ktorý otvára Pastierovi srdce jeho stáda.

Nehľadieť smerom dolu vo vlastnej autorefencialite (vzťahovaní všetkého na seba), ale smerom k Božím obzorom, ktoré presahujú to, čo my dokážeme predvídať či naplánovať. Bedliť aj na sebou, aby sme ušli od pokušenia narcizmu, ktorý oslepuje oči Pastiera, spôsobuje, že jeho hlas sa stane nerozpoznateľný a jeho gestá sterilné. Na mnohorakých cestách, ktoré sa otvárajú pred vašou pastierskou starostlivosťou pamätajte na to, aby ste uchovali nezničiteľnú to jadro, ktoré zjednocuje všetko: «mne ste to urobili» (Mt 25,31-45).

Istotne je užitočné, ak biskup vlastní prezieravosť vodcu a skúsenosť správcu, avšak neúprosne klesáme, ak moc sily dáme na miesto sily bezmoci, ktorou nás Boh vykúpil. Pre biskupa je nevyhnutné jasné vnímanie boja medzi svetlom a temnotami, ktorý prebieha v tomto svete. Beda nám však, ak robíme z kríža zástavu svetských bitiek, neuvedomujúc si, že podmienkou trvalého víťazstva je nechať sa prebodnúť a vyprázdniť od seba samých (porov. Flp 2,1-11).

Nie je nám neznáma úzkosť prvých Jedenástich, zavretých medzi vlastnými múrmi, ohrozených a vydesených, plných preľaknutia rozpŕchnutých oviec, pretože Pastier bol zasiahnutý. Ale vieme, že nám bol daný duch odvahy a nie ustráchanosti. Preto nám nie je dovolené, aby sme sa nechali paralyzovať strachom.

Dobre viem, že výzvy pred vami sú mnohé a pole, na ktorom zasievate je často nevraživé a nemálo je aj pokušení uzavrieť sa do obkľúčenia strachu, lízať si rany, oplakávať časy, ktoré sa nevrátia a pripravovať si tvrdé odpovede na už ostré odporovanie.

A jednako sme stúpencami kultúry stretnutia. Sme žijúce sviatosti objatia, medzi božským bohatstvom a našou chudobou. Sme svedkovia zníženia sa a zhovievavosti Boha, ktorý predchádza v láske aj našu najprvotnejšiu odpoveď.

Dialóg je naša metóda, nie však pre chytrácku stratégiu, ale pre vernosť tomu, ktorý nikdy neustane pri prechádzaní ľudskými námestiami až do jedenástej hodiny, aby im ponúkol svoje pozvanie lásky (porov. Mt 20,1-16).

Cesta je teda dialóg, dialóg medzi vami, dialóg s vašimi kňazmi, dialóg s laikmi, dialóg s rodinami, dialóg so spoločnosťou. Neunavím sa v tom, aby som vás povzbudzoval, aby ste viedli dialóg bez obáv. Čím bohatšie je dedičstvo, o ktoré sa máte s neohrozenosťou (parrésiou) deliť, o toľko viac nech je výrečnejšia pokora, s akou ho máte ponúkať. Nebojte sa vykonať exodus, potrebný pre každý autentický dialóg. Ináč nie je možné pochopiť dôvody iných, ani do hĺbky porozumieť, že brat, ku ktorému sa treba dostať a vyslobodiť ho silou a blízkosťou lásky, zaváži viac ako pozície, ktoré posudzujeme za vzdialené od našich a tiež aj ako autentické istoty. Nevľúdna a bojovná reč sa nehodí do úst Pastiera, nemá právo prebývať v jeho srdci, a hoci by sa zdalo, že na chvíľu by mohla zaistiť zdanlivú hegemóniu, jedine trvalé čaro dobroty a lásky je tým, čo zostane naozaj presvedčivým.

Je potrebné umožniť neprestajne zaznievať v našom srdci Pánovmu slovu: «Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoje duše» (Mt 11,28-30). Ježišovo jarmo je jarmo lásky a preto je prisľúbením odpočinku. Niekedy nás ťaží osamotenosť našich námah a natoľko sme zapriahnutí do jarma, že si už nespomenieme na to, že sme ho dostali do Pána. Zdá sa nám iba naše a tak ho za sebou vláčime ako unavené voly na vyprahnutom poli, pritisnutí pocitom zbytočnej práce, zabúdajúc na plnosť odpočinku nerozlučiteľne spojenej s Tým, ktorý nám dal prisľúbenie.

Učiť sa od Ježiša, či lepšie, učiť sa Ježiša, mierneho a pokorného; vstúpiť do jeho miernosti a do jeho pokory cez kontempláciu jeho konania. Voviesť naše cirkvi a náš ľud, nezriedka pritlačený strohým úsilím o výkon do príjemnosti Pánovho jarma. Pripomínať si, že identita Ježišovej Cirkvi je zaistená nie «ohňom z neba, ktorý ničí» (porov. Lk 9,54), ale tajomným teplom Ducha, ktorý «uzdravuje, čo krváca, ohýna, čo je stŕpnuté, napráva, čo je zblúdené».

Veľké poslanie, ktorým nás Pán poveruje, vykonávame v spoločenstve, kolegiálnym spôsobom. Svet je už taký rozdrásaný a rozdelený, už takmer všade sa udomácnila rozpoltenosť. Práve preto sa Cirkev, «Pánova nezošívaná tunika», nemôže nechať potrhať, stať sa rozdelením či predmetom sporu.

Naše biskupské poslanie je v prvom rade upevňovanie jednoty, ktorej obsah je stanovený Božím Slovom a jediným Chlebom z neba, s ktorými každá z nám zverených cirkví ostáva katolícka, v otvorenosti a v spoločenstve so všetkými miestnymi cirkvami a s cirkvou Ríma, ktorá «predsedá v láske». Je to teda príkaz bdieť nad touto jednotou, chrániť ju, napomáhať ju, svedčiť o nej ako o znamení a nástroji, ktorý ponad každú bariéru spája národy, rasy, triedy, generácie.

Bezprostredne blízky Svätý rok milosrdenstva, ktorý nás uvedie do nevyčerpateľných hlbín Božieho srdca, v ktorom niet žiadneho rozdelenia, nech sa pre všetkých stane privilegovanou príležitosťou posilnenia spoločenstva, zdokonaľovania jednoty, zmierením rozdielností, vzájomného odpustenia a prekonania každého odštiepenia tak, aby zažiarilo vaše svetlo ako «mesto postavené na návrší» (Mt 5,14).

Táto služba jednote je osobitne dôležitá pre váš milovaný národ, ktorého rozsiahle hmotné i duchovné, kultúrne a politické, historické i ľudské, vedecké a technologické zdroje si vyžadujú zaangažovanú mravnú zodpovednosť vo svete vyčerpanom a namáhavo hľadajúcom nové rovnováhy v oblasti mieru, prosperity a integrácie. Je preto podstatnou časťou vášho poslania ponúknuť Spojeným štátom americkým pokorný a mocný kvas spoločenstva. Nech spoločnosť spozná, že prebývanie «sviatosti jednoty» (LG, 1) uprostred nej je zárukou toho, že jej údelom nebude opustenosť a rozdrobenie.

A takéto svedectvo je maják, ktorý nemôže zhasnúť. Vskutku, v hustej temnote života sa ľudia potrebujú dať viesť jeho svetlom, aby si boli istí prístavom, ktorý ich čaká, v istote, že ich loďky sa neroztrieštia o útesy, ani sa nestanú hračkou vĺn. Preto, bratia, povzbudzujem vás, aby ste sa postavili k výzvam našich čias: postaviť sa k výzvam našich čias. V základe každej z nich vždy stojí život ako dar a zodpovednosť. Budúcnosť slobody a dôstojnosti našich spoločností závisí od spôsobu, akým dokážeme na takéto výzvy odpovedať. 

Nevinné obete potratu, deti, ktoré umierajú od hladu a pod bombami, imigranti, ktorí sa topia pri hľadaní zajtrajška, starí a chorí ľudia, s ktorými by sa najradšej už nepočítalo, obete terorizmu, vojen, násilia a obchodovania s drogami, životné prostredie zdevastované koristníckym vzťahom človeka k prírode, v tom všetkom je vždy v hre Boží dar, ktorého sme vznešení správcovia, no nie majitelia. Nie je preto dovolené unikať od takýchto otázok alebo ich umlčiavať. Nemenej dôležité je ohlasovanie evanjelia rodiny, ktoré počas nastávajúceho Svetového stretnutia rodín vo Filadelfii mocne ohlásim spolu s vami a celou Cirkvou.

Tieto neodškriepiteľné aspekty poslania Cirkvi patria k jadru toho, čo nám odovzdal Pán. Preto je našou povinnosťou chrániť ich a komunikovať aj keď sa mentalita čias stáva nepriepustnou a nevraživou voči tomuto posolstvu (Evangelii gudium, 34-39). Povzbudzujem vás, aby ste ponúkli s nástrojmi a kreativitou lásky a s pokorou pravdy takéto svedectvo. Vyžaduje si nielen ohlasovanie a zvestovanie navonok, ale tiež získanie si priestoru v srdciach ľudí a v povedomí spoločnosti.

Za týmto účelom je veľmi dôležité, aby Cirkev v Spojených štátoch bola aj pokorným ohniskom, ktoré pritiahne ľudí svetlom a sálaním lásky. Ako Pastieri dobre poznáme tmu a chlad, ktorý je ešte v tomto svete, osamelosť a opustenosť mnohých – aj tam, kde je hojnosť komunikačných zdrojov a materiálneho bohatstva –  poznáme aj strach pred životom, beznádej a mnohoraké úniky. 

Preto iba tá Cirkev, ktorá dokáže zhromažďovať okolo tohto ohniska, bude mať schopnosť priťahovať. Isteže, nie k hocijakému ohňu, ale k takému, ktorý sa zažal vo Veľkonočné ráno. Vzkriesený Pán sa neprestáva pýtať Pastierov Cirkvi prostredníctvom tichého hlasu toľkých bratov: «Máte niečo na jedenie?». Je potrebné rozpoznať jeho hlas, ako to urobili apoštoli na brehu Tiberiadského jazera (Jn 21,4-12). A ide o  ešte rozhodnejšie odovzdanie sa istote, že uhlíky jeho prítomnosti zažaté ohňom utrpenia, nás predchádzajú a nikdy nevyhasnú. Nedostatok tejto istoty prináša so sebou nebezpečenstvo, že sa staneme pestovateľmi popola a nie ochrancami a rozdávateľmi pravého svetla a tepla, ktoré dokáže rozohriať srdce (Lk 24,32). 

Predtým, ako skončím, dovoľte mi ešte predniesť vám dve odporúčania, ktoré mám na srdci. Prvé sa vzťahuje na vaše biskupské otcovstvo. Buďte Pastieri blízki ľuďom, Pastieri, ktorí sú blížnymi a služobníkmi. Táto blízkosť nech sa vyjadrí osobitným spôsobom voči vašim kňazom. Sprevádzajte ich, aby pokračovali v službe Kristovi s nerozdeleným srdcom, pretože iba celistvosť naplní Kristových služobníkov. Prosím vás preto, aby ste ich nenechali uspokojiť sa polovičnými mierami. Starajte sa o ich duchovné pramene, aby neupadli do pokušenia byť notármi či byrokratmi, ale nech sú výrazom materstva Cirkvi, ktorá rodí a umožňuje svojim deťom rásť. Bdejte, aby boli neúnavní, keď treba vstať a  odpovedať tomu, kto búcha na dvere za noci, aj keď si už myslíme, že máme právo na odpočinok (Lk 11,5-8). Cvičte ich, aby boli pripravení zastaviť sa, skloniť sa, naliať balzam, postarať sa a stráviť sa v prospech toho, ktorý sa „nevdojak“ našiel olúpený o to, o čom si myslel, že vlastní (porov. Lk 10,29-37).

Moje druhé odporúčanie sa vzťahuje na migrantov. Ospravedlňujem sa, že istým spôsobom hovorím akoby „vo vlastnej záležitosti“. Cirkev Spojených štátov pozná tak ako málokto, aké sú nádeje v srdciach migrantov. Odjakživa ste sa učili ich reč, zastávali sa ich, integrovali ste ich príspevky, bránili ich práva, podporovali ste ich snahu o pozdvihnutie, zachovávali ste zažatú pochodeň ich viery. Aj teraz, žiadna americká inštitúcia nerobí pre migrantov toľko ako vaše kresťanské spoločenstvá. Teraz tu máte túto veľkú vlnu latinskej migrácie, ktorá sa dostáva do toľkých vašich diecéz. Nie iba ako rímsky biskup, ale aj ako Pastier prichádzajúci z juhu, cítim potrebu poďakovať vám a povzbudiť vás. Možno pre vás nebude ľahké čítať v ich duši; možno budete postavený pred výzvu plynúcu z ich rôznorodosti. Vedzte však, že majú aj zdroje, s ktorými sa môžu podeliť. Preto, prijmite ich bez obáv. Ponúknite im teplo Kristovej lásky a rozlúštite tajomstvo ich srdca. Som si istý, že opäť raz tento ľud obohatí Ameriku a jej Cirkev.

Nech vás Boh požehnáva a Panna Mária ochraňuje! Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)