Pápež pri 50. výročí liturgickej reformy: Liturgia a život musia korešpondovať

Vatikán 8. marca - Pri príležitosti polstoročia od koncilovej liturgickej reformy pápež František v sobotu 7. marca navštívil farnosť vo štvrti Via Appia Nuova na juhu Ríma. Práve na tomto mieste, vo farskom kostole Všetkých svätých totiž presne pred 50-timi rokmi bl. pápež Pavol VI. slúžil svätú omšu po prvýkrát v taliančine, čiže v reči ľudu. Bolo to krátko po uvedení nových liturgických noriem Druhého vatikánskeho koncilu. Vo farnosti pôsobí Kongregácia Dona Orioneho, ktorá si pri návšteve Svätého Otca Františka zároveň pripomenula 75. výročie smrti svojho zakladateľa sv. Luigiho Orioneho. Svätý Otec v rámci návštevy farnosti Všetkých svätých okrem iného pozdravil aj dve desiatky bezdomovkýň, o ktoré sa stará sociálne centrum pôsobiace vo farnosti.

Plné znenie homílie pápeža Františka:

„Pri príležitosti sviatku židovskej Paschy sa Ježiš vyberá do Jeruzalema. Vchádza do chrámu, no nenachádza ľudí, ktorí hľadajú Boha, ale takých, ktorým ide o vlastné záujmy: obchodníkov so zvieratami určenými na prinášanie obiet; peňazomencov, ktorí zamieňajú «nečisté» peniaze, na ktorých je obraz cisára, za mince schválené náboženskou autoritou, ktorými je možné zaplatiť ročnú chrámovú daň. Čo nachádzame, keď vstupujeme, keď prichádzame do našich chrámov? Zamyslime sa. Nedôstojný obchod, ktorý je pôvodcom neobmedzených ziskov, vyvoláva Ježišovu energickú reakciu. Prevracia lavice a peniaze rozhadzuje po zemi, vyháňa obchodníkov a hovorí im: «Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!» (Jn 2,16).

Toto vyjadrenie sa nevzťahuje iba na obchodovanie, ktoré sa praktizovalo na nádvoriach chrámu. Týka sa predovšetkým istého typu religiozity. Ježišovo gesto je gestom «upratovania», očisty, a postoj, ktorý odmieta, je možné odvodiť z prorockých textov, podľa ktorých sa Bohu nepáči vonkajší kult, vykonávaný prostredníctvom materiálnych obiet a založený na osobnom prospechu (porov. Iz 1,11-17; Jer 7,2-11). Tento počin je odvolaním sa na autentický kult, na korešpondenciu medzi liturgiou a životom; táto výzva platí pre každé dejinné obdobie a aj pre nás dnes. Zhoda medzi liturgiou a životom. Liturgia nie je akousi odťažitou vecou, niekde v diaľke, takže zatiaľ čo sa slávi, budem myslieť na množstvo iných vecí alebo sa modliť ruženec. Nie, to nie. Ide tu o korešpondenciu medzi liturgickým slávením, a tým, čo si potom nesiem so sebou do života; a v tomto treba ešte pokročiť, ešte nám treba prejsť dlhú cestu.

Koncilová konštitúcia Sancrosanctum concilium definuje liturgiu ako «prvý a nevyhnutný prameň, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha» (č.14). To znamená posilniť existenciálnu väzbu, ktorá prepája život Ježišovho učeníka s liturgickým kultom. Nie je to predovšetkým doktrína, ktorú si treba osvojiť, alebo obrad, ktorý treba vykonať; samozrejme, aj toto je potrebné, ale iným spôsobom. Ide o bytostne odlišnú vec: o prameň života a svetla pre našu cestu viery.

Preto nás Cirkev volá, aby sme žili a napomáhali autentický liturgický život, aby v ňom mohol byť súlad medzi tým, čo sa slávi v liturgii a tým, čo prežívame v našom živote. Ide o to: vyjadrovať životom to, čo sme prijali prostredníctvom viery a čo sme tu slávili (porov. Sacrosanctum concilium, 10).

Ježišov učeník nejde do kostola iba preto, aby zadosťučinil prikázaniu, aby mal pocit, že je zadobre s tým Bohom, ktorý by ho potom nemal až tak veľmi vyrušovať. «Ale ja, Pane, chodievam každú nedeľu, plním prikázanie... nemiešaj sa teda do môjho života, nevyrušuj ma». Toto je postoj mnohých, mnohých katolíkov. Ježišov učeník prichádza do chrámu, aby sa stretol s Pánom a našiel v jeho milosti, pôsobiacej vo sviatostiach, silu zmýšľať a konať podľa evanjelia. Preto sa nemôžeme klamať, že vstúpime do Pánovho domu a «prekryjeme» modlitbami a úkonmi nábožnosti také správanie, ktoré je v rozpore s požiadavkami spravodlivosti, cti a lásky k blížnemu. Nemôžeme nahradiť «náboženskými poctami» to, čo dlhujeme blížnemu, odkladajúc pravé obrátenie na neskôr. Kult, liturgické slávenia, sú privilegovaným prostredím pre načúvanie Pánovmu hlasu, ktorý nás vedie po ceste čestnosti a kresťanskej dokonalosti. 

Ide o uskutočnenie cesty obrátenia a pokánia, aby sme z nášho života odstránili odpad hriechu, ako to urobil Ježiš, keď vyčistil chrám od nízkych záujmov. Pôstne obdobie je pre toto všetko milostivým časom, je obdobím vnútornej obnovy, odpustenia hriechov, časom, v ktorom sme povolaní znovuobjaviť sviatosť pokánia a zmierenia, ktorá nám umožňuje prejsť z temnoty hriechu do svetla milosti a priateľstva s Ježišom. Netreba zabúdať na veľkú silu, akou je táto sviatosť pre kresťanský život: umožňuje nám rásť v zjednotení s Bohom, pomáha nám znovu získať stratenú radosť a zakúsiť útechu z toho, že sa cítime celkom prijatí v objatí milosrdného Boha. 

Drahí bratia a sestry, tento chrám bol postavený vďaka apoštolskej horlivosti sv. Luigiho Orioneho. Práve tu pred päťdesiatimi rokmi blahoslavený Pavol VI. v istom zmysle inauguroval liturgickú reformu slávením svätej omše v jazyku ľudu. Želám vám, aby táto udalosť vo všetkých vás znovu oživila lásku k Božiemu domu. V ňom nachádzate veľkú duchovnú pomoc. Tu môžete zakusovať zakaždým, keď chcete, regenerujúcu silu osobnej i spoločnej modlitby. Počúvanie Božieho slova, ohlasovaného v liturgickom zhromaždení, vás drží na ceste vášho kresťanského života. Stretávate sa uprostred týchto múrov nie ako cudzinci, ale ako bratia, schopní ochotne si pomáhať, pretože ste zjednotení láskou ku Kristovi, ktorá je základom nádeje a nasadenia sa každého veriaceho.  

K nemu, k Ježišovi Kristovi, uholnému kameňu, sa s dôverou priviňme v tejto svätej omši, obnovme si predsavzatie zasadiť sa za očistu a vnútorný poriadok Cirkvi, duchovnej stavby, ktorej je každý z nás živou súčasťou mocou krstu. Nech sa tak stane. 

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb-