Pápež František v Ankare: Turecko má úlohu tvorcu pokoja
Príhovor pápeža Františka v prezidentskom paláci v Ankare pri stretnutí s verejnými
predstaviteľmi 28. novembra 2014
„Pán prezident,
vážené autority, dámy, páni,
som rád, že môžem navštíviť vašu krajinu, bohatú
na krásy prírodné a zároveň aj historické, krajinu plnú stôp starodávnych civilizácií,
ktorá je zároveň prirodzeným mostom medzi dvoma kontinentmi a medzi rôznymi kultúrami.
Táto zem je drahá každému kresťanovi, pretože je rodiskom svätého Pavla, ktorý tu
založil rozličné kresťanské spoločenstvá; je drahou aj pre to, že hostila prvých sedem
cirkevných koncilov, a kvôli prítomnosti domu nachádzajúceho sa v blízkosti Efezu,
ktorý bol podľa úctyhodnej tradície považovaný za Máriin dom, miesto, kde Ježišova
matka žila niekoľko rokov, cieľ nábožnej úcty mnohých pútnikov z každého kúta sveta,
nielen kresťanov, ale aj moslimov.
Dôvody k úcte a rešpektu voči Turecku
nemusíme hľadať jedine v jeho minulosti, v jeho starobylých pamiatkach, ale nachádzajú
sa vo vitalite jeho prítomnosti, v pracovitosti a štedrosti jeho ľudu, v jeho role
v rámci vzájomnej zhody národov.
Je pre mňa potešením mať príležitosť pokračovať
s vami v dialógu priateľstva, úcty a rešpektu v šľapajach dialógu mojich predchodcov,
blahoslaveného Pavla VI., svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI., dialógu pripraveného
a uľahčeného činnosťou ešte vtedajšieho apoštolského delegáta Mons. Angela Giuseppeho
Roncalliho, neskôr svätého Jána XXIII., a aj Druhým vatikánskym koncilom.
Potrebujeme
dialóg, ktorý by prehlboval poznanie a spolu s rozlišovaním by ocenil mnohé veci,
ktoré nás spájajú a zároveň by nám dovolil s múdrou a pokojnou mysľou zvážiť rozdiely,
aby sme sa z nich potom mohli učiť.
Treba s trpezlivosťou napredovať v snahe
o budovanie pevného pokoja, založeného na rešpektovaní základných práv a povinností
zviazaných s ľudskou dôstojnosťou. Touto cestou je možné prekonať predsudky a falošné
strachy a naopak poskytnúť priestor úcte, stretnutiu, rozvoju tých najlepších energií
v prospech všetkých.
Pre dosiahnutie tohto cieľa je zásadné, aby sa moslimskí,
židovskí a kresťanskí občania – ako v legislatívnych ustanoveniach, tak aj pri ich
efektívnom uplatňovaní – tešili rovnakým právam a rešpektovali rovnaké povinnosti.
Takýmto spôsobom v sebe ľahšie rozpoznajú bratov a spoločníkov na ceste, vždy viac
odstraňujúc nedorozumenia a uprednostňujúc spoluprácu a dohodu. Náboženská sloboda
a sloboda prejavu, účinne zaručené všetkým, budú stimulovať rozkvet priateľstva, stanú
sa výrečným znamením pokoja.
Blízky východ, Európa a svet očakávajú tento
rozkvet. Osobitne Blízky východ je už príliš veľa rokov dejiskom bratovražedných vojen,
ktoré sa, ako sa zdá, rodia jedna z druhej, ako by jedinou odpoveďou na vojnu a násilie
musela byť vždy nová vojna a ďalšie násilie.
Aký dlhý čas ešte bude musieť
Blízky východ trpieť kvôli nedostatku pokoja? Nemôžeme sa vzdať zoči-voči pokračovaniu
konfliktov, ako keby nebola možná zmena situácie k lepšiemu! S pomocou Boha môžeme
a musíme vždy obnoviť odvahu k pokoju! Tento postoj vedie k vernému, trpezlivému a
odhodlanému používaniu všetkých prostriedkov vyjednávania a tak k dosiahnutiu konkrétnych
cieľov pokoja a udržateľného rozvoja.
Pán prezident, pre dosiahnutie tak vysokého
a naliehavého cieľa, môže vzísť dôležitý príspevok z medzináboženského a medzikultúrneho
dialógu, aby sa tak vypudila každá forma fundamentalizmu a terorizmu, ktorá závažne
ponižuje dôstojnosť všetkých ľudí a zneužíva náboženstvo na vlastné ciele.
Je
treba postaviť sa proti fanatizmu a fundamentalizmu, neracionálnym fóbiám, ktoré podporujú
nedorozumenia a diskriminácie. Potrebná je solidarita všetkých veriacich, ktorej piliermi
sú úcta k ľudskému životu, k náboženskej slobode, ktorá je slobodou kultu a slobodou
žiť podľa náboženskej etiky, úsilie garantovať všetkým to, čo je potrebné k dôstojnému
životu, ako aj starostlivosť o životné prostredie. Toto s osobitnou urgentnosťou potrebujú
národy a štáty Blízkeho východu, aby konečne mohli „zvrátiť trend“ a ďalej viesť smerom
k pozitívnemu výsledku mierový proces, prostredníctvom odmietnutia vojny a násilia
a pokračovaním v presadzovaní dialógu, práva a spravodlivosti.
Ešte i dnes
sme žiaľ svedkami závažných konfliktov. Osobitne v Sýrii a Iraku teroristické násilie
neutícha. Dochádza k porušovaniu najzákladnejších humanitárnych zákonov ohľadom väzňov
a celých etnických skupín; preukázali sa – a ešte stále k nim dochádza – ťažké prenasledovania
dopadajúce na menšinové skupiny, osobitne – no nie výlučne – kresťanov a jazídov:
státisíce ľudí bolo prinútených opustiť svoje domovy a vlasť, aby tak zachránili svoj
život a zotrvali vernými vlastnému vyznaniu.
Turecko, štedro prijímajúc veľké
množstvo utečencov, je na svojich hraniciach priamo zahrnuté do následkov tejto dramatickej
situácie a medzinárodné spoločenstvo má morálnu povinnosť pomôcť mu v starostlivosti
o utečencov. Popri poskytovaní nevyhnutnej humanitárnej pomoci však nemôžeme zostať
ľahostajní voči tomu, čo spôsobilo tieto tragédie. Keď podotýkam, že je oprávnené
zastaviť nespravodlivého agresora, avšak vždy s rešpektovaním medzinárodného práva,
chcem tiež pripomenúť, že riešenie problému sa nemôže ponechať čisto na vojenský zásah.
Je nevyhnutné silné spoločné nasadenie založené na vzájomnej dôvere, ktoré urobí
možným trvalý pokoj a zároveň konečne umožní zamerať využitie zdrojov nie na zbrojenie,
ale na skutočné zápasy hodné človeka: na boj proti hladu a chorobám, boj za udržateľný
rozvoj a ochranu stvorenstva, na pomoc dostať sa z mnohých foriem chudoby a marginalizácie,
ktoré nechýbajú ani v modernom svete.
Turecko pre svoju históriu, z dôvodu
svojej geografickej pozície a pre význam, ktorý zohráva v regióne, má jednu veľkú
zodpovednosť: jeho rozhodnutia a jeho príklad majú osobitnú váhu a môžu byť významnou
pomocou v prospech stretávania sa civilizácií a pre nachádzanie schodných ciest pokoja
a autentického pokroku.
Nech Najvyšší žehná a ochraňuje Turecko a pomôže mu
byť hodnotným a presvedčivým tvorcom pokoja! Ďakujem!“