Slová pápeža spovedníkom: Spoveď má byť oslobodzujúcim stretnutím

Vatikán 12. marca - Spoveď nemá byť ani trápením, ani ťažkým výsluchom, ale oslobodzujúcim stretnutím, ktoré zjavuje nekonečné Božie milosrdenstvo. Toto je jedna z myšlienok príhovoru pápeža Františka účastníkom kurzu o internom fóre, ktorý v Ríme organizovala v tomto týždni Apoštolská penitenciária na pomoc novým kňazom, ale aj spovedníkom v pápežských bazilikách. Potlesk prítomných vyvolala poznámka Svätého Otca, že dnes si pripomína 57. výročie svojho vstupu do rehole.

Sviatosti sú miestom „Božej nežnosti voči ľuďom“, konkrétnym spôsobom, ktorým nás Boh chcel „objať bez toho, aby sa hanbil za nás a za naše limity“. Najmä spoveď „zvláštnym spôsobom sprítomňuje milosrdnú tvár Boha“ – povedal Svätý Otec:

„Nikdy nezabúdajme, ani ako kajúcnici, ani ako spovedníci: Neexistuje nijaký hriech, ktorý by Boh nemohol odpustiť! Ani jediný! Nemožno odpustiť iba to, čo sa odvracia od Božieho milosrdenstva, tak ako ani ten, kto sa odvracia od slnka, nemôže byť osvetlený ani ohriaty.“

V pohľade na tento „úžasný dar od Boha“ pápež dáva spovedníkom tri usmernenia: Predovšetkým „vnímať túto sviatosť ako nástroj na výchovu k milosrdenstvu“ a pomáhať veriacim, aby nadobudli „skúsenosť pokoja a ľudského i kresťanského porozumenia“:

„Spoveď by nemala byť akýmsi mučením, ale každý by mal odísť zo spovednice so šťastím v srdci a s tvárou vyžarujúcou nádej, aj keď občas - ako vieme - obmytou slzami konverzie a radosti, ktorá z nej pochádza (porov. Evangelii gaudium, 44). Táto sviatosť, so všetkým tým, čo kajúcnik koná, nemá byť ťažkým, nepríjemným a nástojčivým výsluchom.“

Naopak – pokračuje pápež – spoveď „má byť oslobodzujúcim stretnutím, bohatým na ľudskosť“, ktoré však „zahŕňa aj spravodlivé úsilie o nápravu spáchaného zla v najvyššej možnej miere. Tak sa veriaci bude cítiť pozvaný pristupovať k spovedi často a naučí sa robiť to čo najlepšie, s tou jemnosťou ducha“, ktorá robí veľmi dobre „aj srdcu spovedníka“.

Toľkokrát sa zamieňa milosrdenstvo s takzvaným „byť spovedníkom so širokými rukávmi“, poznamenal ďalej Svätý Otec.

„Ale, pamätajte na to, že ani spovedník so širokými rukávmi, ani rigidný spovedník nie sú milosrdní. Ani jeden z týchto dvoch. Prvý preto, že hovorí: ‚Ale choď ďalej, toto nie je hriech: choď, choď!‘ Druhý preto, že hovorí: ‚Nie, zákon diktuje...‘ Ale ani jeden z tých dvoch nemá kajúcnika za brata, nevezme ho za ruku a nesprevádza ho na jeho ceste obrátenia! Na rozdiel od toho, milosrdný ho počúva, odpúšťa mu, berie ho za ruku a sprevádza, pretože konverzia síce začína  možno  dnes, ale musí pokračovať vďaka vytrvalosti. Ujíma sa ho ako Dobrý pastier, ktorý ide hľadať stratenú ovcu a kladie si ju na ramená.“

Pápež potom pozýva kňazov, aby zo sviatosti zmierenia čerpali povzbudenie. „Koľkokrát sa nám stáva, že počúvame spovede, ktoré nás povzbudzujú!“ „Jednoduché duše, duše chudobných v duchu, ktoré sa úplne odovzdávajú Pánovi, ktoré dôverujú Cirkvi a teda aj spovedníkovi“:

„Bolo nám tiež často dané byť súčasťou skutočných zázrakov obrátenia. Ľudia, ktorí sú mesiace, ba dokonca roky pod nadvládou hriechu a ktorí sa ako márnotratný syn v sebe navrátia a rozhodnú sa vstať a prinavrátiť sa do domu Otca (porov. Lk 15,17), aby prosili o odpustenie. Aké je len pekné prijať týchto kajúcich bratov a sestry prostredníctvom žehnajúceho objatia milosrdného Otca, ktorý nás veľmi miluje a raduje sa z každého syna, ktorý sa k nemu vráti s celým srdcom!“

„Koľko sa len môžeme naučiť z obrátenia a z kajania sa našich bratov, ktorí nás pobádajú, aby sme si aj my spytovali svedomie: ja, kňaz, milujem Pána tak, ako táto starenka? Ja kňaz, ktorý som sa stal služobníkom jeho milosrdenstva, som schopný mať milosrdenstvo, ktoré má srdce tohto kajúcnika? Ja, spovedník, mám ochotu k zmene, ku konverzii ako tento kajúcnik, ktorému som bol daný k službám?“

Ako tretie usmernenie Svätý Otec kňazom zdôrazňuje nevyhnutnosť „upierať vždy vnútorný pohľad k nebu, k nadprirodzenu“, keď sa spovedá s vedomím, „že nikomu táto služba nebola zverená pre vlastné zásluhy“, ale „jedine vďaka Božej milosti“. -jk, zk-

Plné znenie príhovoru

Drahí bratia,

som osobitne rád, že sa s vami môžem stretnúť v tomto Pôstnom období pri príležitosti tohtoročného Kurzu o internom fóre, ktoré zorganizovala Apoštolská penitenciária. Srdečne pozdravujem kardinála Maura Piacenzu, veľkého penitenciára a ďakujem mu za jeho zdvorilé slová. Ďakujem mu za blahoželanie, ktoré mi venoval, avšak chcel by som pripomenúť ešte iné výročie: okrem toho zajtrajšieho, dvoch rokov pontifikátu, na dnes pripadá 57 rokov od začiatku môjho rehoľného života. Modlite sa za mňa! Pozdravujem regenta, Mons. Krzysztofa Nykiela, prelátov, oficiálov a zamestnancov Penitenciárie, kolégiá riadnych a mimoriadnych penitenciárov pápežských bazilík in Urbe, a vás všetkých, účastníkov kurzu, ktorého pastoračným cieľom je pomôcť novým kňazom a kandidátom na posvätný stav pri správnom vysluhovaní sviatosti zmierenia. Sviatosti, ako vieme, sú miestom blízkosti a Božej nežnosti voči ľuďom; sú konkrétnym spôsobom, akým na nás Boh myslel, chcel nám vyjsť v ústrety, ktorým nás chcel objať, bez toho, aby sa hanbil za nás a naše limity.

Medzi sviatosťami najmä spoveď zvláštnym spôsobom sprítomňuje milosrdnú tvár Boha: sprítomňuje ho a nepretržite, bez prestávky ukazuje. Nikdy nezabúdajme, ani ako kajúcnici, ani ako spovedníci: Neexistuje nijaký hriech, ktorý by Boh nemohol odpustiť! Ani jediný! Nemožno odpustiť iba to, čo sa odvracia od Božieho milosrdenstva, tak ako ani ten, kto sa odvracia od slnka, nemôže byť osvetlený ani ohriaty.

Vo svetle tohto úžasného daru od Boha by som chcel podčiarknuť tri usmernenia: vnímať túto sviatosť ako nástroj na výchovu k milosrdenstvu, nechať sa vychovávať pri jej vysluhovaní, uchovávať si nadprirodzený pohľad.

1. Prežívať túto sviatosť ako nástroj na výchovu k milosrdenstvu znamená pomôcť našim bratom k tomu, aby zakúsili pokoj a ľudské i kresťanské pochopenie. Spoveď by nemala byť akýmsi mučením, ale každý by mal odísť zo spovednice so šťastím v srdci a s tvárou vyžarujúcou nádej, aj keď občas - ako vieme - obmytou slzami konverzie a radosti, ktorá z nej pochádza (porov. Evangelii gaudium, 44). Táto sviatosť, so všetkým tým, čo kajúcnik koná, nemá byť ťažkým, nepríjemným a nástojčivým výsluchom. Naopak, má byť oslobodzujúcim stretnutím, bohatým na ľudskosť, prostredníctvom ktorého môžeme vychovávať k milosrdenstvu, ktoré však nevylučuje, ale naopak zahŕňa aj spravodlivé úsilie o nápravu spáchaného zla v najvyššej možnej miere. Tak sa veriaci bude cítiť pozvaný pristupovať k spovedi často a naučí sa robiť to čo najlepšie, s tou jemnosťou ducha, ktorá robí veľmi dobre srdcu; a aj srdcu spovedníka. Týmto spôsobom my, kňazi, napomôžeme rast osobného vzťahu s Bohom, tak, že sa v srdciach rozšíri jeho Kráľovstvo lásky a pokoja.

Toľkokrát sa zamieňa milosrdenstvo s takzvaným «byť spovedníkom so širokými rukávmi». Ale, pamätajte na to, že ani spovedník so širokými rukávmi, ani rigidný spovedník nie sú milosrdní. Ani jeden z týchto dvoch. Prvý preto, že hovorí: ‚Ale choď ďalej, toto nie je hriech: choď, choď!‘ Druhý preto, že hovorí: ‚Nie, zákon diktuje...‘ Ale ani jeden z tých dvoch nemá kajúcnika za brata, nevezme ho za ruku a nesprevádza ho na jeho ceste obrátenia! Jeden povie: ‚Choď pokojne, Boh všetko odpúšťa. Choď, choď!‘ Druhý povie: ‚Nie, zákon to zakazuje‘.  Na rozdiel od toho, milosrdný ho počúva, odpúšťa mu, berie ho za ruku a sprevádza, pretože konverzia síce začína  možno  dnes, ale musí pokračovať vďaka vytrvalosti. Ujíma sa ho ako Dobrý pastier, ktorý ide hľadať stratenú ovcu a kladie si ju na ramená.“

Nenechajme sa však pomýliť: toto je veľmi dôležité. Milosrdenstvo znamená prevziať na seba starostlivosť o brata či sestru a pomáhať im kráčať. Nie hovoriť: ‚choď, len choď!‘, alebo zaujať postoj rigídnosti. Toto je veľmi dôležité. A kto to môže urobiť? Spovedník, ktorý sa modlí, spovedník, ktorý plače, spovedník, ktorý si uvedomuje, že je väčším hriešnikom ako penitent, a ak nevykonal tú ošklivú vec, ktorú penitent vyznáva, je to iba vďaka Božej milosti. Byť milosrdný, značí byť nablízku a sprevádzať proces konverzie.

2. A práve vám, spovedníkom hovorím: nechajte sa vychovávať sviatosťou zmierenia! Druhý bod. Koľkokrát sa nám stáva, že počúvame spovede, ktoré nás povzbudzujú! Bratia a sestry, ktorí prežívajú autentické osobné i cirkevné spoločenstvo s Pánom a úprimnú lásku k bratom. Jednoduché duše, duše chudobných v duchu, ktoré sa úplne odovzdávajú Pánovi, ktoré dôverujú Cirkvi a teda aj spovedníkovi.

Bolo nám tiež často dané byť súčasťou skutočných zázrakov obrátenia. Ľudia, ktorí sú mesiace, ba dokonca roky pod nadvládou hriechu a ktorí sa ako márnotratný syn v sebe navrátia a rozhodnú sa vstať a prinavrátiť sa do domu Otca (porov. Lk 15,17), aby prosili o odpustenie. Aké je len pekné prijať týchto kajúcich bratov a sestry prostredníctvom žehnajúceho objatia milosrdného Otca, ktorý nás veľmi miluje a raduje sa z každého syna, ktorý sa k nemu vráti s celým srdcom!

Koľko sa len môžeme naučiť z obrátenia a z kajania sa našich bratov, ktorí nás pobádajú, aby sme si aj my spytovali svedomie: ja, kňaz, milujem Pána tak, ako táto starenka? Ja kňaz, ktorý som sa stal služobníkom jeho milosrdenstva, som schopný mať milosrdenstvo, ktoré má srdce tohto kajúcnika? Ja, spovedník, mám ochotu k zmene, ku konverzii ako tento kajúcnik, ktorému som bol daný k službám? Koľkokrát nás tieto osoby vychovávajú.

3. Pri počúvaní sviatostnej spovede veriacich je nevyhnutné upierať vždy vnútorný pohľad k nebu, k nadprirodzenu. Musíme v sebe predovšetkým živiť vedomie, že nikomu táto služba nebola zverená pre vlastné zásluhy, ani pre vlastné teologické či právnické kompetencie, ani kvôli ľudských či psychologickým danostiam. Všetci sme boli ustanovení za služobníkov zmierenia iba vďaka čistej Božej milosti, zadarmo a z lásky, ba viac, práve z milosrdenstva. Ja, ktorý som vykonal to a to a ono, teraz mám odpúšťať... Prichádza mi na myseľ posledný úryvok zo 16. kapitoly proroka Ezechiela, kde Pán veľmi silnými výrazmi vyčíta nevernosť svojmu ľudu. Ale nakoniec hovorí: «Avšak odpustím ti a ustanovím ťa nad tvojimi sestrami – teda, inými národmi – aby si ich súdila, a budeš význačnejšia ako oni, a urobím tak preto, aby si sa zahanbila, aby si sa zahanbila za to, čo si urobila». Skúsenosť zahanbenia: dokážem sa ja, pri počúvaní toho a toho hriechu, tej duše, ktorá sa kajá s toľkou bolesťou a citlivosťou mysle, zahanbiť za moje hriechy? A toto je milosť. Sme služobníkmi milosrdenstva vďaka Božiemu milosrdenstvu; nestraťme nikdy tento nadprirodzený pohľad, ktorý nás robí vskutku pokornými, vľúdnymi a milosrdnými voči každému bratovi a sestre, ktorí žiadajú o spoveď. 

A ak som nevykonal podobnú vec, nepadol som do tohto ohyzdného hriechu alebo nie som vo väzení, je to z čistej Božej milosti, iba kvôli tomu! Nie pre vlastné zásluhy. A toto máme pociťovať vo chvíli, keď vysluhujeme túto sviatosť. Aj spôsob počúvania vyznania hriechov má byť nadprirodzený: počúvať nadprirodzeným, božím spôsobom, ktorý rešpektuje dôstojnosť a osobné dejiny každého tak, že môže pochopiť, čo Boh od neho či od nej chce. Preto je Cirkev povolaná «uviesť svojich členov – kňazov, rehoľníkov aj laikov – do tohto „umenia sprevádzať“, aby sa všetci naučili zobúvať si sandále pred svätou zemou druhého človeka», (porov. Evangelii gaudium, 169). Aj najväčší hriešnik, ktorý prichádza pred Boha poprosiť o odpustenie, je «svätou zemou» a aj ja, ktorý mu mám v mene Boha odpustiť, môžem urobiť ešte horšie veci ako tie, ktorých sa dopustil on. Každý veriaci penitent, ktorý prichádza do spovednice je «svätá zem», ktorú treba obrábať s oddanosťou, starostlivosťou a pastoračnou pozornosťou.

Drahí bratia, želám vám, aby ste by využili pôstny čas na osobné obrátenie a aby ste sa veľkodušne venovali spovedaniu tak, aby Boží ľud mohol očistený vstúpiť do slávenia Veľkej noci, ktorá predstavuje definitívne víťazstvo Božieho milosrdenstva nad všetkým zlom sveta. Zverme sa príhovoru Panny Márie, Matky milosrdenstva a Útočisku hriešnikov. Ona vie, ako pomáhať nám, hriešnikom. Veľmi rád čítam Príbehy sv. Alfonza Márie de’ Liguori a niektoré kapitoly jeho knihy «Sláva Márie». Tie príbehy o Panne Márii, ktorá je vždy útočiskom hriešnikov a hľadá cestu, aby Pán všetko odpustil. Nech nás ona učí tomuto umeniu. Zo srdca vás žehnám a prosím vás, modlite sa za mňa. Vďaka.

 (Preklad: Slovenská redakcia VR)