Nedeľná homília Svätého Otca Františka: Rany milosrdenstva

Vatikán 12. apríla – Prinášame homíliu Svätého Otca Františka na slávnosť Božieho milosrdenstva v 2. veľkonočnú nedeľu, ktorú slávil vo Vatikánskej bazilike za účasti veriacich arménskeho obradu pri príležitosti 100. výročia genocídy:

Svätý Ján, ktorý bol prítomný vo večeradle s ostatnými učeníkmi večer prvého dňa po sobote hovorí, že Ježiš prišiel medzi nich hovoriac: «Pokoj vám!» a «ukázal im ruky a bok» (Jn 20,19-20), ukázal im svoje rany. Takto rozpoznali, že nejde o vidinu, ale že je to skutočne on, Pán, a naplnila ich radosť.

Osem dní nato Ježiš opäť prišiel do večeradla, aby tentoraz ukázal svoje rany Tomášovi a aby sa ich on mohol dotknúť tak ako si to žiadal, aby tak mohol uveriť a stať sa tiež svedkom Vzkriesenia.

V túto nedeľu, ktorú si sv. Ján Pavol II. prial pomenovať podľa Božieho milosrdenstva, Pán aj nám prostredníctvom evanjelia ukazuje svoje rany. Sú to rany milosrdenstva. Skutočne, Ježišove rany sú ranami milosrdenstva. V jeho ranách sme boli uzdravení.

Ježiš nás vyzýva pohliadnuť na tieto rany a dotknúť sa ich, tak ako to urobil v Tomášovom prípade, aby nás uzdravil z našej neviery. Predovšetkým nás pozýva k tomu, aby sme vstúpili do tajomstva týchto rán, ktoré je tajomstvom jeho milosrdnej lásky.

Skrze ne môžeme, ako cez svetlom žiariacu trhlinu, uvidieť celé tajomstvo Krista a Boha: jeho utrpenie, jeho ľudský život – plný súcitu s najmenšími a chorými –, jeho vtelenie v lone Panny Márie. Tiež tak môžeme spätne prechádzať celými dejinami spásy: proroctvami – najmä tým o Pánovom Služobníkovi –, Žalmami, Zákonom a zmluvou, až k vyslobodeniu z Egypta, prvému sláveniu Veľkej noci a krvi obetovaných baránkov; a ďalej k patriarchom vrátane Abraháma a potom v noci času až ku Ábelovi a jeho krvi, ktorá volá zo zeme. Toto všetko môžeme uvidieť skrze rany ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Ježiša a tak ako Mária v Magnifikate môžeme vyznať, že „jeho milosrdenstvo siaha z pokolenia na pokolenie“ (porov. Lk 1,50).

Konfrontovaní tragickými udalosťami ľudských dejín zostávame neraz ako zdrvení a pýtame sa: „Prečo?“ Ľudská zloba sa dokáže vo svete rozpínať ako priepasť, ako obrovské diery: priestory vyprázdnené od lásky, od dobra, od života. Pýtame sa teda: ako môžeme tieto priepasti zaplniť? Nám je to nemožné; iba Boh dokáže zaplniť tieto prázdnoty, ktoré zlo roztvára v našich srdciach a v našich dejinách. Je to Ježiš, ktorý sa stal človekom a umrel na kríži, čo zapĺňa priepasť hriechu bezodnosťou svojho milosrdenstva. 

Sv. Bernard sa v jednom svojom komentári k Piesni piesní (Disc. 61,3-5; Opera omnia 2,150-151) pristavuje práve pri tajomstve Pánových rán a používa pri tom silné a odvážne vyjadrenia, ku ktorým je dobré sa práve dnes vrátiť. Hovorí, že „skrze zranenia na tele sa prejavuje tajomná dobrotivá láska [Kristovho] srdca, stáva sa zjavným veľké tajomstvo lásky, ukazujú sa hlbinné útroby milosrdenstva nášho Boha.“

Bratia a sestry, toto je cesta, ktorú nám Boh otvoril na to, aby sme mohli konečne vyjsť z otroctva zla a smrti a vstúpiť do krajiny života a pokoja. Touto cestou je on, Ježiš, ukrižovaný a vzkriesený; a zvlášť sú to jeho rany plné milosrdenstva.

Svätci nás učia, že zmena sveta sa začína obrátením nášho vlastného srdca, a toto sa deje zásluhou Božieho milosrdenstva. A tak, či už pri pohľade na moje hriechy, alebo na veľké tragédie vo svete, „svedomie sa síce znepokojí, ale nebude zdrvené, pretože si spomeniem na Pánove rany. Bol totiž «strýznený pre naše neprávosti» (Iz 53,5). Môže byť vôbec niečo tak smrtonosné, že by to Kristova smrť nedokázala vyriešiť?“ (tamtiež).

Takto s pohľadom upriameným na rany vzkrieseného Ježiša môžeme spievať spolu s Cirkvou: «Jeho milosrdenstvo trvá naveky» (Ž 118,2). A s týmito slovami vtlačenými do srdca kráčajme cestami dejín, držiac sa za ruku nášho Pána a Spasiteľa, ktorý je naším životom a našou nádejou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)