Pápežove slová verejným predstaviteľom Bolívie v katedrále v La Paz

Vatikán/Bolívia 9. júla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s  predstaviteľmi verejného života Bolívie, za účasti osobností z oblasti kultúry, dobrovoľníctva, ako aj členov diplomatického zboru, dňa 8. júla 2015 v katedrále „Nuestra Señora de la Paz“ v hlavnom meste La Paz.

Brat prezident, bratia a sestry!

Teším sa tomuto stretnutiu s vami, politickými a občianskymi predstaviteľmi Bolívie, členmi diplomatického zboru a osobnosťami zo sveta kultúry a dobrovoľníctva. Ďakujem môjmu bratovi Edmundovi Abastoflorovi, arcibiskupovi tejto cirkvi La Pazu, za jeho srdečné privítanie. Prosím vás, dovoľte mi reagovať niekoľkými slovami povzbudenia na úlohu, ktorú každý z vás už zastáva. A ďakujem vám za vašu spoluprácu, spolu so svedectvom hrejivého prijatia, ktoré ste mi prejavili a vďaka ktorému môžem ísť ďalej. Vďaka!

Každý z nás tu prítomných, svojím spôsobom zdieľame povolanie pracovať pre spoločné dobro. Pred 50 rokmi Druhý vatikánsky koncil definoval spoločné dobro ako «súhrn podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú tak spoločenstvám, ako i jednotlivým členom, aby plnšie a ľahšie dosiahli svoje naplnenie» (porov. Gaudium et spes, 26); vďaka, že sa - podľa roly a poslania každého - usilujete o to, aby sa ľudia a spoločnosť rozvíjali, dosahovali dokonalosť. Som si istý vaším hľadaním krásy, pravdy, dobra v tomto úsilí o všeobecné dobro. Kiež by táto snaha vždy napomáhala pestovaniu väčšej úcty k človeku ako takému, so základnými a neodňateľnými právami zameranými na jeho integrálny rozvoj, sociálny zmier, to znamená stabilitu a bezpečnosť určitého poriadku, ktorý nemožno zabezpečiť bez zvláštneho dôrazu na distributívnu spravodlivosť (porov.  Laudato si’, 157). Jednoducho povedané, aby bohatstvo bolo rozdeľované.

Cestou smerom ku katedrále som z lietadla mohol obdivovať končiare Hayna Potosí a Illimani, tej ‚mladej hory‘, a tej, ktorá ukazuje na ‚miesto, odkiaľ vychádza slnko‘. Videl som tiež, ako jednoducho sa mnohé domy a štvrte striedajú so svahmi a obdivoval som niektoré diela architektúry. Prírodné prostredie a prostredie sociálne, politické či ekonomické spolu úzko súvisia. To nás nabáda, aby sme položili základy integrálnej ekológie – je to otázka zdravia –, integrálnej ekológie, ktorá jasne zahŕňa všetky ľudské dimenzie, pre riešenie vážnych sociálnych a ekologických problémov našej doby – inak ľadovce naďalej budú ustupovať z týchto hôr – a logiku prijatia, povedomia o svete, ktorý chceme prenechať tým, čo prídu po nás, jeho všeobecné zameranie, jeho význam, a jeho hodnoty tiež budú ustupovať ako tieto ľadovce (porov. Laudato si’, 159-160). A toto si musíme uvedomiť. Integrálne ekológia. A povedal by som viac, dožadovať sa ekológie Matky Zeme, starať sa o Matku Zem; ekológia človeka, dbať o seba navzájom; a sociálna ekológia - prispôsobujúc tento termín.

Keďže všetko je prepojené, navzájom sa potrebujeme. Ak je politika ovládaná finančnými špekuláciami alebo ak sa ekonomika riadi len podľa technokratickej a utilitaristickej paradigmy maximálnej produkcie, nebude možné ani pochopiť, nieto ešte vyriešiť veľké problémy, ktorým čelí ľudstvo. Je nevyhnutná tiež kultúra, ktorej podoba sa tvorí nielen z rozvoja intelektuálnych schopností človeka vo vedách a schopností vytvárať krásu v umení, ale aj z ľudových tradícií – aj toto je kultúra – s im vlastnou zvláštnou citlivosťou voči prostrediu, z ktorého vzišli, prostrediu, ktoré im dáva zmysel. Podobne sa požaduje etická a morálna výchova, ktorá by kultivovala postoje solidarity a zodpovednosti medzi ľuďmi. Musíme uznať špecifickú úlohu náboženstva v rozvoji kultúry a úžitok, ktorý ono môže priniesť pre spoločnosť. Kresťania zvlášť, ako učeníci dobrej zvesti, sme nositeľmi posolstva spásy, ktoré má v sebe schopnosť zušľachťovať ľudí, inšpirovať vysoké ideály, ktoré sú schopné dať impulz takým líniám činnosti, ktoré idú nad rámec individuálneho záujmu a podnecujú schopnosť zriekať sa v prospech iných, striedmosť a ďalšie cnosti, ktoré nás držia a zjednocujú. Tieto čnosti, ktoré sa vo vašej kultúre tak priamočiaro vyjadrujú v týchto troch prikázaniach: Neklam, nekradni a nebuď lenivý.

Ale musíme sa mať na pozore, pretože veľmi ľahko si môžeme zvyknúť na prostredie nerovnosti, ktoré nás obklopuje, a stať sa otupenými voči jeho prejavom. A  tak si zamieňame, bez toho, aby sme si to uvedomovali, ‚všeobecné dobro‘ s ‚blahobytom‘. A takto sa skĺzava krôčik po krôčiku, až sa ideál spoločného dobra, pretože sa vytráca, premieňa na blahobyt, najmä keď sme to my, ktorí si ho užívajú, a nie tí druhí. Blahobyt, ktorý sa vzťahuje len na materiálu hojnosť, má tendenciu byť sebecký, má tendenciu obhajovať partikulárne záujmy a nemyslieť na ostatných, a dať sa zvábiť konzumizmom. Tak pochopený blahobyt namiesto toho, aby pomáhal, je nositeľom možných konfliktov a sociálnej dezintegrácie; presadzujúc sa ako dominantná perspektíva, plodiaca zlo korupcie, ktorá odstrašuje a robí tak veľa škody. Všeobecné blaho naopak presahuje súčet individuálnych záujmov; je prechodom od toho, ‚čo je lepšie pre mňa‘ k tomu, ‚čo je lepšie pre všetkých,‘ a zahŕňa všetko, čo dáva súdržnosť národu: spoločné ciele, zdieľané hodnoty, ideály, ktoré pomáhajú pozdvihnúť naše oči nad rámec individuálnych horizontov.

Rozliční spoločenskí aktéri majú zodpovednosť podieľať sa na budovaní jednoty a rozvoja spoločnosti. Sloboda je vždy najlepším kontextom, aby myslitelia, občianske združenia, spoločenské komunikačné prostriedky mohli plniť svoju funkciu, so zanietením a kreativitou, v službe spoločnému dobru. Aj kresťania, povolaní byť kvasom medzi ľuďmi, prinášajú svoje vlastné posolstvo spoločnosti. Svetlo Kristovho evanjelia nie je majetkom Cirkvi; ona mu skôr slúži. Cirkev musí slúžiť Kristovmu evanjeliu, aby dosiahla končiny sveta. Viera je svetlo, ktoré neoslepuje, ideológie oslepujú, viera neoslepuje, viera je svetlom, ktoré nezatemňuje, ale osvecuje a orientuje s úctou svedomie a dejiny každého človeka a každej ľudskej pospolitosti. Úcta. Kresťanstvo zohralo dôležitú úlohu pri utváraní identity bolívijského národa. Náboženská sloboda - ako je obvykle tento výraz chápaný v občianskom práve - nám tiež pripomína, že viera nemôže byť zredukovaná na sféru čisto subjektívnu. Nie je to subkultúra. Bude to pre nás výzvou povzbudzovať a podporovať, aby vzklíčila spiritualita a angažovanosť viery, kresťanská angažovanosť v sociálnych dielach, v rozširovaní  spoločného dobra prostredníctvom sociálnych diel.

Medzi rôznymi sociálnymi aktérmi by som rád zdôraznil rodinu, ohrozovanú zo všetkých strán, mnohými faktormi: domácim násilím, alkoholizmom, mužským šovinizmom, drogovou závislosťou, nezamestnanosťou, občianskymi neistotami, ponechávaním seniorov osamote, deťmi ulice a prijímaním pseudoriešení z  perspektív, ktoré neprospievajú rodine, ale pochádzajú jasne z ideologických kolonizácií. Existuje veľa sociálnych problémov, ktoré rodina rieši, a rieši ich v tichosti, sú mnohé, takže nepodporovať rodinu znamená nechať tých najzraniteľnejších bez ochrany.

Národ, ktorý sa usiluje o spoločné dobro, sa nemôže uzavrieť sám do seba. Siete vzťahov konsolidujú spoločnosti. Problém imigrácie našich dní to dokazuje. Rozvoj diplomacie so susednými krajinami, aby sa zabránilo stretom medzi bratskými národmi a prispelo k úprimnému a otvorenému dialógu o problémoch, je dnes zásadný. A tu myslím na more: dialóg je neodmysliteľný. Budovať mosty namiesto stavania múrov.  Budovať mosty namiesto stavania múrov. Všetky témy, akokoľvek by boli tŕnisté, majú spoločné riešenia, majú riešenia rozumné, spravodlivé a trvalé. A v každom prípade, nikdy nesmú byť dôvodom k agresivite, zášti alebo nepriateľstvu, ktoré ešte viac zhoršujú situáciu a sťažujú jej vyriešenie.

Bolívia  prechádza historickým okamihom: politika, svet kultúry, náboženstvá, sú súčasťou tejto peknej výzvy k jednote. V tejto krajine, kde vykorisťovanie, chamtivosť, mnohoraké sebectvo a sektárske perspektívy vrhli tieň na jej dejiny, môže byť dnešok časom integrácie. A je potrebné ísť touto cestou. Dnes Bolívia môže vytvoriť, je schopná so svojím bohatstvom vytvoriť nové kultúrne syntézy. Aké nádherné sú krajiny (obce), ktoré víťazia nad nezdravou nedôverčivosťou a integrujú tých, čo sú odlišní, a ktoré robia z tejto integrácie nový faktor rozvoja! Aké je pekné, keď sú plné priestorov, čo spájajú, vytvárajú vzťahy, podporujú spoznávanie druhého (porov. Evangelii gaudium, 210)! Bolívia je v integrácii a vo svojom hľadaní jednoty povolaná byť «príťažlivou harmóniou rozličných foriem» (tamže, 117), a ktorá priťahuje k tejto ceste smerom ku konsolidácii veľkej vlasti.

Veľmi vám ďakujem za vašu pozornosť. Prosím Pána, aby Bolívia, ‚táto nevinná a krásna krajina,‘ stále viac napredovala v pokroku, aby bola ‚šťastnou vlasťou, kde ľudstvo prežíva dobro šťastia a pokoja.‘ Nech vás Panna Mária chráni a nech vás Pán hojne žehná. A prosím, prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)