Pápež František vo Veľkonočnej vigílii: Adoráciou vstúpiť do tajomstva

Vatikán 5. apríla - Slávenie Kristovho zmŕtvychvstania začal pápež František sobotnou vigíliou o 20.30 vo Vatikánskej bazilike. V priebehu takmer trojhodinového slávenia prijali krst desiati katechumeni pôvodom z Kambodže, Kene, Albánska, Portugalska a Talianska. Svätý Otec v homílii hovoril o význame bdenia a adorácie, o schopnosti žasnúť, kontemplovať a o postoji poníženosti, ktorý predstavuje vstupnú bránu k Božiemu tajomstvu. Poukázal pri tom na postavy žien, Ježišových učeníčok, ktoré nezostali uzatvorené vo vlastnom strachu. Keď odvážne vychádzajú von, aby  pomazali Kristovo mŕtve telo, objavujú prázdny hrob a prichádzajú do kontaktu s tajomstvom vzkriesenia. „Toto všetko nás učia ženy, Ježišove učeníčky. Ony v tú noc bdeli, spoločne s Matkou. A ona, Panenská Matka, im pomáhala nestratiť vieru a nádej,“ povedal pápež František.

Homília Svätého Otca na Veľkonočnú vigíliu

„Dnešná noc je nocou bdenia. Pán nespí; bdie ten, čo stráži svoj ľud (porov. Ž 121,4), aby ho vyviedol z otroctva a otvoril mu cestu slobody. Pán bdie a mocou svojej lásky prevádza ľud cez Červené more; prevádza Ježiša cez priepasť smrti a podsvetia.

Táto noc bola pre Ježišových učeníkov i učeníčky nocou bdenia. Nocou bolesti i strachu. Muži sa uzavreli vo večeradle. Ženy sa však na úsvite nového dňa po sobote vybrali k hrobu pomazať Ježišovo telo. V pohnutí ich srdca sa pýtali samých seba: „Ako len vojdeme? Kto nám odvalí kameň spred hrobu?...“ A tu hľa prvý náznak Udalosti: veľký kameň bol už odvalený a hrob otvorený!

«Keď vošli do hrobu, na pravej strane videli sedieť mladíka oblečeného do bieleho rúcha...» (Mk 16,5). Boli to ženy, ktoré ako prvé videli toto veľké znamenie: prázdny hrob; ony boli prvé, ktoré doň vstúpili...

„Keď vošli do hrobu“. V túto noc bdenia je dobré zastaviť sa uvažovať nad touto skúsenosťou Ježišových učeníčok, ktorá sa dotýka aj nás. Kvôli tomu sme dnes vlastne tu: aby sme vošli, vstúpili do Tajomstva, ktoré Boh uskutočnil svojím bdením lásky.

Nemožno prežívať Veľkú noc bez toho, aby sme vstúpili do tohto tajomstva. Nejde o záležitosť intelektuálnu, ani čisto o poznanie, čítanie... Ide o viac, o oveľa viac!

„Vstúpiť do tajomstva“ znamená mať schopnosť žasnúť, kontemplovať; schopnosť načúvať tichu a vnímať šepot jemne rezonujúceho ticha, v ktorom sa prihovára Boh (porov. 1 Kr 19,12).

Vstúpiť do tajomstva si od nás žiada nemať strach z reality: neuzatvárať sa do seba, neutekať pred tým, čomu nerozumieme, nezatvárať oči pred problémami, nepopierať ich, nezamedzovať vynáraniu sa otázok...

Vojsť do tajomstva značí prekročiť vlastné pohodlné istoty, lenivosť a ľahostajnosť, ktoré nás brzdia, a dať sa na pátranie po pravde, kráse a láske; hľadať zmysel, ktorý nie je lacný, nebanálnu odpoveď na otázky, ktoré vystavujú kríze našu vieru, našu vernosť a náš rozum.

Na vstúpenie do tajomstva je potrebná pokora; pokora v schopnosti uponížiť sa, zostúpiť z piedestálu nášho tak pyšného „ja“, našej namyslenosti. Pokora spočívajúca v prehodnotení, rozpoznávajúc to, čím v skutočnosti sme: stvoreniami so svojimi kvalitami i nedostatkami, hriešnici potrebujúci odpustenie. Na to, aby sme vstúpili do tajomstva, je potrebné toto uponíženie sa, ktorým je uvedomenie si bezmocnosti, odstránenie vlastných prejavov modlárstva... Adorácia. Bez adorácie sa nedá vstúpiť do tajomstva.

Toto všetko nás učia ženy, Ježišove učeníčky. Ony v tú noc bdeli, spoločne s Matkou. A ona, Panenská Matka, im pomáhala nestratiť vieru a nádej. Tak nezostali uväznené v strachu a bolesti, ale s prvými rannými lúčmi na svitaní vyšli von, nesúc v náručí svoje voňavé maste a so srdcom pomazaným láskou. Vyšli von a našli hrob otvorený. A vošli. Bdeli, vyšli von a vstúpili do Tajomstva. Naučme sa od nich bdieť s Bohom a Máriou, našou Matkou, aby sme mohli vstúpiť do Tajomstva, ktoré nám dáva prejsť zo smrti do života.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-