Pápežova homília na záver roka: Z otroctva chvíľkovosti k slobode času

Vatikán 1. januára – Homília pápeža Františka z ďakovnej pobožnosti so spevom hymnu Te Deum na ukončenie kalendárneho roka, slávenej v rámci vešpier 31. decembra 2014 v Bazilike sv. Petra.

„Božie slovo nás dnes zvláštnym spôsobom privádza k významu času, k pochopeniu toho, že čas nie je realita Bohu cudzia, z jednoduchého dôvodu, že on sa chcel zjaviť a zachrániť nás v dejinách, v čase. Význam času, časnosť, je atmosférou Božieho zjavenia, epifánie, teda odhalenia mystéria Boha a jeho konkrétnej lásky. Takže čas je Božím poslom, ako hovorieval sv. Peter Faber.

Dnešná liturgia nám pripomína slová apoštola Jána: «Deti moje, je posledná hodina!» (1 Jn 2,18) a slová sv. Pavla o «plnosti času» (Gal 4,4). Dnešný deň nám teda ukazuje, ako čas, ktorého sa takpovediac ‚dotkol‘ Kristus, Syn Boží a Máriin, dostal nový a prekvapivý zmysel: Stal sa ‚časom spásy‘, teda definitívnym časom spásy a milosti.

A toto všetko nás privádza k zamysleniu sa nad cieľom nášho putovania životom, nad koncom našej cesty. Bol tu začiatok a bude koniec, «čas narodiť sa, aj čas zomrieť» (porov. Kaz 3,2). Touto pravdou, ktorá je tak jednoduchá a zásadná a zároveň prehliadaná a zanedbávaná, nás svätá Matka Cirkev učí uzatvárať rok aj naše dni spytovaním svedomia, v ktorom znovu prechádzame tým, čo sa stalo, ďakujeme Pánovi za každé dobro, ktorého sa nám dostalo a ktoré sme mohli preukázať, a súčasne znovu premýšľame nad našimi nedostatkami a našimi hriechmi. Ďakovať a prosiť o odpustenie.

Je to práve to, čo robíme aj dnes v závere roka. Chválime Pána hymnom Te Deum a súčasne ho prosíme o odpustenie. Postoj vďačnosti nás nabáda k pokore, k uznaniu a prijatiu Pánových darov.

Apoštol Pavol v čítaní týchto prvých vešpier súhrnne vyjadruje základný motív nášho vďakyvzdania Bohu: On nás urobil svojimi deťmi, adoptoval si nás ako deti. Tento nezaslúžený dar nás napĺňa vďačnosťou plnou úžasu! Niekto by mohol povedať: ‚Či nie sme jeho deti už len tým, že sme ľuďmi?‘ Určite, pretože Boh je Otec každého človeka, ktorý prichádza na svet. Nesmie však zabúdať, že sme sa od neho vzdialili v dôsledku prvotného hriechu, ktorý nás od nášho Otca odlúčil a náš synovský vzťah bol hlboko ranený. Preto Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil za cenu svojej krvi. A ak existuje vykúpenie, potom existuje aj otroctvo. Boli sme deti, ale stali sme sa otrokmi, pretože sme nasledovali hlas Zlého. Nikto iný nás nezachráni z tohto bytostného otroctva, ak nie Ježiš, ktorý prijal naše telo z Panny Márie a zomrel na kríži, aby nás oslobodil, vyslobodil z otroctva hriechu a vrátil nám stratené synovstvo.

Dnešná liturgia nám tiež pripomína, že ‚na počiatku (prv než jestvoval čas) bolo Slovo ... Slovo sa stalo telom‘, a preto sv. Irenej hovorí: «Toto je dôvod, prečo sa Slovo stalo človekom a Boží Syn Synom človeka: aby sa človek tým, že vstúpi do spoločenstva so Slovom a dostane tak božské synovstvo», stal Božím synom (Adversus haereses, 3,19,1; porov. KKC, 460).

Súčasne ten istý dar, za ktorý ďakujeme, je aj dôvodom na spytovanie svedomia, revízie osobného i komunitného života, dôvodom pýtať sa: Aký je náš životný štýl? Žijeme ako synovia, alebo ako otroci? Žijeme ako osoby pokrstené v Kristovi, pomazané Duchom, vykúpené a slobodné? Alebo žijeme podľa svetskej a skazenej logiky a robíme to, čo nám diabol podsúva ako náš záujem? Na našej existenciálnej púti existuje vždy tendencia odporovať oslobodeniu. Máme strach zo slobody a paradoxne dávame – viac či menej vedome – prednosť otroctvu. Sloboda nás desí, pretože pred nás stavia čas a našu zodpovednosť dobre tento čas prežívať. Otroctvo naopak redukuje čas na ‚moment‘, a tak sa cítime bezpečnejšie, čiže otroctvo nás vedie k prežívaniu okamihov nespojených s ich minulosťou a s našou budúcnosťou. Inými slovami: otroctvo nám bráni v tom, aby sme skutočne a plne prežívali prítomnosť, pretože ju vyprázdňuje z jej minulosti a uzatvára ju pred budúcnosťou, pred večnosťou. Otroctvo nám vnucuje vieru, že nie je možné snívať, lietať, dúfať.

Jeden veľký taliansky umelec [Roberto Benigni - pozn. prekl.] pred niekoľkými dňami vyhlásil, že pre Pána bolo jednoduchšie vyviesť Izraelitov z Egypta, ako vyňať Egypt zo sŕdc Izraelitov. Boli síce ‚materiálne‘ vyslobodení z otroctva, ale počas pochodu púšťou, so všetkými jeho ťažkosťami a hladom, sa im začalo cnieť po Egypte, kde – ako spomínali – «jedli cibuľu a cesnak» (porov. Nm 11,5). Avšak zabúdali, že ich jedli pri stole otroctva. V našom srdci je uhniezdená túžba po otroctve, pretože zdanlivo poskytuje väčšiu istotu než sloboda, ktorá je riskantnejšia. Ako sa nám páči byť zatvorení do klietky mnohých ohňostrojov, podľa zdania krásnych, ale v skutočnosti trvajúcich iba niekoľko okamihov! A toto je to kráľovstvo momentu, to očarenie okamihom.

Od tohto spytovania svedomia závisí tiež u nás kresťanov kvalita našej činnosti, nášho života a prítomnosti v meste, našej služby všeobecnému dobru, účasti vo verejných a cirkevných inštitúciách.

Z tohto dôvodu a preto, že som rímsky biskup, by som sa chcel pozastaviť pri našom živote v Ríme, ktorý je veľkým darom, pretože znamená bývať vo Večnom meste a pre kresťana znamená predovšetkým patriť k Cirkvi, založenej na svedectve a mučeníctve svätých apoštolov Petra a Pavla. A aj za to ďakujme Pánovi. Súčasne to však predstavuje veľkú zodpovednosť. Ježiš povedal: «Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať» (Lk 12,48). Pýtajme sa teda: sme v tomto meste, v tomto cirkevnom spoločenstve slobodní, sme slobodní, alebo otroci? Sme soľou a svetlom? Sme kvasom? Alebo sme vyhasnutí, slabí, nevraživí, nedôverčiví, bezvýznamní a unavení?

Nedávno odhalené korupčné kauzy určite vyžadujú serióznu a uvedomelú konverziu sŕdc, pre obnovu duchovného a mravného života, ako aj pre obnovenú snahu vytvárať mesto spravodlivejšie a solidárnejšie, kde sa chudobní, slabí a odsúvaní na okraj stanú stredom našich starostí a nášho každodenného konania. Je potrebný pevný a každodenný postoj kresťanskej slobody, aby sme mali odvahu v našom meste ohlasovať, že je nutné brániť chudobných a nie brániť sa pred chudobnými a že je nutné slúžiť slabým nie si poslúžiť slabými!

Učenie jedného prostého rímskeho diakona nám v tom môže pomôcť. Keď požadovali od svätého Vavrinca, aby ukázal a predložil poklady Cirkvi, nechal jednoducho priviesť niekoľko chudobných. Ak je v nejakom meste venovaná chudobným a slabým starostlivosť, opatera a pomoc zaradiť sa do spoločnosti, stávajú sa pokladom Cirkvi a pokladom spoločnosti. Ak však spoločnosť chudobných ignoruje, prenasleduje a kriminalizuje, núti ich k ‚mafiánskemu spolčovaniu‘, taká spoločnosť sa ochudobňuje až po zbedačenie, stráca slobodu a preferuje ‚cesnak a cibuľu‘ otroctva, otroctva svojho egoizmu, otroctva svojej zbabelosti. Takáto spoločnosť prestáva byť kresťanskou.

Drahí bratia a sestry, záver roka znamená vrátiť sa k tvrdeniu, že existuje ‚posledná hodina‘ a že existuje ‚plnosť časov‘. Keď uzatvárame tento rok, keď ďakujeme a prosíme o odpustenie, prospeje nám, ak budeme prosiť o milosť kráčať v slobode. Iba v tejto milosti budeme môcť napraviť mnohé škody a brániť sa pred túžbou po otroctve, brániť sa, aby sme nemali nostalgiu po otroctve.

Svätá Panna, svätá Božia Matka, ktorá je priamo v srdci Božieho chrámu, keď sa Slovo – ktoré bolo na počiatku – stalo jedným z nás v čase, ona, ktorá dala svetu Spasiteľa, nech nám pomáha, aby sme ho prijali s otvoreným srdcom, aby sme boli naozaj slobodní, aby sme žili v slobode, ako Božie deti. Nech sa tak stane.”
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jk-