Komentár Mons. Mariána Gavendu

Bez Boha je Európska únia domom na piesku

Už ľudová múdrosť hovorí, že „každé čudo trvá tri dni“. V médiách je správa stará po niekoľkých hodinách a v bleskovej práci agentúr už pár minút po jej zverejnení. V takejto lavíne udalostí a správ sú dva týždne od návštevy pápeža Františka v Európskom parlamente v Štrasburgu už takmer večnosťou. Bolo by zaujímavé spraviť anketu, najmä medzi politikmi, ktorí sa – zvlášť pred voľbami – veľmi radi nazývajú kresťanskí, či vedia aspoň jednou vetou vyjadriť, čo pápež povedal o podmienkach a možnostiach prežitia európskeho kontinentu a západnej civilizácie. Podľa potlesku prítoných poslancov i reakcií médií možno usudzovať, že už keď odznievali pápežove slová, ich podstata sa míňala cieľa, a ako hovorí jeden z komentárov, „každý počul len to, čo chcel“. Väčšinou vypichujú pápežove reakcie na politické, ekonomické či humanitárne problémy. Pojem „transcendentno“, ktorý je v jeho príkovore kľúčom k všetkému ostatnému, zostal bez povšimnutia. Možno ho považovali za archaizmus, ktorému už nerozumejú. Alebo žeby nechceli rozumieť? Ak by sme chceli pár slovami zhrnúť pápežov odkaz Európe, isto by znel: „bez Boha nie je možný ani človek, ani Európa“, a mohli by sme dodať, tiež citujúc pápeža, ani ľudská dôstojnosť, ľudské práva, sloboda, demokracia, humanita, rozvoj, nádej... a ostatné hodnoty, ku ktorým sa Európska únia navonok tak vehementne hlási.

Sú to silné slová. Žiadajú si dokázať, že sú vonkoncom pomýlené a v tom prípade ich odmietnuť. Ak však sú pravdivé, nemožno zostať pri nich bez povšimnutia. V praxi by to muselo znamenať nie iba pár hlbších komentárov, ale reštrukturalizáciu celej mentality európskej únie, ktorú by pápež Benedikt XVI. nazval antikristovskou, pretože sa snaží dať človeku všetko, čo Kristus, ale bez Krista. Tento Františkov predchodca totiž tvrdí, že Antikrista si nemáme predstavovať ako konkrétnu osobu, ale ako ideológiu, politický, ekonomický a životný štýl.

„Púšťanie na hlucho“ či hranie sa na mŕveho chrobáka má v inštitúciách a medzi ideológmi Európskej únie dlhodobú tradíciu. Počnúc ignorovaním opakovaných tvrdení Jána Pavla II., že Európa bude buď kresťanská, alebo žiadna, jeho volania, spolu s biskupmi počas synod o Európe, že Európa potrebuje viac duše, že bude požehnaním, ak v nej budú mať prioritu kultúrune a duchovné hodnoty ale kliatbou, ak prevládnu ekonimické záujmy. Benedikt XVI. na základe celoživotných štúdií a skúseností v knihe Svetlo sveta hovorí: „Svojimi silami človek tak či tak nemôže zvládnuť dejiny. To, že je človek ohrozený a ohrozuje seba i svet, je dnes jasné aj vďaka vedeckým dôkazom. Možno sa ešte zachrániť, ak budú v jeho srdci rásť morálne sily; sily, ktoré môžu prísť len zo stretnutia s Bohom; sily, ktoré sa dokážu postaviť na odpor. Preto potrebujeme Boha, teda niektoho, kto nám pomôže stať sa tým, kým sa sami stať nedokážeme. A potrebujeme Krista, ktorý nás zhromažďuje v spoločenstve, ktorým je Cirkev“.

Proces „rozširovania Európskej únie“, spojený s vytláčaním Boha a transcendentnej dimenzie človeka sa tak stáva procesom „vymierania Európskej únie“. Preto pápež tak naliehavo volá po kultúre ľudských práv, pretože „ak právo kohokoľvek nie je harmonicky zamerané na väčšie dobro, nakoniec sa chápe bez obmedzení a tak sa stáva zdrojom konfliktov a násilia“. Európskym poslancom poslanci pripomína, že sú poslancami, poslanými „ujímať sa krehkosti nárovov a ľudí, zápasiť za plodnosť uprostred funkcionalistického a súkromníckeho modelu, ktorý neúprosne privádza ku „kultúre skartovania“, teda vyradenia ako neužitočného predmetu každého, kto spoločnosti neprináša ekonomický profit. Aj obľúbený a „moderný“ pápež František, ktorého média s obľubou stavajú do protikladu s vraj „ultrakonzervatívnymi“ predchodcami, hovorí takmer doslova, čo aj oni: (citujem) „Budúcnosť Európy závisí od znovuobjavenia tejto zásadnej a neoddeliteľnej spätosti medzi transcendentnou a prirodzenou dimenziou človeka. Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu ako aj toho „ducha humanizmu“, ktorého jednako miluje a bráni, (...) vydaná na pospas módam a momentálnym vládcom“. A svojho vraj ultrakonzervatívneho predchodcu cituje pápež František aj keď pred poslancami Európskeho patlamentu tvrdí: „Európa, ktorá bude schopná chrániť si ako poklad svoje náboženské korene a dokáže vyťažiť z ich bohatstva a potenciálu, môže byť tiež ľahšie imúnna voči mnohým extrémizmom, ktoré sa šíria v dnešnom svete, ak to aj pre veľké prázdno ideálov, ktorého sme svedkami na takzvanom Západe, pretože „práve zabudnutie na Boha a nie jeho oslava, je tým, čo plodí násilie“.

V kontexte európskeho i slovenského zápasu o prirodzenú rodinu pápež František hovorí jasne: „Rodina jednotná, plodná a nerozlučiteľná prináša so sebou základné prvky pre to, aby sme dali nádej budúcnosti. Bez takéhoto pevného základu bude výsledkom stavanie na piesku, so závažnými sociálnymi dôsledkami“.

Milí poslucháči, v rámci krátkeho komentáru nemožno povedať viac. Ani to nebolo jeho ambíciou. Chce byť len ukazovákom. Ak niekam pápež zámerne cestuje, asi to považuje za veľmi dôležité. Ak navštívil aj reprezentačnú politickú ustanovizeň, znamená to, že chcel niečo dôležité povedať nielen ako duchovný pastir svojich veriacich, ale apelovať na všetkých, čo vzali na seba zodpovednosť za druhých. Odzneli tu silné slová a odznelo tu aj to, že od ich realizácie závisí budúcnosť kontinentu a teda aj budúcnosť Slovenska. Aj našich politikov, všetkých, stavia pápežova reč pred jasnú dilemu: buď musia dokázať, že sa vo svojich tvrdeniach spolu so svojimi predchodcami pápež František mýli, alebo zobrať jeho výzvy vážne a zmeniť myslenie, smerovanie, priority, rozhodovania. Tváriť sa, že sa ma to netýka znamená tiež odmietať. Bez Boha a rozvíjania transcendentnej dimenzie človeka znamená stavať Európsky dom na piesku, znamená zavádzať ľudí, byť nezodpovedný, zneužívať svoje postavenie, prezrádza nedostatok základných vedomostí o človeku a spoločnosti, bez ktorých by politik nemal robiť žiadne politické rozhodnutia.

Čo z toho všetkého vyplýva pre nás, bežných veriacich? Nič menej ako istota, že práve úsilím o harmonický duchovný a ľudský rozvoj najistejšie zachraňujeme aj celý svet politiky, ekonomiky a život spoločnosti. Práve rozvíjaním duchovnej dimenzie je človek oveľa politickejší než akýkoľvek politik bez tohto základného zakotvenia.