Vatikán 4. februára - Katechézu Svätého Otca Františka pri dnešnej generálnej audiencii
uviedlo biblické čítanie z Listu Efezanom: „Deti, poslúchajte svojich rodičov
v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s
prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi. A vy, otcovia, nedráždite
svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef
6,1-4).
Obsah katechézy zameral pápež František na úlohu otca v rodine, pokračujúc
tak v téme z minulého týždňa, keď hovoril o nebezpečenstve plynúcom z nedostatočnej
prítomnosti otca v rodine. Tentoraz sa sústredil na pozitívnu stránku otcovstva. Poukázal
na sv. Jozefa ako spravodlivého muža, otca Nazaretskej rodiny. Hovoril o osobnom príklade
otca a jeho múdrosti pri výchove detí. Prítomnosť otca v rodine znamená po boku manželky
zdieľať všetky radosti, bolesti, námahy a nádeje a stáť pri deťoch v ich dozrievaní.
Neznamená to byť kontrolórom, povedal pápež František, naopak, otcovský postoj sa
vyznačuje rešpektovaním individuality detí a láskavou trpezlivosťou.
Plné
znenie katechézy:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes by som
sa chcel venovať druhej časti zamyslenia nad postavou otca v rodine. Minule som rozprával
o nebezpečenstve «neprítomných» otcov, dnes sa chcem zamerať predovšetkým na jej pozitívny
aspekt. Aj sv. Jozef mal pokušenie zanechať Máriu, keď zistil, že bola v požehnanom
stave, avšak zasiahol Pánov anjel, ktorý mu zjavil Boží plán a jeho poslanie byť domnelýmotcom. A Jozef, muž spravodlivý, «prijal svoju manželku» (Mt 1,24) a stal sa otcom
Nazaretskej rodiny.
Každá rodina dnes potrebuje otca. Dnes sa pristavíme pri
hodnote jeho úlohy, a chcel by som pritom vychádzať z niekoľkých vyjadrení, ktoré
sa nachádzajú v Knihe prísloví, zo slov, ktorými sa otec obracia na syna, a hovorí
takto: «Syn môj, ak bude tvoje srdce múdre, aj moje srdce sa bude radovať. Moje vnútro
bude plesať, keď budú tvoje pery hovoriť správne slová» (porov. Prís 23,15-16). Nedá
sa lepšie vyjadriť hrdosť a dojatie otca, ktorý sa presvedčí, že odovzdal synovi to,
čo je v živote naozaj dôležité, a teda múdre srdce. Tento otec nehovorí: «Som na teba
hrdý, pretože si ako ja, pretože opakuješ veci, ktoré hovorím a konám ja». Nie, nehovorí
mu nič také. Naopak, vraví mu niečo omnoho dôležitejšie, čo by sme mohli interpretovať
takto:
«Budem šťastný zakaždým, keď uvidím, že konáš múdro a budem dojatý
vždy, keď začujem, že hovoríš čestne. Toto som ti chcel zanechať, aby sa ti to stalo
vlastným: schopnosť cítiť a konať, hovoriť a usudzovať s múdrosťou a poctivosťou.
A aby si sa mohol stať takým, naučil som ťa veci, ktoré si nepoznal, napravil som
chyby, ktoré si nevidel. Postaral som sa, aby si pociťoval hlboký a zároveň diskrétny
cit, ktorý si možno naplno nerozpoznal, keď si bol mladý a neistý. Vydal som pred
tebou svedectvo prísnosti a pevnosti, ktorému si možno nerozumel, keďže si túžil iba
po priazni a ochrane. Sám som musel ako prvý prejsť skúškou múdrosti srdca, bdieť
nad návalmi citu i roztrpčenosti, aby som zniesol ťarchu nevyhnutných nedorozumení
a našiel správne slová, aby som bol pochopiteľný. A teraz, pokračuje otec, keď vidím,
že sa snažíš byť taký voči svojim deťom i voči druhým, som dojatý. Som šťastný, že
som tvoj otec.»
Takto hovorí múdry a zrelý otec. Otec dobre vie, koľko stojí
odovzdávanie tohto dedičstva: koľko blízkosti, koľko vľúdnosti a koľko pevnosti. Avšak
akú útechu a odmenu dostane, keď jeho synovia budú na česť tomuto dedičstvu! Táto
radosť je zadosťučinením za každú námahu, prekonáva každé nedorozumenie a uzdravuje
každé zranenie.
Na prvom mieste je však potrebné, aby bol otec v rodine prítomný.
Nech je nablízku svojej manželke, aby sa s ňou delil o všetko, o radosti i bolesti,
o námahy a nádeje. A nech je nablízku deťom v ich raste: keď sa hrajú a keď si plnia
povinnosti, keď sú roztopašné i keď sú úzkostlivé, keď sa vedia podeliť i keď sú mlčanlivé,
keď sú odvážne i keď majú strach, keď urobia chybný krok i keď opäť nájdu cestu. Otec
nech je vždy prítomný. Slovo prítomný neznačí to isté ako kontrolór!
Pretože otcovia, ktorí sú prílišnými kontrolórmi potláčajú svoje deti, neumožňujú
im rásť!
Evanjelium nám hovorí o príkladnosti Otca, ktorý je na nebesiach –
jediný, ako hovorí Ježiš, ktorý môže byť vskutku nazývaný «dobrým Otcom» (porov. Mk
10,18). Všetkým je známe to mimoriadne podobenstvo nazývané «O márnotratnom synovi»,
či lepšie «O milosrdnom otcovi», ktoré sa nachádza v pätnástej kapitole Lukášovho
evanjelia (porov. 15,11-32). Koľko dôstojnosti a nežnosti je v očakávaní otca, ktorý
stojí pri dverách domu čakajúc, že sa syn vráti! Otcovia musia byť trpezliví. Mnohokrát
sa nedá robiť nič iné, iba čakať; modliť sa a čakať trpezlivo, vľúdne, veľkoryso a
milosrdne.
Dobrý otec vie čakať a vie odpúšťať z hĺbky srdca. Isteže, vie
aj rázne naprávať: nie je slabým, ústupčivým, sentimentálnym otcom. Otec, ktorý vie
napomínať bez toho, aby ponižoval, je zároveň tým, ktorý vie chrániť bez toho, aby
sa šetril. Raz som na jednej svadobnej slávnosti počul, ako istý otec povedal: «Niekedy
musím trochu deti vybiť... ale nikdy nie po tvári, aby som ich neponížil». Aké pekné!
Pozná význam dôstojnosti. Keď musí vytrestať, urobí to spravodlivo a ide sa ďalej.
Ak
je teda niekto, kto dokáže až do hĺbky vysvetliť modlitbu «Otče náš», ktorú nás naučil
Ježiš, tak je to človek, ktorý prežíva otcovstvo v prvej osobe. Bez milosti, ktorá
pochádza od Otca, ktorý je na nebesiach, otcovia strácajú odvahu a utekajú z boja.
No deti potrebujú nájsť otca, ktorý ich čaká, keď sa vrátia po svojich pádoch. Urobia
všetko, aby to nepriznali, neukázali navonok, avšak potrebujú ho. Ak ho nenájdu, otvoria
sa im rany, ktoré je ťažké zaceliť.
Cirkev, naša matka, sa usiluje všetkými
silami podporovať pozitívnu a veľkorysú prítomnosť otcov v rodinách, pretože oni sú
pre nové generácie strážcami a nezastupiteľnými sprostredkovateľmi viery v dobro,
viery v spravodlivosť a Božiu ochranu, tak ako sv. Jozef.“