Komentár Jozefa Kováčika: Knihy v obehu

Komentár pripravil Jozef Kováčik, farár Farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave a programový riaditeľ Televízie LUX

Knihy v obehu

Poznáte ten pocit, keď sa na niečo veľmi tešíte a zrazu je to preč bez toho, aby ste si to vôbec uvedomili? Pre mňa tak rýchlo tento rok ubehlo pôstne obdobie. Vždy sa naň teším. Že či som pri zmysloch? Naozaj mám pôstne obdobie rád. Zastaviť sa, uvažovať, hodnotitť a prehodnocovať a- cielene si nachádzať čas na dobré čítanie. Je to čas, keď večer ešte skoro prichádza tma a tak vás ani vďaka väčšinou nie zrovna prívetivému počasiu neťahá von. Jednoducho prídete domov a večer si uvaríte dobrý čaj a vezmete do rúk dobrú knihu. Nie. Nič z toho sa žiaľ nepodarilo. Z veľkej miery mohla za to choroba. Takmer celý pôstny čas som strávil tento rok u lekárov a na rehabilitáciách. Ten, kto má za sebou skúsenosť s pricvaknutým nervom vie, o čom hovorím. Bolesť je taká rafinivaná, že aj tá najlepšia kniha sa vám zdá ako príručka jadrovej fyziky.

Chvála Pán Bohu vo Veľkom týždni bolesť ustúpila. A tak som siahol aspoň po jednej knihe. Bola na vrchu mojej kôpky pripravenej na pôst. Bola písaná jednoduchým štýlom krátkych článkov a tak som si povedal, že to ešte dám. Daroval mi ju pri našej ostatnej spoločnej práci pri tlmočení Vianočného Urbi et Orbi redaktor rozhlasu Števo Chrappa, ktorý píše pod jedovatým menom Pišta Vandal. Je to typ človeka, ktorý má rád knihy a nehanbí sa za to.

Ja som sa asi pred rokom odhodlal začať riediť moju knižnicu. Vedomie, že jedným z najväčších problémov po smrti kňaza je, čo s jeho knižnicou, som rozdal viacero kníh, ktoré sa už začali kopiť. A- priznávam, stal som sa aj vrahom niektorých kníh. Sú totiž knihy, z ktorých sa vám nesmierne páči povedzem jedna štvrtina, zvlášť, ak ide o súbor úvah, alebo článkov. A tak sa priznám, že pri niektorých knihách som si ponechal spomínanú štvrtinu, či pätinu. Viem, je to opovrhnutiahodné, najmä zo strany knihomoľov. Tí nech mi to odpustia.

Ale späť k Pištovej knihe. Hádam mi to nebude mať za zlé, ak z poslednej v poradí z jeho úvah zacitujem. Venoval ju babkám. Osobitne tým, ktoré chodia denne do kostola. Popisuje reálnu skúsenosť, ako sa babky pri východe z kostola čertili na paničky, ktoré venčili svojich psíkov a tí im robili neplechu v ich predzáhradkách. Reakcia paničiek bola typická: „Načo chodia do toho kostola, keď vonku sú také zlé?“ A autor píše: „Tie paničky mali sčasti pravdu. Ale naozaj len sčasti, lebo nevideli, že za tým všetkým je veľký nezmieriteľný stret- stret nebeského a banálne pozemského. Keby aj ony boli prišli do kostola pred omšou, videli by, že babičky naskakujú do lavíc ako sánkari na zimnej olympiáde. Videli by, ako babičky privierajú oči, spínajú ruky a modlia sa ruženec. Videli by, ako sa babičky dotýkajú neba. Aj to, ako sa na svätej omši stretajú s Bohom. A už by sa nikto nepohoršoval, že sú mrzuté, keď sa z neba vracajú do svojich starostí, do malých dôchodkov, do nepochopenia, do hluchoty, do svojich chorôb, ťažkostí, do svojej opustenosti a do psích výkalov na chodníku. Taký návrat by vyviedol každého z rovnováhy. Ja som tam pred omšou bol. Všetko som videl. Preto nedám na kostolné babky dopustiť. Veď odkedy rozpustili rozjímavé rehole, ich úlohu prevzali práve babky. Preto platí: Nevezmeš meno Božie nadarmo, no ani Kristove olympioničky nebudeš ohovárať!“

Bol som vďačný, že mi bolo dopriate sa potešiť aspoň jednou knihou. A už teraz sa teším na ďalší pôst. Ten tohtoročný ma naučil inému, nie až tak veľmi múdrosti od iných z kníh. No na knihy dopustiť nedám. Keď vám však začnú v knižnici padať na hlavu, skúste sa s nimi podeliť. Aj s rizikom, že si z ich niekto nechá iba spomínanú štvrtinu. Je dobré, ak sú knihy stále v obehu. Sú dobrou investíciou.