Kardinál Filoni tlmočil Svätému Otcovi túžbu Iračanov po jeho návšteve

Vatikán/Irak 8. apríla – Prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Fernando Filoni sa včera vrátil do Ríma po splnení svojej misie v Iraku, kde v oblasti Kurdistanu slávil s miestnymi kresťanmi Veľkonočné sviatky a osobne im tak  vyjadril blízkosť Svätého Otca v ich utrpení. Hneď po svojom návrate sa včera večer stretol so Svätým Otcom Františkom, aby mu priniesol správy od kresťanských komunít, ktoré navštívil počas cesty, ktorú sám označil ako „púť“, ktorá aj pre neho samého bola duchovným obohatením. Ako povedal pre Vatikánsky rozhlas, irackí kresťania boli návšteve veľmi radi a priali by si, keby mohli jedného dňa privítať aj samotného Svätého Otca Františka:

„Povedal by som, že tí, čo v Iraku očakávajú pápeža nie sú iba kresťania, keďže verejní predstavitelia mi všetci viac ráz povedali, že návšteva pápeža by bola nielen užitočná, ale aj vhodná v tomto momente a v týchto časoch. Obnovili teda svoje pozvanie pápeža do Iraku, aby prišiel do týchto oblastí, kde žijú utečenci. Nazdávam sa, že zo strany mnohých, a nielen kresťanov, je tu táto túžba a očakávanie návštevy pápeža.“

Súčasný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov pôsobil v minulosti v Iraku šesť rokov ako apoštolský nuncius (2001-2006), a to aj v dobe bombardovania Bagdadu americkými vojskami a ich invázie v roku 2003. Na otázku, či je medzi kresťanmi v Iraku nádej do budúcnosti, kardinál Filoni odpovedá:

„Nádej bola tou čnosťou, ktorú som išiel dookola ohlasovať. Pri všetkých mojich početných stretnutiach, ktoré som mal s kresťanskými komunitami, som povedal, že naša viera je založená práve na týchto troch teologálnych čnostiach, ktorými sú viera, láska a nádej – ktorá, aj keď sa môže neraz zdať, ako hovorieval Péguy, «tou najmenšou čnosťou»   –  je v konečnom dôsledku tým, čo drží pokope vieru ako aj lásku: ak chýba nádej, láska stráca konzistentnosť a samotnej viere chýba rozmach. Túto nádej teda všetci v sebe živia a všetci hovoria: «Budeme chcieť, chceme, dúfame, očakávame, že sa vrátime do našich dedín» ... Všetci tí ľudia, ktorých som stretol, iba s  výnimkou jedinej osoby, ktorá mi povedala, že by dala prednosť emigrácii – mi vraveli, a sú to desiatky a stovky osôb, ktoré som stretol, že očakávajú, že sa vrátia a že sa nevedia dočkať tej chvíle, keď sa vrátia do svojich dedín. Zaiste, ani toto nebude ľahké. No myšlienky na to, že sa budú môcť vrátiť do svojho prostredia im dáva oduševnenie, hoci sa budú musieť vyrovnávať so všetkými problémami spojenými s návratom. Môžeme si predstaviť, že ich domy sú vyrabované, neraz zrúcané. So všetkými týmto problémami návrat rozhodne nebude ľahký. Nádej môcť znovu začať som tu však našiel veľmi silnú a – opakujem – bola to čnosť, o ktorej som najviac kázal.“ -jb-