Homília v paraguajskom Ñu Guazú: Evanjelizovať znamená byť pohostinnými

Vatikán/Paraguaj 12. júla – Plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení svätej omše v nedeľu 12. júla 2015 na priestranstve parku „Campo grande de Ñu Guazú“ v paraguajskom hlavnom meste Asunción, s liturgickým formulárom 15. nedele v cezročnom období, s čítaniami Am 7,12-15, Ž 85,9-14, Ef 1,13-14, Mk 6,7-13.

„Pán nám dá dážď a svoje plody vydá naša zem“, tak hovorí žalm (porov. Ž 85,13). Toto sme pozvaní sláviť, to tajomné spoločenstvo medzi Bohom a jeho ľudom, medzi Bohom a nami. Spoločenstvo, ktoré dáva vždy ovocie, dáva vždy život. Táto dôvera prýšti z viery, vedieť, že môžeme počítať s jeho milosťou, ktorá vždy pretvorí a zavlaží našu zem.

Dôvera, ktorej sa učíme, ku ktorej sa vychovávame. Dôvera, ktorá sa rozvíja v lone spoločenstva, v živote rodiny. Dôvera, ktorá sa stáva svedectvom na tvárach mnohých, ktorí nás pobádajú k nasledovaniu Ježiša, aby sme boli učeníkmi Toho, ktorý nikdy nesklame. Učeník sa cíti byť pozvaný mať dôveru, cíti sa byť pozvaný Ježišom k priateľstvu s ním, zdieľať jeho údel, zdieľať jeho život. „Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15). Učeníci sú tí, ktorí sa učia žiť v dôvere Ježišovho priateľstva.

A evanjelium nám hovorí o tomto učeníctve. Predstavuje nám preukaz totožnosti kresťana. Jeho prezentačný list, jeho kredity.

Ježiš povoláva svojich učeníkov a posiela ich dávajúc im jasné, presné pravidlá. Vyzýva ich k istému súboru postojov a spôsobov správania, ktoré majú mať. A neraz sa nám môžu zdať prehnané alebo nezmyselné; postoje, ktoré by bolo ľahšie čítať symbolicky alebo „duchovne“. Ale Ježiš je veľmi jasný. Nehovorí im: „Robte to nejakým spôsobom“ alebo „robte, čo môžete“.

Pripomeňme si spoločne tieto odporúčania: „Neberte si na cestu nič okrem palice: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze... zostaňte v dome, kde vás prichýlia“ (porov. Mk 6,8-11). Mohlo by sa to zdať niečím nemožným.

Mohli by sme sa sústrediť na slová „chlieb“, „peniaze“, „kapsa“, „palica“, „sandále“, „šaty“. A bolo by to oprávnené. Ale zdá sa mi, že je tu jedno kľúčové slovo, ktoré by sa mohlo minúť bez povšimnutia vzhľadom na intenzitu toho, čo som vymenoval. Centrálne slovo v kresťanskej duchovnosti, v skúsenosti učeníctva: pohostinnosť. Ježiš, ako dobrý učiteľ, pedagóg, ich posiela žiť pohostinnosť. Hovorí im: „Zostaňte tam, kde vás príjmu“. Posiela ich učiť sa jednu zo základných charakteristík veriaceho spoločenstva. Mohli by sme povedať, že kresťan je ten, kto sa naučil prichýliť, kto sa naučil prijať vľúdne.

Ježiš ich neposiela ako mocných, ako vlastníkov, vodcov, vystrojených zákonmi, normami; naopak, naznačuje im, že cestou napredovania kresťana je jednoducho pretvárať srdce - to svoje, a pomáhať pretvárať srdcia tých druhých. Učiť sa žiť iným spôsobom, s iným zákonom, s inou normatívou. A prejsť od logiky egoizmu, uzatvorenia sa, konfliktu, rozdelenia, nadradenosti, k logike života, nezištnosti, lásky. Od logiky nadvlády, útlaku, manipulácie, k logike pohostinnosti, prijatia a starostlivosti.

Sú tu v hre dve logiky, dva spôsoby ako pristupovať k životu, ako pristupovať k poslaniu.

Koľkokrát máme na mysli poslanie na základe plánov, programov. Koľko krát si predstavujeme evanjelizáciu ako točiacu sa okolo tisícov stratégií, taktík, manévrov, trikov, snažiac sa obrátiť osoby našimi argumentáciami. Dnes nám to Pán hovorí veľmi zreteľne: v logike evanjelia sa nepresviedča argumentovaním, stratégiami, taktikami, ale jednoducho učením sa byť pohostinnými, vedieť prichýliť.

Cirkev je matka s otvoreným srdcom, ktoré vie vľúdne privítať, prijať, zvlášť toho, kto potrebuje väčšiu starostlivosť, kto je vo väčších ťažkostiach. Cirkev, ako ju chcel mať Ježiš, je domom pohostinstva. A koľko dobra môžeme urobiť, ak sa odhodláme učiť sa túto reč pohostinnosti, túto reč vľúdneho prijatia! Koľké rany, koľká beznádej sa môže ošetrovať v príbytku, kde sa človek môže cítiť prijatý. Preto je potrebné mať dvere otvorené, predovšetkým dvere srdca.

Pohostinnosť voči hladnému, smädnému, cudzincovi, nahému, chorému, zajatcovi (porov. Mt 25,34-37), voči malomocnému, ochrnutému. Pohostinnosť voči tomu, kto nezmýšľa ako my, kto nemá vieru alebo ju stratil. A neraz z našej viny. Pohostinnosť voči prenasledovanému, nezamestnanému. Pohostinnosť voči odlišným kultúram, na ktoré je táto paraguajská zem tak bohatá. Pohostinnosť voči hriešnikovi, pretože aj každý jeden z nám ním je.

Toľkokrát zabúdame, že existuje zlo, ktoré predchádza naše hriechy, ktoré prichádza skôr. Existuje istý koreň, ktorý zapríčiňuje toľké, ale toľké škody, ktorý mlčky pustoší mnohé životy. Existuje isté zlo, ktoré si pozvoľna robí hniezdo v našom srdci a „konzumuje“ našu životaschopnosť: samota. Samota, ktorá môže mať mnohé príčiny, mnohé pohnútky. Ako ničí život a ako nám škodí! Oddeľuje nás od ostatných, od Boha, od spoločenstva. Uzatvára nás v sebe samých. Preto to, čo je vlastné Cirkvi, tejto matke, nie je v prvom rade spravovať záležitosti, projekty, ale učiť sa bratstvu s ostatnými. Totiž práve bratstvo, ktoré prijíma vľúdne, je najlepším svedectvom toho, že Boh je Otec, pretože „podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

Týmto spôsobom nás Ježiš otvára pre novú logiku. Obzor plný života, krásy, pravdy, plnosti.

Boh nikdy nezatvára horizonty, Boh nie je nikdy pasívny tvárou v tvár životu, pasívny voči utrpeniu svojich detí. Boh sa nikdy nenechá prekonať v štedrosti. Preto nám posiela svojho Syna, daruje ho, odovzdáva, delí sa oňho; aby sme sa učili ceste bratstva, ceste daru. Toto je definitívne nový obzor, nové Slovo pre mnohé situácie vylúčenia, oddelenia, uzatvorenia, izolácie. Toto je Slovo, ktoré preráža ticho samoty.

A keď sme unavení, alebo keď sa úloha evanjelizovať stáva ťažkopádnou, je dobré pripomínať si, že život, ktorý nám Ježiš ponúka, dáva odpoveď na najvážnejšie potreby každej osoby, pretože všetci sme boli stvorení pre priateľstvo s Ježišom a pre bratskú lásku (porov. Evangelii gaudium, 265).

Jedna vec je istá: nemôžeme prinútiť nikoho, aby nás prijal, prichýlil; to je nepochybné a je to súčasť našej chudoby a našej slobody. Ale je rovnako isté, že nikto nemôže prinútiť ani nás, aby sme neboli prívetiví, pohostinní voči životu nášho ľudu. Nikto nás nemôže žiadať, aby sme neprijímali vľúdne a neujímali sa života našich bratov, predovšetkým života tých, ktorí stratili nádej a chuť žiť. Aké pekné je predstaviť si naše farnosti, spoločenstvá, kaplnky, kde sú kresťania, nie so zatvorenými dverami, ale ako opravdivé ohniská stretnutia medzi nami a s Bohom. Ako miesta pohostinnosti a vľúdneho prijatia.

Cirkev je matka, ako Mária. V nej máme vzor. Prijímať vľúdne ako Mária, ktorá nevládla, ani sa nezmocňovala Božieho Slova, ale naopak, prichýlila ho, nosila ho v lone a darovala. Prijímať vľúdne ako zem, ktorá nevládne nad semenom, ale ho prijíma, živí, umožňuje mu vzchádzať.

Takíto chceme byť my kresťania, takto chceme žiť vieru na tejto paraguajskej pôde, ako Mária, pohostinne prijímajúc Boží život v našich bratoch, s dôverou, s istotou, že „Pán nám dá dážď a svoje plody vydá naša zem“. Nech je tak.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)