Pápež František v Ankare: Turecko má úlohu tvorcu pokoja

Príhovor pápeža Františka v prezidentskom paláci v Ankare pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi 28. novembra 2014

„Pán prezident, vážené autority, dámy, páni,

som rád, že môžem navštíviť vašu krajinu, bohatú na krásy prírodné a zároveň aj historické, krajinu plnú stôp starodávnych civilizácií, ktorá je zároveň prirodzeným mostom medzi dvoma kontinentmi a medzi rôznymi kultúrami. Táto zem je drahá každému kresťanovi, pretože je rodiskom svätého Pavla, ktorý tu založil rozličné kresťanské spoločenstvá; je drahou aj pre to, že hostila prvých sedem cirkevných koncilov, a kvôli prítomnosti domu nachádzajúceho sa v blízkosti Efezu, ktorý bol podľa úctyhodnej tradície považovaný za Máriin dom, miesto, kde Ježišova matka žila niekoľko rokov, cieľ nábožnej úcty mnohých pútnikov z každého kúta sveta, nielen kresťanov, ale aj moslimov.

Dôvody k úcte a rešpektu voči Turecku nemusíme hľadať jedine v jeho minulosti, v jeho starobylých pamiatkach, ale nachádzajú sa vo vitalite jeho prítomnosti, v pracovitosti a štedrosti jeho ľudu, v jeho role v rámci vzájomnej zhody národov.

Je pre mňa potešením mať príležitosť pokračovať s vami v dialógu priateľstva, úcty a rešpektu v šľapajach dialógu mojich predchodcov, blahoslaveného Pavla VI., svätého Jána Pavla II. a Benedikta XVI., dialógu pripraveného a uľahčeného činnosťou ešte vtedajšieho apoštolského delegáta Mons. Angela Giuseppeho Roncalliho, neskôr svätého Jána XXIII., a aj Druhým vatikánskym koncilom.

Potrebujeme dialóg, ktorý by prehlboval poznanie a spolu s rozlišovaním by ocenil mnohé veci, ktoré nás spájajú a zároveň by nám dovolil s múdrou a pokojnou mysľou zvážiť rozdiely, aby sme sa z nich potom mohli učiť.

Treba s trpezlivosťou napredovať v snahe o budovanie pevného pokoja, založeného na rešpektovaní základných práv a povinností zviazaných s ľudskou dôstojnosťou. Touto cestou je možné prekonať predsudky a falošné strachy a naopak poskytnúť priestor úcte, stretnutiu, rozvoju tých najlepších energií v prospech všetkých.

Pre dosiahnutie tohto cieľa je zásadné, aby sa moslimskí, židovskí a kresťanskí občania – ako v legislatívnych ustanoveniach, tak aj pri ich efektívnom uplatňovaní – tešili rovnakým právam a rešpektovali rovnaké povinnosti. Takýmto spôsobom v sebe ľahšie rozpoznajú bratov a spoločníkov na ceste, vždy viac odstraňujúc nedorozumenia a uprednostňujúc spoluprácu a dohodu. Náboženská sloboda a sloboda prejavu, účinne zaručené všetkým, budú stimulovať rozkvet priateľstva, stanú sa výrečným znamením pokoja.

Blízky východ, Európa a svet očakávajú tento rozkvet. Osobitne Blízky východ je už príliš veľa rokov dejiskom bratovražedných vojen, ktoré sa, ako sa zdá, rodia jedna z druhej, ako by jedinou odpoveďou na vojnu a násilie musela byť vždy nová vojna a ďalšie násilie.

Aký dlhý čas ešte bude musieť Blízky východ trpieť kvôli nedostatku pokoja? Nemôžeme sa vzdať zoči-voči pokračovaniu konfliktov, ako keby nebola možná zmena situácie k lepšiemu! S pomocou Boha môžeme a musíme vždy obnoviť odvahu k pokoju! Tento postoj vedie k vernému, trpezlivému a odhodlanému používaniu všetkých prostriedkov vyjednávania a tak k dosiahnutiu konkrétnych cieľov pokoja a udržateľného rozvoja.

Pán prezident, pre dosiahnutie tak vysokého a naliehavého cieľa, môže vzísť dôležitý príspevok z medzináboženského a medzikultúrneho dialógu, aby sa tak vypudila každá forma fundamentalizmu a terorizmu, ktorá závažne ponižuje dôstojnosť všetkých ľudí a zneužíva náboženstvo na vlastné ciele.

Je treba postaviť sa proti fanatizmu a fundamentalizmu, neracionálnym fóbiám, ktoré podporujú nedorozumenia a diskriminácie. Potrebná je solidarita všetkých veriacich, ktorej piliermi sú úcta k ľudskému životu, k náboženskej slobode, ktorá je slobodou kultu a slobodou žiť podľa náboženskej etiky, úsilie garantovať všetkým to, čo je potrebné k dôstojnému životu, ako aj starostlivosť o životné prostredie. Toto s osobitnou urgentnosťou potrebujú národy a štáty Blízkeho východu, aby konečne mohli „zvrátiť trend“ a ďalej viesť smerom k pozitívnemu výsledku mierový proces, prostredníctvom odmietnutia vojny a násilia a pokračovaním v presadzovaní dialógu, práva a spravodlivosti.

Ešte i dnes sme žiaľ svedkami závažných konfliktov. Osobitne v Sýrii a Iraku teroristické násilie neutícha. Dochádza k porušovaniu najzákladnejších humanitárnych zákonov ohľadom väzňov a celých etnických skupín; preukázali sa – a ešte stále k nim dochádza – ťažké prenasledovania dopadajúce na menšinové skupiny, osobitne – no nie výlučne – kresťanov a jazídov: státisíce ľudí bolo prinútených opustiť svoje domovy a vlasť, aby tak zachránili svoj život a zotrvali vernými vlastnému vyznaniu.

Turecko, štedro prijímajúc veľké množstvo utečencov, je na svojich hraniciach priamo zahrnuté do následkov tejto dramatickej situácie a medzinárodné spoločenstvo má morálnu povinnosť pomôcť mu v starostlivosti o utečencov. Popri poskytovaní nevyhnutnej humanitárnej pomoci však nemôžeme zostať ľahostajní voči tomu, čo spôsobilo tieto tragédie. Keď podotýkam, že je oprávnené zastaviť nespravodlivého agresora, avšak vždy s rešpektovaním medzinárodného práva, chcem tiež pripomenúť, že riešenie problému sa nemôže ponechať čisto na vojenský zásah.

Je nevyhnutné silné spoločné nasadenie založené na vzájomnej dôvere, ktoré urobí možným trvalý pokoj a zároveň konečne umožní zamerať využitie zdrojov nie na zbrojenie, ale na skutočné zápasy hodné človeka: na boj proti hladu a chorobám, boj za udržateľný rozvoj a ochranu stvorenstva, na pomoc dostať sa z mnohých foriem chudoby a marginalizácie, ktoré nechýbajú ani v modernom svete.

Turecko pre svoju históriu, z dôvodu svojej geografickej pozície a pre význam, ktorý zohráva v regióne, má jednu veľkú zodpovednosť: jeho rozhodnutia a jeho príklad majú osobitnú váhu a môžu byť významnou pomocou v prospech stretávania sa civilizácií a pre nachádzanie schodných ciest pokoja a autentického pokroku.

Nech Najvyšší žehná a ochraňuje Turecko a pomôže mu byť hodnotným a presvedčivým tvorcom pokoja! Ďakujem!“

Preklad: Zuzana Klimanová