2015-06-30 16:37:00

Homília pápeža Františka na slávnosť sv. Petra a Pavla: Trojité pozvanie


Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, ktorú predniesol na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla dňa 29. júna 2015 vo Vatikánskej bazilike:

Čítanie zo Skutkov apoštolov nám rozpráva o prvej kresťanskej komunite trápenej prenasledovaním. O komunite tvrdo prenasledovanej Herodesom, ktorý «Jánovho brata Jakuba zabil mečom a rozkázal chytiť aj Petra…. Zmocnil sa ho, uvrhol ho do väzenia» (12,2-4). Avšak ja by som sa nechcel zastaviť pri strašnom, neľudskom a nevysvetliteľnom prenasledovaní, žiaľ stále prítomnom v mnohých častiach sveta, často pod očami a za mlčania všetkých. Dnes by som si chcel skôr uctiť odvahu apoštolov a prvej kresťanskej komunity; odvahu prinášať ďalej dielo evanjelizácie, bez strachu zo smrti a mučeníctva, v sociálnom kontexte pohanskej ríše; uctiť si ich kresťanský život, ktorý je pre nás veriacich dneška silným pozvaním k modlitbe, k viere a k svedectvu.

Pozvanie k modlitbe. Tá komunita bola cirkvou v modlitbe: «Kým bol Peter strážený v žalári, cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho» (porov. Sk 12,5). A ak uvažuje o Ríme, katakomby neboli miestami úniku pred prenasledovaním, ale boli predovšetkým miestami modlitby, na svätenie nedele, aby z lona zeme  vyjadrovali úctu Bohu, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti.

Komunita Petra a Pavla nás učí, že cirkev v modlitbe je cirkvou ‚na nohách‘, pevnou, na ceste! Skutočne kresťan, ktorý sa modlí, je kresťanom, ktorý je chránený, má opateru a podporu, ale hlavne nie je sám.

A prvé čítanie pokračuje: «Peter spal medzi dvoma vojakmi spútaný dvoma reťazami a strážnici predo dvermi strážili väzenie. Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku... A reťaze mu spadli z rúk» (Sk 12,6-7).

Spomeňte si, koľkokrát Pán vypočul naše modlitby tým, že poslal anjela? Toho anjela, ktorý nečakane príde k nám, aby nás vytiahol z ťažkých situácií. Aby nás zachránil z rúk smrti a zla; aby nám ukázal stratenú cestu; oživil v nás plameň nádeje; aby nám prejavil nežnosť; utešil naše zlomené srdcia; prebudil zo životnej letargie; alebo nám jednoducho povedal: ‚Nie si sám.‘

Koľkých anjelov nám posiela do cesty! Ale my, premožení strachom alebo neverou alebo eufóriou, ich necháme vonku pred dverami - presne tak, ako sa to stalo Petrovi, keď zaklopal na dvere domu, «dievčina menom Rodé načúvala, kto tam je. Keď spoznala Petrov hlas, od radosti ani neotvorila bránu.» (Sk 12,13-14).

Žiadna kresťanská komunita nemôže pokračovať bez podpory vytrvalej modlitby! Modlitba je stretnutie s Bohom, s Bohom, ktorý nikdy nesklame; s Bohom verným svojmu slovu; s Bohom, ktorý neopúšťa svoje deti. Ježiš sa opýtal: «Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? (Lk 18,7). V modlitbe veriaci človek vyjadruje svoju vieru, svoju dôveru, a Boh vyjadruje svoju blízkosť, a to aj prostredníctvom daru anjelov, svojich poslov.

Pozvanie k viere: v druhom čítaní sv. Pavol píše Timotejovi: «Ale Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo» (2 Tim 4,17-18). Boh nikdy nezbaví svoje deti sveta alebo zlého, ale dá im silu na ich prekonanie. Iba ten, kto verí, môže skutočne povedať «Pán je môj pastier, nič mi nechýba» (Ž 23,1).

Koľké mocnosti sa v priebehu dejín, pokúšali - a pokúšajú! - zničiť Cirkev, ako zvonku, tak aj zvnútra, ale všetky boli zničené a Cirkev je stále živá a plodná! Zostáva nevysvetliteľne silná, aby, ako hovorí svätý Pavol, mohla prevolávať: «Jemu sláva na veky vekov» (2 Tim 4,18).

Všetko pominie, len Boh zostáva. Skutočne pominuli kráľovstvá, krajiny, kultúry, národy, ideológie, mocnosti, ale Cirkev, založená na Kristovi, a to napriek mnohým búrkam a mnohým našim hriechom, zostáva verná pokladu viery v službe, pretože Cirkev nie je cirkvou pápežov, biskupov, kňazov a dokonca ani veriacich, je jedine Kristovou. Iba ten, kto žije v Kristovi, podporuje a obhajuje Cirkev svätosťou života, podľa príkladu Petra a Pavla.

Veriaci v Kristovo meno kriesili mŕtvych; uzdravovali chorých, milovali svojich prenasledovateľov, dokazovali, že neexistuje žiadna sila, schopná poraziť toho, kto má silu viery!

Pozvanie k svedectvu: Peter a Pavol, ako všetci Kristovi apoštoli, ktorí v tomto pozemskom živote svojou krvou zúrodnili Cirkev, pili z Pánovho kalicha a stali sa Božími priateľmi.

Pavol so silným pohnutím napísal Timotejovi: «Lebo ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod» (2 Tim 4,6-8).

Cirkev alebo kresťan bez svedectva je sterilný; mŕtvy muž, ktorý si myslí, že je nažive; suchý strom, ktorý neprináša ovocie; vyschnutá studňa, ktorá nedáva žiadnu vodu! Cirkev porazila zlo vďaka odvážnemu, konkrétnemu a pokornému svedectvu svojich detí. Zvíťazila nad zlom vďaka presvedčivému Petrovmu zvolaniu: «Ty si Kristus, Syn živého Boha », a vďaka večnému Ježišovmu prísľubu (porov. Mt 16,13-18).

Drahí arcibiskupi, ktorí dnes prijmete pálium, ono je znamením predstavujúcim ovcu, ktorú pastier nesie na ramenách, ako Kristus, Dobrý pastier, a je preto symbolom vašej pastoračnej úlohy; je «liturgickým znamením spoločenstva, ktoré spája Petrov stolec a jeho nástupcov s metropolitmi a skrze nich s ostatným biskupmi sveta» (Benedikt XVI., Anjel Pána 29. júna 2005).

Dnes vám chcem spolu s páliom zveriť toto pozvanie k modlitbe, k viere a svedectvu.

Cirkev vás chce mať ľuďmi modlitby, majstrami, učiteľmi modlitby, ktorí budú učiť Pánom zverený ľud, že vyslobodenie z každého väzenia je jedine dielom Božím a ovocím modlitby, že Boh v správnej chvíli posiela svojho anjela, aby nás zachránil z toľkých zotročení a z nespočetných reťazí svetskosti. Aj vy buďte pre tých najnúdznejších anjelmi a poslami lásky!

Cirkev vás chce mať ľuďmi viery, učiteľmi viery, ktorí  naučia veriacich nebáť sa toľkých Herodesov, ktorí dorážajú prenasledovaniami, krížmi každého druhu. Žiadny Herodes nedokáže vyhasiť svetlo nádeje, viery a lásky toho, kto verí v Krista!

Cirkev vás chce mať ľuďmi svedectva. Sv. František hovorieval svojim bratom: Neustále hlásajte evanjelium, a ak je to nevyhnutné, tak aj slovami! (porov. Františkánske pramene, 43). Niet svedectva bez dôsledného života! Dnes nie sú natoľko potrební učitelia, ale odvážni svedkovia, presvedčení a presvedčiví. Svedkovia, ktorí sa nehanbia za Kristovo meno a za jeho kríž ani pred ručiacimi levmi, ani pred mocnosťami tohto sveta. Podľa vzoru Petra a Pavla a toľkých ďalších svedkov v priebehu dejín Cirkvi, svedkov, ktorí hoci patrili k rozdielnym kresťanským vyznaniam, prispeli k zviditeľneniu a vzrastu jediného Kristovho Tela. A toto rád zdôrazňujem v prítomnosti – vždy veľmi cenenej – delegácie Konštantínopolského ekumenického patriarchátu, vyslanej drahým bratom Bartolomejom I.

Je to veľmi jednoduché: pretože najúčinnejším a najopravdivejším svedectvom je to, že správaním a životom neprotirečíme tomu, čo kážeme slovami a čomu učíme druhých!

Drahí bratia, učte modlitbe modliac sa; ohlasujte vieru veriac; vydávajte svedectvo životom!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)








All the contents on this site are copyrighted ©.