Svätý Otec v rannej homílii: Odpustenie vyžaduje odpúšťať

Vatikán 10. marca - Ak chceme poprosiť Boha o odpustenie, máme postupovať podľa modlitby Otče náš. Úprimne konať pokánie za hriechy, vediac, že Boh vždy odpúšťa, a s rovnako širokým srdcom odpúšťať druhým. Touto myšlienkou sa zaoberal pápež František počas homílie svätej omše, slávenej dnes ráno  Dome sv. Marty. Boh je všemohúci, ale aj jeho všemohúcnosť sa v istom zmysle zastaví pred zatvorenými dverami srdca. Srdca, ktoré nemá v úmysle odpustiť tým, ktorí ho zranili. Svätý Otec vo svojom uvažovaní vyšiel z evanjelia dňa (Mt 18,21-35), v ktorom Ježiš hovorí Petrovi, že musí odpustiť „sedemdesiatsedemkrát“, čo je ekvivalent k „vždy“, aby nanovo potvrdil, že Božie odpustenie nám a naše odpustenie druhým úzko súvisia.

Všetko vychádza z toho, ako sa my sami prezentujeme pred Bohom, prosiac o odpustenie, vysvetľuje Svätý Otec. Príklad uvedie z čítania dňa (Dan 3,25.34-43), ktoré predstavuje proroka Azariáša prosiaceho o milosť za hriech svojho ľudu, ktorý trpí, ale je aj vinným, pretože „opustil Pánov zákon“. Azariáš neprotestuje, „nesťažuje sa pred Bohom“ za utrpenie, skôr uznáva chyby ľudí a kajá sa:

„Prosiť o odpustenie je niečo iné ako sa ospravedlňovať. Mýlim sa? Prepáč, pomýlil som sa... Zhrešil som! Jedno s druhým nemá nič spoločné. Hriech nie je jednoduchá chyba. Hriech je modlárstvo, je uctievaním modly, idolu pýchy, márnivosti, peňazí, seba samého, blahobytu... Máme veľa idolov. A preto Azariáš neprosí o prepáčenie: prosí o odpustenie.“

O odpustenie sa prosí úprimne, srdcom, a zo srdca musí byť dané tým, ktorí nám ukrivdili. Ako pán v podobenstve rozpovedanom Ježišom, ktorý odpúšťa obrovský dlh svojmu sluhovi, pretože sa nad ním zľutuje pre jeho vrúcne prosby. A nie tak, ako ten istý sluha urobí so seberovným, s ktorým zaobchádza bez milosrdenstva a vrhne ho do väzenia napriek tomu, že bol veriteľom mizernej sumy. Dynamika odpustenia je tá, ktorej nás učil sám Ježiš v modlitbe Otče náš, pripomenul pápež František:

„Ježiš nás učí modliť sa takto: ‚Otče, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.‘ Keď nie som schopný odpustiť, nie som schopný poprosiť o odpustenie. - ‚Ale, otče, ja sa spovedám, chodím na spoveď ...‘-  ‚A čo robíš pred spoveďou?‘ - ‚Myslím na to, čo som urobil zle ...‘ - ‚To je v poriadku.‘ - ‚Potom prosím Pána o odpustenie a sľúbim, že to viac neurobím...‘ - ‚Dobre. A potom ideš za kňazom? Pred tým ti chýba jedna vec: odpustil si tým, ktorí ti ublížili?‘“

Svätý Otec uzatvára homíliu zhrnutím: „odpustenie, ktoré ti dáva Boh“ vyžaduje „odpustenie, ktoré ty dáš ostatným“:

„Toto sú slová, ktorými nás Ježiš učí odpusteniu. Po prvé: poprosiť o odpustenie nie je jednoduché ospravedlnenie, je to byť si vedomý hriechu, modlárstva, ktoré som urobil, mnohého modlárstva. Po druhé: Boh vždy odpúšťa, neustále. Ale žiada, aby som aj ja odpustil. Ak ja neodpustím, v istom zmysle zavriem dvere pred Božím odpustením. ‚Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom‘.“ -jk-