Pápež František rehoľníkom: Buďte vodcami, ktorí sú sami vedení Kristom

Vatikán 2. februára – Dnešné slávenie sviatku zasvätených vo Vatikánskej bazilike so začiatkom o 17.30 otvorila procesia s horiacimi sviecami. Sviatok obetovania Pána, ktorý sa slávi práve v Roku zasväteného života, mal osobitne slávnostný charakter, za účasti hlavných predstavených mužských i ženských reholí a spoločenstiev rozličných podôb zasväteného života. V Bazilike zaplnenej 7-tisícovým zhromaždením bola výrazná prítomnosť rehoľných sestier. So Svätým Otcom Františkom koncelebrovali kardináli a ďalší členovia Rímskej kúrie, medzi nimi kardinál Joao Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre rehoľníkov a ďalší členovia dikastéria.

Socha Panny Márie s Ježiškom v náručí umiestnená vedľa oltára bola liturgickým symbolom počas slávenia. Na gesto Božej Matky držiacej Ježiška na rukách poukázal Svätý Otec aj vo svojej homílii. Ako absolútny vzor rehoľného života predstavil zníženie sa Boha k nám v osobe Ježiša Krista. Poslušnosť prežívaná uprostred konkrétnej reality rehole predstavuje podľa jeho slov cestu vedúcu k múdrosti. Prejavom tejto múdrosti je radosť rehoľnej osoby a jej kreativita. Na príklade Panny Márie a starca Simeona pápež František vysvetlil tajomstvo života kresťana: ten, kto Krista nesie, je ním sám nesený. Rehoľník tak má byť vodcom, ktorý je sám vedený Kristom. -jb-


Plné znenie homílie pápeža Františka

„Máme pred očami mysle ikonu Matky Márie, ktorá kráča s Dieťaťom Ježišom v náručí. Uvádza ho do chrámu, predstavuje ho ľudu, prináša ho, aby sa stretol so svojím ľudom.

Náručie matky je ako „rebrík“, po ktorom Boží Syn schádza smerom k nám, rebrík Božej blahosklonnosti. Počuli sme to v prvom čítaní z Listu Hebrejom (2,14-18): Kristus sa «vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom» (2, 17). Je to dvojitá cesta Ježiša: On zišiel, stal sa takým ako my, aby spolu s nami vystúpil k Otcovi, urobiac nás takými, ako on.

Môžeme kontemplovať v srdci tento pohyb predstavujúc si evanjeliovú scénu, kde Mária vstupuje do chrámu s Dieťaťom v náručí. Panna Mária kráča, no je to Syn, ktorý kráča pred ňou. Ona ho nesie, no je to on, kto nesie ju na tejto ceste Boha, ktorý prichádza k nám, aby sme my mohli ísť k nemu.

Ježiš kráčal tou istou cestou ako my a ukázal nám novú cestu, „novú a živú cestu“ (porov. Hebr. 10,20), ktorou je on sám. A pre nás zasvätených je toto jediná cesta, ktorou v konkrétnosti a bez alternatív máme kráčať s radosťou a vytrvalosťou.

Evanjelium až päťkrát zdôrazňuje poslušnosť Márie a Jozefa voči „Pánovmu zákonu (porov. Lk 2,22.23.24.27.39). Ježiš neprišiel konať vlastnú vôľu, ale vôľu Otca; a toto – povedal – bolo jeho pokrmom (porov. Jn 4,34). Tak ten, kto nasleduje Ježiša, vydáva sa na cestu poslušnosti ako napodobňovanie „blahosklonnosti“ Pána, znižujúc sa a osvojujúc si vôľu Otca, a to až po zrieknutie sa a pokorenie seba samého (porov. Flp. 2,7-8). Pre rehoľníka napredovať znamená znížiť sa v službe, čiže rovnaká cesta ako cesta Ježiša, ktorý «sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom» (Flp 2,6). Ponížiť sa, stanúc sa sluhom, aby som slúžil.

A táto cesta nadobúda formu reguly, vtlačená do charizmy zakladateľa. Regulou, ktorá je nezastupiteľná je pre všetkých vždy evanjelium, toto zníženie sa Krista, ale Duch Svätý vo svojej nekonečnej kreativite ho vyjadruje aj v rozličných regulách zasväteného života, všetky sa však rodia z nasledovania Krista, z tejto cesty zníženia sa v službe.

Cez tento „zákon“ zasvätení môžu dosiahnuť múdrosť, ktorá nie je nejakou abstraktnou schopnosťou, ale dielom a darom Ducha Svätého, a evidentným znakom takejto múdrosti je radosť. Áno, evanjeliová radosť rehoľníka je dôsledkom tejto cesty zníženia sa s Ježišom... A keď sme smutní, osoží nám pýtať sa: „Ako žijeme tento kenotický rozmer?“

V rozprávaní o Obetovaní Ježiša je múdrosť reprezentovaná dvoma starými ľuďmi, Simeonom a Annou, osobami poslušnými Duchu Svätému (pripomína sa to štyrikrát), ním vedení, ním oduševňovaní. Pán im dal múdrosť prostredníctvom dlhého kráčania cestou poslušnosti jeho zákonu, poslušnosti, ktorá na jednej strane ponižuje a je sebazrieknutím, avšak na druhej strane, je to poslušnosť, ktorá udržiava a zaručuje nádej, robiac ich kreatívnymi, pretože boli plní Ducha Svätého. Oni slávia aj istý druh liturgie okolo dieťaťa vstupujúceho do chrámu: Simeon chváli Pána a Anna „hlása“ spásu (porov. Lk 2,28-32.38).

Tak ako v prípade Márie, aj starec Simeon drží dieťa na rukách, no v skutočnosti je to dieťa, ktoré vedie starca. Liturgia Prvých vešpier dnešného sviatku to vyjadruje veľmi jasným a krásnym spôsobom: «senex puerum portabat, puer autem senem regebat» [Starec dieťa niesol, avšak dieťa viedlo starca]. Tak Mária, mladá matka, ako aj Simeon, starý „dedko“, nesú dieťa na rukách, ale je to dieťa, ktoré ich oboch vedie.

Je zaujímavé všimnúť si, že pri tejto udalosti tí, čo sú tu kreatívni, nie sú mladí, ale starí. Mladí, ako Mária a Jozef, sa riadia Pánovým zákonom na ceste poslušnosti. Starí, ako Simeon a Anna, vidia v dieťati naplnenie Zákona a Božích prisľúbení. A sú schopní sláviť: sú kreatívni v radosti, v múdrosti. Nuž, Pán premieňa poslušnosť na múdrosť pôsobením svojho Ducha Svätého.

Boh môže neraz udeliť dar múdrosti neskúsenému mladému, stačí, aby bol disponovaný ísť cestou poslušnosti a poddajnosti voči Duchu. Táto poslušnosť a táto poddajnosť nie sú nejakou teoretickou záležitosťou, ale sa riadia logikou vtelenia Slova: poddajnosť a poslušnosť voči zakladateľovi, poddajnosť a poslušnosť voči konkrétnej reguli, poddajnosť a poslušnosť predstavenému, poddajnosť a poslušnosť Cirkvi. Ide o poddajnosť a poslušnosť, ktoré sú konkrétne.

Cestou vytrvalého kráčania v poslušnosti dozrieva osobná a komunitná múdrosť, a takto sa stáva možným aj dať pravidlá do vzťahu s dobou: pravá aktualizácia („aggiornamento“), to je totiž dielom múdrosti, vyformovanej poddajnosťou a poslušnosťou.

Oživenie a obnova zasväteného života vedú cez veľkú lásku k reguli, a tiež cez schopnosť kontemplovať a načúvať starším v kongregácii. Takto sa „poklad“, charizma každej rehoľnej rodiny chráni spoločne poslušnosťou a múdrosťou. A touto cestou sme chránení pred prežívaním nášho zasvätenia na spôsob zľahčený („light“) a nevtelený do reality, ako keby to bola nejaká gnóza, ktorá sa zredukuje na „karikatúru“ rehoľného života, karikatúru, v ktorej sa uskutočňuje nasledovanie bez zriekania sa, modlitba bez stretnutia, bratský život bez spoločenstva, poslušnosť bez dôvery, láska bez transcendencie.

Aj my dnes, tak ako Mária a ako Simeon, chceme vziať Ježiša do rúk, aby sa stretol so svojím ľudom, a istotne ho dostaneme, ak sa necháme ovládnuť tajomstvom Krista. Vedieme ľud k Ježišovi, nechávajúc sa z našej strany viesť ním. Toto je to, čím máme byť: vodcami, ktorí sú vedení.

Nech nám Pán na príhovor Márie, našej Matky, svätého Jozefa a svätých Simeona a Anny udelí to, o čo sme ho žiadali v modlitbe dňa: Aby «sme mu aj my boli obetovaní, naplno obnovení v duchu». Nech je tak.“
(Preklad: Slovenská redakcia VR)