Pápež František diplomatom: Pokoj, kultúra stretnutia, «nie» násiliu a skartovaniu ľudí i Boha

Vatikán 12. januára 2015 – Pri príležitosti začiatku kalendárneho roka sa Svätý Otec dnes stretol s diplomatickým zborom akreditovaným pri Svätej stolici, aby im vyjadril novoročné priania. Počas audiencie, ktorá sa konala o 10.30 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca pápež František adresoval diplomatom rozsiahly príhovor. Svoju vyše polhodinovú reč zameral na zdôraznenie volania po pokoji a rozhodné odmietnutie násilia a kultúry vyraďovania, pričom sa konkrétne dotkol 24 momentov svetového diania uplynulého roka, ktoré odrážajú aktuálnu realitu. Okrem 16 negatívnych a tragických situácií spomenul aj 8 pozitívnych momentov, sľubujúcich nádej pre budúcnosť. Slovenskú republiku medzi prítomnými zastupoval veľvyslanec pri Svätej stolici Peter Sopko. -jb-

Plné znenie príhovoru pápeža Františka diplomatickému zboru

„Excelencie, dámy a páni,

ďakujem vám za vašu účasť na tomto tradičnom stretnutí, ktoré mi na začiatku každého nového roka umožňuje obrátiť sa na vás, na vaše rodiny a národy, ktoré reprezentujete, so srdečným pozdravom a želaním každého dobra. Osobitnú vďaku chcem vyjadriť dekanovi diplomatického zboru, Jeho Excelencii Jean-Claudeovi Michelovi, za milé slová, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých, ako aj každému z vás za vytrvalé nasadenie, ktoré v duchu vzájomnej spolupráce venujete práci na napomáhanie a podporovanie vzťahov medzi vašimi krajinami a medzinárodnými organizáciami, ktoré reprezentujete, a Svätou stolicou. Aj v priebehu uplynulého roka sa tieto vzťahy mohli upevniť či už vďaka nárastu počtu veľvyslancov sídliacich v Ríme, alebo prostredníctvom podpísania nových bilaterálnych zmlúv základného charakteru, akou bola napríklad zmluva s Kamerunom, podpísaná v januári minulého roka, alebo osobitných dohovorov, ktoré boli podpísané s Maltou a Srbskom.

Dnes by som rád dal mocne zaznieť jednému slovu, ktoré je pre nás veľmi drahé: pokoj! Ten k nám prichádza v hlase anjelských zástupov, ktoré ho ohlasujú vo Vianočnej noci (porov. Lk 2,14) ako vzácny Boží dar a zároveň nám ho určujú ako osobnú a spoločenskú zodpovednosť, ktorá od nás vyžaduje, že budeme bedliví a činorodí. Avšak popri pokoji nám betlehemské jasle rozprávajú aj o inej dramatickej skutočnosti: hovoria o odmietnutí. V niektorých ikonografických vyjadreniach, či už západného alebo východného štýlu – myslím napríklad na nádhernú ikonu Narodenia od Andreja Rubľova – dieťa Ježiš nie je uložené v kolíske, ale položené do hrobu. Obraz, ktorého úmyslom je prepojenie dvoch najhlavnejších kresťanských sviatkov – Vianoc a Veľkej noci – naznačuje, že popri radostnom prijatí novonarodeného je tam prítomná i celá dráma, ktorej predmetom je Ježiš, znevážený a zavrhnutý až na smrť na kríži.

Správy o jeho narodení nám ukazujú na zatvrdnuté srdce ľudstva, ktoré sa namáha, aby prijalo Dieťa. Hneď od začiatku je aj on vyradený, ponechaný vonku na zime, prinútený narodiť sa v maštali, pretože nebolo miesta v hostinci (porov. Lk 2,7). A keď sa takto zaobchádzalo s Božím Synom, o koľko viac sa tak zaobchádza s toľkými našimi bratmi a sestrami! Je tu sklon k odmietaniu, ktorý nás všetkých zasahuje, ktorý nás privádza k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta, alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať. Ide o mentalitu, ktorá plodí kultúru vyraďovania, ktorá nikoho a nič nešetrí: od stvorenstva až po človeka, ba i samého Boha. Z nej sa rodí ľudstvo zranené a bez prestania drásané napätiami a konfliktami každého druhu.

V evanjeliových rozprávaniach o Ježišovom detstve to emblematicky znázorňuje kráľ Herodes, ktorý v domnienke, že dieťa Ježiš ohrozí jeho vlastnú autoritu, nechá usmrtiť všetky batoľatá v Betleheme. V myšlienkach hneď smerujeme do Pakistanu, kde bolo pred mesiacom s neslýchanou ukrutnosťou zavraždených vyše sto detí. Ich rodinám chcem opäť vyjadriť moju osobnú sústrasť a uistenie o modlitbe za toľkých nevinných, ktorí prišli o život.

K osobnému, individuálnemu rozmeru odvrhnutia sa pridáva takmer neodvratne spoločenský rozmer, taká kultúra, ktorá odvrhuje toho druhého, pretína najintímnejšie a najopravdivejšie spojivá, spejúc k rozpadu a rozloženiu celej spoločnosti ako takej a plodeniu násilia a smrti. Smutnou ozvenou toho sú správy o početných udalostiach z denného spravodajstva, posledným z ktorých nebol ani tragický atentát v Paríži spred niekoľkých dní. Tí druhí «už nie sú viac vnímaní ako bytosti rovnakej dôstojnosti, ako bratia a sestry tej istej ľudskej prirodzenosti, ale hľadí sa na nich ako na predmety» (porov. Posolstvo k 48. svetovému dňu pokoja, 8. decembra 2014, 4). A slobodná ľudská bytosť sa stáva otrokom, raz módy, raz moci, raz peňazí a niekedy dokonca i scestných foriem náboženstva. Sú to nebezpečenstvá, ktoré som si dovolil pripomenúť v Posolstve k nedávnemu Svetovému dňu pokoja, venovanému problematike mnohorakých foriem moderného otroctva. Tieto pochádzajú zo skazeného srdca, ktoré nie je schopné vidieť a konať dobro a kráčať cestou pokoja.

S bolesťou konštatujeme dramatické následky tejto mentality vyraďovania a «kultúry zotročenia» (tamže, 2) v neprestajnom rozširovaní konfliktov. Ako pravá a skutočná svetová vojna vedená «po kúskoch», tieto dôsledky zasahujú, i keď v rozličnej podobe a intenzite, rôzne časti planéty, počnúc od Ukrajiny, ktorá sa stala dramatickým dejiskom zrážky, a ktorej žičím, aby sa prostredníctvom dialógu zosilnili prebiehajúce snahy o ukončenie nepriateľstva a aby sa zaangažované strany čím skôr, v obnovenom duchu rešpektovania medzinárodného práva, vydali na úprimnú cestu vzájomnej dôvery a bratského zmierenia, ktorá umožní prekonať aktuálnu krízu.

Moje myšlienky smerujú na Blízky východ, počnúc milovanou Ježišovou zemou, ktorú som mohol s radosťou navštíviť v máji minulého roka a kvôli ktorej nikdy neochabneme v naliehavej prosbe o pokoj. Urobili sme tak s mimoriadnou intenzitou spoločne s izraelským prezidentom Šimonom Peresom a palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom, podnecovaní nádejou plnou dôvery, že je možné znovuobnoviť rokovanie medzi týmito oboma stranami, s cieľom uhasiť násilie a dospieť k riešeniu, ktoré by umožnilo palestínskemu a izraelskému ľudu žiť konečne v pokoji, v rámci jasne stanovených a medzinárodne uznaných hraníc, tak, aby sa «riešenie dvoch štátov» stalo faktickým.

Blízky východ je žiaľ zasiahnutý aj ďalšími konfliktami, ktoré sa preťahujú už veľmi dlhý čas a ich následky sú otrasné aj kvôli šíreniu sa terorizmu fundamentalistickej povahy v Sýrii a Iraku. Tento fenomén je dôsledok kultúry vyraďovania aplikovanej na Boha. Náboženský fundamentalizmus vskutku, ešte predtým ako zničí ľudské bytosti spáchaním hrôzostrašných masakrov, odmieta samého Boha, znížiac ho na púhu ideologickú výhovorku. Na túto nespravodlivú agresiu, ktorá zasahuje i kresťanov a iné etnické a náboženské skupiny v tej oblasti, napríklad jazídov, je potrebná jednomyseľná odpoveď, ktorá v rámci medzinárodného práva zastaví rozširovanie násilia, znovu nastolí svornosť a zacelí hlboké rany, ktoré vyvolalo spustenie sa konfliktov. Pri tejto príležitosti teda apelujem na celé medzinárodné spoločenstvo, ako aj na jednotlivé zainteresované vlády, aby podnikli konkrétne iniciatívy za mier a na obranu tých, ktorí trpia následkami vojny a prenasledovania a sú nútení opustiť vlastné domovy a svoju vlasť. Listom, zaslaným krátko pred Vianocami, som chcel osobne vyjadriť svoju blízkosť a uistiť o mojej modlitbe všetky kresťanské spoločenstvá Blízkeho východu, ktoré vydávajú vzácne svedectvo o viere a odvahe, tým, že zohrávajú základnú úlohu budovateľov pokoja, zmierenia a rozvoja v príslušných občianskych spoločnostiach, do ktorých patria. Blízky východ bez kresťanov by bol Blízkym východom zdeformovaným a okliešteným! Povzbudzujúc medzinárodné spoločenstvo, aby nebolo voči tejto situácii ľahostajné, vyjadrujem želanie, aby náboženskí, politickí a intelektuálni vodcovia, osobitne moslimskí, odsúdili akúkoľvek fundamentalistickú a extrémistickú interpretáciu náboženstva, zameranú na ospravedlnenie skutkov násilia.

Podobné formy brutality, ktoré nezriedka kosia obete medzi najmenšími a najbezbrannejšími, nechýbajú ani v iných častiach sveta. Osobitne mám na mysli Nigériu, kde neutícha násilie, ktoré bezohľadne zasahuje obyvateľstvo a kde i naďalej vzrastá tragický fenomén unášania ľudí, neraz mladých dievčat, preto, aby sa stali predmetmi pokútnych obchodov. A takéto hanebné obchodovanie nesmie pokračovať! Toto zlo je potrebné vykoreniť, pretože zasahuje nás všetkých od jednotlivých rodín až po celé svetové spoločenstvo (porov. Príhovor novým veľvyslancom akreditovaným pri Svätej stolici, 12. decembra 2013) .

Hľadím tiež s obavou na mnohé konflikty občianskeho charakteru, ktorými sú zasiahnuté niektoré časti Afriky, počnúc Líbyou, rozdrásanou dlhotrvajúcou vnútornou vojnou, ktorá zapríčiňuje nevýslovné utrpenie medzi obyvateľstvom a zanecháva vážne odozvy na krehkej rovnováhe v regióne. Myslím na dramatickú situáciu v Stredoafrickej republike, v súvislosti s ktorou bolestne konštatujem, ako sa dobrá vôľa, podnecujúca úsilie tých, ktorí chcú vytvárať budúcnosť pokoja, bezpečnosti a prosperity, stretáva s podobami odporu a čiastkových sebeckých záujmov, ktoré so sebou prinášajú riziko zmarenia očakávaní tak veľmi skúšaného ľudu, ktorý túži slobodne vybudovať vlastnú budúcnosť.

Osobitné znepokojenie vzbudzuje aj situácia v Južnom Sudáne a v niektorých oblastiach Sudánu, v Africkom rohu a Konžskej demokratickej republike, kde neprestáva narastať počet obetí medzi civilným obyvateľstvom a kde sú tisíce osôb, medzi nimi mnoho žien a detí, prinútené utiecť a žiť v extrémne ťažkých podmienkach. Vyjadrujem preto želanie, aby sa vyvinulo spoločné úsilie jednotlivých vlád a medzinárodného spoločenstva na ukončenie každej podoby boja, nenávisti a násilia a aby sa napomáhalo nasadenie v prospech zmierenia, pokoja a obrany nadprirodzenej dôstojnosti človeka.

Nemôžeme zároveň zabúdať na to, že vojny prinášajú so sebou strašný zločin, ktorým je znásilňovanie. Je to najvážnejšia urážka dôstojnosti ženy, ktorá nielenže je znásilnená v intimite svojho tela, ale aj vo svojej duši, a to traumou, ktorá sa dá iba ťažko vymazať a jej dôsledky majú aj spoločenský charakter. Žiaľ, je pravda, že i tam, kde nie je vojna, mnoho žien ešte aj dnes trpí násilím, ktoré je proti nim zamerané.

Všetky vojnové konflikty odhaľujú najcharakteristickejšiu tvár kultúry vyraďovania, zapríčinenej zámerným pošliapavaním ľudských životov zo strany mocných. Sú tu však aj rafinovanejšie a zákernejšie podoby odmietania, ktoré rovnako prispievajú k prežívaniu tejto kultúry. Myslím predovšetkým na spôsob, akým sa často zaobchádza s chorými, izolovanými a vytlačenými na okraj, ako aj s malomocnými, o ktorých hovorí evanjelium. Medzi malomocnými našich čias sú obete novej a hroznej epidémie eboly, ktorá najmä v Libérii, Sierre Leone a Guinei skosila viac ako šesťtisíc životov. Chcem dnes verejne pochváliť a poďakovať tým zdravotníckym pracovníkom, ktorí spoločne s rehoľníkmi a dobrovoľníkmi poskytujú všemožnú starostlivosť chorým a ich rodinám, zvlášť deťom, ktoré osireli. Zároveň znovu apelujem na celé medzinárodné spoločenstvo, aby sa pristúpilo k zabezpečeniu adekvátnej humanitárnej pomoci pacientom a aby sa vyvinulo spoločné úsilie na prekonanie tejto choroby.

Popri životoch vyraďovaných z príčiny vojen či chorôb sú tu životy mnohých utečencov a vyhnancov. Znovu je možné pochopiť dôsledky, vzhľadom na Ježišovo detstvo, ktoré dokazuje ďalšiu podobu kultúry vyraďovania, ktorá poškodzuje vzťahy a «triešti» spoločnosť. Vskutku, Svätá rodina je nútená utiecť pred Herodesovou ukrutnosťou do Egypta, odkiaľ sa bude môcť vrátiť iba po niekoľkých rokoch (porov. Mt 2,13-15). Následkom konfliktných pomerov pred chvíľou opísaných je často útek tisícov ľudí z vlastnej krajiny. Niekedy nejde ani o hľadanie lepšej budúcnosti, ale jednoducho o budúcnosť, pretože zotrvanie vo vlastnej krajine by mohlo znamenať istú smrť. Koľko ľudí prichádza o život počas neľudského cestovania, podrobení týraniu skutočných a doslovných mučiteľov, žiadostivých po peniazoch? Naznačil som to počas mojej nedávnej návštevy v Európskom parlamente, pripomenúc, že «nemožno tolerovať, aby sa Stredozemné more stalo veľkým cintorínom!» (Prejav pápeža Františka v Európskom parlamente v Štrasburgu, 25. novembra 2014). Je tu aj ďalšia alarmujúca skutočnosť: mnohí z migrantov, najmä v oblastiach Ameriky, sú osamotené deti, ktoré si ako najľahšia korisť nebezpečenstiev vyžadujú väčšiu starostlivosť, pozornosť a ochranu.

Keďže utečenci prichádzajú do neznámych krajín často bez potrebných dokumentov a nehovoria miestnym jazykom, je pre nich náročné, aby boli prijatí a našli si prácu. Okrem neistoty z úteku sú nútení čeliť aj dráme odmietnutia. Je preto potrebná zmena postoja voči nim, aby sme sa preniesli od nezáujmu a strachu k úprimnému prijatiu toho druhého. To si samozrejme vyžaduje «implementovať vhodné právne predpisy, ktoré vedia zároveň chrániť práva (...) občanov a zabezpečiť príjem migrantov» (tamže). Ďakujem teda tým, ktorí sa aj za cenu života nasadzujú za to, aby utečencom a prisťahovalcom poskytli pomoc a povzbudzujem štáty i medzinárodné organizácie, aby sa zasadili za vyriešenie týchto vážnych humanitárnych situácií a aby poskytli krajinám pôvodu prisťahovalcov náležitú pomoc pre umožnenie spoločensko-politického rozvoja a prekonanie vnútorných konfliktov, ktoré sú hlavnou príčinou tohto fenoménu. «Je nevyhnutné reagovať na príčiny a nie iba na dôsledky» (tamže). To napokon umožní vysťahovalcom, aby sa raz mohli vrátiť do vlastnej krajiny a prispievať k jej rastu a rozvoju.

No popri prisťahovalcoch a utečencoch je tu mnoho «skrytých vyhnancov» (Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána, 29. decembra 2013), ktorí žijú vo vnútri našich domov a našich rodín. Mám na mysli predovšetkým starých a rôzne postihnutých ľudí, ako aj mladých. Tí prví sú predmetom odmietnutia vtedy, keď začnú byť považovaní za bremeno a ich prítomnosť za «zavadzajúcu» (tamže), kým tí druhí sú vyraďovaní upieraním ich konkrétnych pracovných vyhliadok, vďaka ktorým by si mohli vybudovať svoju budúcnosť. Z druhej strany, niet horšej materiálnej núdze, než je tá, ktorá nedovolí pracovať a zbavuje dôstojnosti práce (porov. Príhovor pápeža Františka účastníkom svetového stretnutia ľudových hnutí, 28. októbra 2014) a ktorá mení prácu na otroctvo. To som pripomenul počas nedávneho stretnutia s ľudovými hnutiami, ktoré sa s nasadením angažujú v hľadaní primeraných riešení niektorých problémov našich čias, ktorých najrozšírenejšou pohromou je nezamestnanosť mladých a práca načierno, ako aj dráma toľkých robotníkov, zvlášť detí, využívaných z chamtivosti. To všetko je v protiklade s ľudskou dôstojnosťou a vychádza to z mentality, ktorá stavia do stredu peniaze, výhody a ekonomické zisky na úkor človeka samotného.

Rodina je taktiež nezriedka predmetom vyraďovania zapríčineného čoraz rozšírenejšou individualistickou a egoistickou kultúrou, ktorá ruší vzťahy a má tendenciu podporovať dramatický fenomén klesajúcej pôrodnosti, ako aj vytváraním zákonov, ktoré uprednostňujú rôzne formy spolužitia namiesto toho, aby primerane podporovali rodinu pre dobro celej spoločnosti.

Medzi príčinami týchto fenoménov sa nachádza istá šablónová globalizácia, ktorá degraduje samotné kultúry odstránením faktorov vlastných identite každého národa, ktoré vytvárajú nevyhnutné dedičstvo na základe zdravého spoločenského rozvoja. Vo svete vytvorenom podľa šablóny a ukrátenom o identitu je ľahké postrehnúť drámu a skľúčenosť mnohých ľudí, ktorí doslova stratili zmysel života. Táto dráma sa zhoršuje pretrvávajúcou ekonomickou krízou, ktorá plodí nedôveru a prispieva k zväčšeniu spoločenskej konfliktnosti. Mal som možnosť postrehnúť tieto dôsledky aj tu v Ríme, pri stretnutiach s mnohými ľuďmi, ktorí prežívajú náročné situácie, ako i počas rozličných ciest, ktoré som vykonal v Taliansku.

Práve na drahý taliansky národ sa chcem obrátiť s myšlienkami plnými nádeje, aby sa počas pretrvávajúcej klímy spoločenskej, politickej a ekonomickej neistoty taliansky ľud nikdy nevzdal a neupadol do pokušenia nesvornosti, ale aby objavil hodnoty vzájomnej pozornosti a spolupatričnosti, ktoré sú základom jeho kultúry a občianskeho spolužitia a sú prameňmi dôvery ako v prítomnosť, tak i v budúcnosť, osobitne pre mladých.

Keď myslím na mladých, chcem spomenúť moju cestu do Kórey, kde som sa v auguste minulého roka mal možnosť stretnúť s tisíckami mladých, ktorí sa zišli pri príležitosti šiesteho ročníka Dní ázijskej mládeže a kde som pripomenul, že je potrebné doceniť mladých «usilujúc sa odovzdať im dedičstvo minulosti a aplikovať ho podľa výziev našich čias» (Príhovor pápeža Františka predstaviteľom Kórey a diplomatickému zboru, 14. augusta 2014). Je preto potrebné zamyslieť sa «nad primeranosťou spôsobu odovzdávania našich hodnôt budúcim generáciám a tiež nad tým, aký druh spoločnosti pripravujeme, aby sme im ho odovzdali» (tamže).

Dnes večer s radosťou odcestujem do Ázie, aby som navštívil Srí Lanku a Filipíny a tak dosvedčil pozornosť a pastoračnú starostlivosť, s akou sa zaujímam o národy toho rozsiahleho kontinentu. Chcem ešte raz vyjadriť im a ich vládam želanie Svätej stolice ponúknuť svoj podiel do služby spoločnému dobru, harmónii a svornosti v spoločnosti. Osobitne si prajem znovuobnovenie dialógu medzi oboma Kóreami, ktoré sú sesterskými krajinami a hovoria tým istým jazykom.

Excelencie, dámy a páni,

na začiatku nového roka však nechceme, aby bol náš pohľad premožený pesimizmom zo slabostí a nedostatkov týchto našich čias. Chceme sa tiež poďakovať Bohu za to, čo nám daroval, za dobrodenia, ktoré nám uštedril, za rozhovory a stretnutia, ktoré nám umožnil a za tých niekoľko plodov pokoja, ktoré nám dovolil s radosťou okúsiť.

Významné svedectvo o tom, že je možná kultúra stretnutia, som zažil v priebehu mojej návštevy v Albánsku, v národe plnom mladých, ktorí sú nádejou do budúcnosti. Napriek pretrpeným zraneniam z nedávnej minulosti, túto krajinu charakterizuje «pokojné spolužitie a spoluprácu medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev» (Príhovor pápeža Františka verejným predstaviteľmi Albánska, 21. septembra 2014) v ovzduší rešpektu a vzájomnej dôvery medzi katolíkmi, pravoslávnymi a moslimami. Je to dôležitý znak toho, že úprimná viera v Boha nás otvára voči tomu druhému, plodí dialóg a koná v prospech dobra, zatiaľ čo násilie sa rodí z mystifikácie samotného náboženstva, použitej ako zámienka pre ideologické plány, ktorých jediným cieľom je ovládanie človeka človekom. Podobne, počas nedávnej cesty do Turecka, historického mostu medzi Východom a Západom, som mohol konštatovať ovocie ekumenického a medzináboženského dialógu, ako aj angažovania sa v prospech utečencov, ktorí prichádzajú z iných krajín Blízkeho východu. S takýmto duchom pohostinnosti som sa stretol aj v Jordánsku, ktoré som navštívil na začiatku mojej púte do Svätej zeme, ako aj prostredníctvom svedectiev prichádzajúcich z Libanonu, ktorému želám úspešné prekonanie aktuálnych politických ťažkostí.

Jeden príklad – mne veľmi drahý – toho ako je možné vďaka dialógu vskutku postaviť a vybudovať mosty, pochádza z nedávneho rozhodnutia Spojených štátov amerických a Kuby skoncovať so vzájomným mlčaním, ktoré trvalo viac ako pol storočia a priblížiť sa k sebe pre dobro svojich obyvateľov. V tejto perspektíve sa obraciam aj na ľud Burkiny Faso, ktorý prechádza obdobím významných politických a inštitucionálnych zmien, aby obnovený duch spolupráce mohol prispieť k rozvoju spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti. Evidujem tiež s potešením marcové podpísanie zmluvy, ktorá ukončí dlhé roky napätia na Filipínach. Zároveň povzbudzujem úsilie o trvalý pokoj v Kolumbii, ako aj iniciatívy zamerané na znovuobnovenie svornosti v politickom a spoločenskom živote Venezuely. Vyjadrujem tiež želanie, aby sa mohlo čoskoro pristúpiť k definitívnemu dohovoru medzi Iránom a takzvanou Skupinou 5+1 ohľadom využívania jadrovej energie na mierové účely, pričom oceňujem doteraz vyvinuté úsilie. Vyjadrujem tiež uspokojenie nad vôľou Spojených štátov amerických definitívne zatvoriť väznicu na Guantanáme a nad veľkorysou disponibilitou niektorých krajín prijať väzňov. A týmto krajinám zo srdca ďakujem. Nakoniec chcem vyjadriť svoje uznanie a povzbudenie tým krajinám, ktoré sa aktívne angažujú v prospech ľudského rozvoja, stabilizácie politiky a občianskeho spolužitia svojich obyvateľov.

Excelencie, dámy a páni,

6. augusta 1945 ľudstvo prežívalo jednu z najstrašnejších katastrof svojich dejín. Prvýkrát, novým spôsobom a bez precedensu, svet zakúšal, dokiaľ až môže siahať ničiaca moc človeka. Z popola tej nesmiernej tragédie, ktorou bola druhá svetová vojna, povstala medzi národmi nová vôľa k dialógu a stretnutiu, ktorá umožnila vznik Organizácie spojených národov, ktorá toho roku oslávi svoje 70. výročie. Počas návštevy, ktorá sa uskutočnila v hlavnom sídle OSN pred päťdesiatimi rokmi, môj blahoslavený predchodca, pápež Pavol VI. pripomenul, že «krv miliónov ľudí a nevyčísliteľné a neslýchané utrpenie, zbytočné krviprelievanie a strašná skaza si vyžadujú zmluvu, ktorá nás spojí, s prísahou, ktorá musí zmeniť budúce dejiny sveta: nikdy viac vojnu, nikdy viac vojnu! Pokoj, pokoj musí sprevádzať osudy národov a celého ľudstva» (Príhovor pápeža Pavla VI. Organizácii spojených národov v New Yorku, 4. októbra 1965).

Toto je aj moje želanie plné dôvery pre tento nový rok, v ktorom sa onedlho rozbehnú dva dôležité procesy: redigovanie Agendy rozvoja po roku 2015 s prijatím cieľov udržateľného rozvoja, a vypracovanie novej Dohody o klíme. Toto je naliehavé. Ich nevyhnutným predpokladom je pokoj, ktorý skôr ako prinesie koniec každej vojne, pramení z obrátenia srdca.

S týmito pocitmi ešte raz vyjadrujem vám, vašim rodinám a vašim národom žičenie, aby bol rok 2015 rokom nádeje a pokoja.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)