Peter Dufka SJ: Sebapoznanie a duchovná samostatnosť

Páter Peter Dufka SJ v ďalšom pokračovaní cyklu o duchovnom vedení vysvetľuje významový rozdiel medzi vedením a sprevádzaním. Hovorí o duchovnej samostatnosti, pričom vymenúva viaceré aspekty sebapoznania. Autor prednáša na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme.

Sebapoznanie a duchovná samostatnosť

V rámci našej rubriky sme v predchádzajúcich vysielaniach častejšie používali výrazy duchovné vedenie a duchovné sprevádzanie. I keď sa nám oba výrazy zdajú veľmi podobné, v skutočnosti zachytávajú dva rozdielne vzťahy. Kým duchovné vedenie pripomína vzťah učiteľa a žiaka, duchovné sprevádzanie je viac vzťahom dvoch rovnocenných osôb. Poradie výrazov nie je náhodné, pretože do rovnocenného vzťahu treba dorásť vďaka duchovnej autorite, ktorá spôsobuje rast. I  dieťa v rodine je najprv vedené a až neskôr sprevádzané alebo úplne samostatné. 

Pri duchovnom raste je to podobne. I tu človek spočiatku potrebuje pomoc duchovne zrelej osoby a až neskôr si môže počínať viac či menej samostatne bez toho, aby urobil chybný krok. Skúsme si všimnúť niekoľko ukazovateľov duchovnej samostatnosti a poukázať na proces, kedy sa duchovné vedenie zmení na duchovné sprevádzanie alebo úplnú samostatnosť.

1. Prvým ukazovateľom duchovnej samostatnosti  je dostatočné poznanie seba samého.  Duchovné vedenie charakterizuje prítomnosť osoby, ktorá citlivo nastavuje vonkajšie zrkadlo a upozorňuje na nedostatky, nesprávne tendencie alebo zlé návyky. Od vedenej osoby sa vyžaduje otvorenosť a transparentnosť – inak sa všetko zmení len na divadlo a hranie vonkajšej hry. Duchovnú samostatnosť charakterizuje akési vnútorné zrkadlo, ktoré nám vďaka pravidelnému spytovaniu svedomia poskytuje vlastné vnútro. Tento vnútorný obraz o nás samých nazývame i poznaním seba samého. Sebapoznanie má niekoľko aspektov.

     a) Prvým z nich je skúsenostné poznanie. My sami sa v istom veku už dosť dobre poznáme a vieme, ktoré sú naše silné i slabé stránky. Mnoho našich reakcií prichádza spontánne alebo nekontrolovane a práve tieto nám veľa hovoria o nás samotných. Po istom čase ich už dobre poznáme a nemali by nás prekvapiť. 

      b) Do oblasti sebapoznánia patrí i preverovanie vlastných motívov, ktoré nazývame duchovným rozlišovaním. Mnohé navonok šľachetné a odvážne formy nášho správania   môžu mať nesprávne motívy. Ak ich dostatočne skoro nespoznáme a nepoopravíme, môžu nás i iných priviesť ku duchovnej skaze. Niekto sa môže zo všetkých síl venovať ikonografii alebo liturgickej hudbe, ale jeho hlavným motívom nie je evanjelizácia, ale vlastná prestíž a propagácia vlastnej dôležitosti. Niekto sa môže stať misionárom medzi úbohými z túžby po sláve a ocenení alebo zo snahy utiecť z predošlej reality, ktorá mu bola nepríjemná. Ak sú motívy našich navonok hodnotných činov nesprávne, skôr či neskôr nás privedú k duchovnej skaze.

     c) Intuícia je ďalším aspektom sebapoznania. Máme niekoľko tendencií, ktoré sa ešte neprejavili. Akosi  tušíme, že nás presahujú a že by sme ich mohli nezvládnuť, keby sme si na ne nedali pozor. Intuícia má svoje hranice, ale podľa niektorých duchovných autorov je akýmsi „vliatym poznaním“, ktorým nás vedie Boh, aby sme sa nepreceňovali. Mnohí z nás majú skúsenosť akéhosi vnútorného hlasu, ktorý nám jemne našepká niečo, čo by sme mali alebo nemali urobiť.  

      d) Ďalším aspektom sebapoznánia je vedomie a prežívanie svojich vlastných hraníc či limitov. V konečnom dôsledku nás takéto sebapoznanie privedie k pocitu závislosti na Bohu a to je pre duchovnú samostatnosť to najdôležitejšie. Nikdy nezabudnem na zážitok z jednej sviatosti zmierenia v istom talianskom meste. Po veľmi plytkých a povrchných spovediach vstúpila do spovednice mladá žena, ktorá ma veľmi prekvapila svojou duchovnou hĺbkou. Neskôr som sa o nej dozvedel, že zomrela. Mala rakovinu v terminálnom štádiu. Poznanie a prežívanie svojich vlastných limitov človeka vedie k poznaniu pravdy o sebe samom. Toto je niekoľko aspektov sebapoznania, ktoré sú podmienkou duchovnej samostatnosti.

2. Duchovná samostatnosť však nevylučuje sprevádzanie, radu alebo konzultáciu. Práve naopak. Je znakom duchovnej zrelosti a samostatnosti, ak človek sám vychádza s iniciatívou a pýta si radu zainteresovaných osôb. Duchovná samostatnosť je vnímavá nielen na obraz, ktorý nám poskytuje vnútorné zrkadlo, ale i na jemný hlas nášho vlastného vnútra, ktorý s nami komunikuje. Toto sú dvaja vnútorní sprievodcovia duchovne samostatnej osoby a sú znakom Božej prítomnosti v nás.  

Sv. Klement Alexandrijský na opísanie tohto javu používa výraz paidagógos. V helenistickej kultúre bol paidagógos domáci vychovávateľ, ktorý mal na starosti mladých ľudí. Svojou radou a rozhodnutiami im pomáhal. Jeho úloha nebola pôvodne akademická, na to stačil učiteľ. Paidagógos trávil s mladým človekom väčšinu dňa a robil mu dobrého spoločníka. Podľa Klementa Alexandrijskeho duchovnú zrelosť alebo samostatnosť charakterizuje práve takýto paidagógos, ktorý nás sprevádza v našom vnútri. Vo svojom srdci zachytávame jeho rady, napomínania alebo odporúčania. Vzťah medzi vychovávateľom a vychovávaným nezostáva bez citového rozmeru a po istom čase sa vytvára medzi nimi hlboký vzťah. To isté sa má odohrať vo vzťahu medzi kresťanom a vteleným Slovom, Kristom. Jedine tak môže človek dorásť k duchovnej samostatnosti.    

Sv. Atanáz, autor životopisu sv. Antona, píše, že tento pustovník dosiahol duchovnú samostatnosť, pretože jasne rozoznal vnútorný hlas, ktorý ho sprevádzal a ktorý mu v istom štádiu jeho duchovného rastu povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko, čo máš a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma“ (Mt 19, 21). Sv. Anton sa na túto cestu nevybral preto, že došiel k tomuto rozhodnutiu na základe  uvažovania a logického úsudku, ale preto, že jasne pocítil vo svojom srdci rezonanciu Ježišových slov. Tieto slová boli pre neho výzvou a reagoval na ne. Sv. Atanáz chce čitateľom tohto životopisu povedať, že Antonov život a rozvoj jeho cností sa zakladá na tejto, a nie inej  skutočnosti.

Peter Berger, americký sociológ a teológ, sa domnieva, že by teologické uvažovanie malo začínať skúsenosťou človeka s Bohom. Berger hovorí, že dobrá rada, na ktorú sa pýtame, sa opiera o ľudskú skúsenosť, ktorá je sprevádzaná akýmsi „šepotom anjelov“.   Zachytávame ho v našom srdci. Tento protestantský teológ tvrdí, že duchovnú samostatnosť charakterizuje schopnosť zachytiť šepot anjelov, ktorí sprevádzajú  tajomstvo ľudskej skúsenosti.  

Keď bol Thomas More ako dvorný radca kráľa Henricha VIII. väznený, pretože mu nechcel schváliť rozvod a svadbu s inou ženou, prišla ho navštíviť jeho dcéra  Margaréta. Opýtala sa ho, či ho pri tomto odmietnutí ovplyvnil kardinál Ján Fisher. Thomas More najprv Fischera vychválil, ale potom povedal: „Dcéra moja, Boh je mojím dobrým Pánom a ja skutočne cítim, ako ku mne jasne hovorí. Toto rozhodnutie je moje vlastné.“

Milí priatelia, duchovná samostatnosť nie je duchovná nezávislosť. Predpokladá náročný proces sebapoznania a vysokú citlivosť na Boží hlas, ktorý jemne zaznieva v čistom srdci každého človeka.