Príhovor pápeža Františka v Rade Európy

Príhovor pápeža Františka na pôde Rady Európy v Štrasburgu 25. novembra 2014

Pán generálny tajomník, pani predsedkyňa,
Excelencie, dámy a páni,

som rád, že sa môžem ujať slova na tomto spoločnom zasadaní, na ktorom sa zišlo významné zastúpenie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, reprezentanti členských štátov, sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj rozličné inštitúcie, ktoré tvoria Radu Európy. Vlastne v tejto aule je prítomná takmer celá Európa, so svojimi národmi, svojimi jazykmi, so svojimi kultúrnymi a náboženskými vyjadreniami, ktoré predstavujú bohatstvo tohto kontinentu. Som osobitne vďačný generálnemu tajomníkovi Rady Európy pánovi Thorbjørnovi Jaglandovi za zdvorilé pozvanie a za milé slová privítania, ktoré mi adresoval. Zdravím tiež pani Anne Brasseurovú, predsedníčku Parlamentného zhromaždenia. Všetkým vám zo srdca ďakujem za úsilie, ktoré vyvíjate, ako aj za príspevok k mieru v Európe, ktorý ponúkate prostredníctvom šírenia demokracie, ľudských práv a právneho štátu.

Podľa zámeru svojich zakladajúcich otcov, Rada Európy, ktorá tento rok slávi svoje 65. výročie, odpovedala na to ideové pnutie smerom k jednote, ktoré opakovane oživovalo život kontinentu už od dávnoveku. Jednako, v priebehu storočí viackrát prevládli partikularistické podnety, spojené so sledom rozličných hegemonických snáh. Stačí pomyslieť na to, že desať rokov pred oným 5. májom 1949, kedy bola v Londýne podpísaná zmluva ustanovujúca Radu Európy, začínal ten najkrvavejší a najranivejší konflikt, aký si tieto zeme kedy pamätali a ktorých rozdelenia pretrvávali počas dlhých nasledujúcich rokov, keď takzvaná železná opona pretínala kontinent vo dvoje od Baltického mora po Terstský záliv. Projektom zakladajúcich otcov bolo zrekonštruovať Európu v duchu vzájomnej služby, ktorý ešte aj dnes , vo svete viac inklinujúcom k domáhaniu sa než k službe, musí byť kľúčom misie Rady Európy v prospech pokoja, slobody a ľudskej dôstojnosti.

Na druhej strane, privilegovanou cestou k pokoju – aby sa vyhlo opakovaniu toho, k čomu došlo počas dvoch svetových vojen minulého storočia – je rozpoznať v druhom nie nepriateľa, proti ktorému treba bojovať, ale brata, ktorého treba prijať. Ide o neustály proces, ktorý sa nikdy nemôže považovať za plne zavŕšený. Je to presne tak, ako to tušili zakladajúci otcovia, ktorí pochopili, že pokoj je dobrom, ktoré treba neustále vydobýjať a ktoré si vyžaduje absolútnu obozretnosť. Boli si vedomí toho, že vojny sú živené úmyslom zmocniť sa území, zmrazovať napredujúce procesy a snažiť sa ich zastaviť; naopak oni hľadali mier, ktorý je možné zrealizovať jedine stálym postojom iniciovania procesov a pokračovaním v nich.

Takým spôsobom potvrdzovali vôľu kráčať dozrievaním v čase, lebo je to práve čas, ktorý vládne nad priestormi, osvetľuje ich, premieňa ich na reťaz neustáleho rastu, bez spiatočných ciest. Preto si budovanie pokoja vyžaduje dávať prednosť činom, ktoré v spoločnosti plodia nové dynamizmy a zahŕňajú do nich ďalšie osoby a ďalšie skupiny, ktoré ich rozvinú, až kým neprinesú plody v dôležitých historických udalostiach (porov. Evangelii gaudium, 223).

Z tohto dôvodu dali život tomuto stabilnému organizmu. Blahoslavený Pavol VI. o niekoľko rokov neskôr pripomenul, že, «samotné inštitúcie, ktoré v právnom poriadku a v medzinárodnej súhre majú funkciu a zásluhu hlásať a uchovávať mier, dosahujú svoj prezieravý cieľ, ak sú neustále činné, ak dokážu v každej chvíli plodiť pokoj, vytvárať mier» (Posolstvo k Svetovému dňu pokoja, 8. decembra 1974). Potrebné je neustále kráčanie k humanizácii, lebo «nestačí potlačiť vojny, zastaviť boje, (...) nestačí nanútený mier, mier prospechársky a provizórny; treba smerovať k takému mieru, ktorý je milovaný, slobodný, bratský, čiže založený na zmierení myslí» (porov. Tamtiež). Treba totiž napredovať v procesoch bez úzkostlivosti, no istotne s jasnými presvedčeniami a s húževnatosťou.

Pre dosiahnutie toho dobra, ktorým je pokoj, je predovšetkým potrebné k nemu vychovávať, a to odstraňovaním kultúry konfliktu, ktorá smeruje ku strachu z druhého, k vytískaniu toho, kto rozmýšľa alebo žije odlišným spôsobom. Je pravda, že konflikt sa nemôže ignorovať či zastierať, musí sa prijať. No ak v ňom zostaneme blokovaní, stratíme perspektívu, horizonty sa obmedzia a samotná realita zostane rozdrobená. Keď sa zastavíme v konfliktnej situácii, stratíme zmysel hlbokej jednoty skutočnosti (porov. Evangelii gaudium, 226), brzdíme históriu a upadáme do vnútorného vyčerpávania sa v neplodných protirečeniach.

Žiaľ, pokoj je ešte stále príliš zraňovaný. Je tomu tak v mnohých častiach sveta, kde vyčíňajú konflikty rôzneho charakteru. Je tomu tak aj v Európe, kde neustávajú napätia. Koľko bolesti a koľko mŕtvych je ešte na tomto kontinente, ktorý dychtí po pokoji, a predsa ľahko upadá do pokušení minulosti! Preto je dôležitá a povzbudzujúca činnosť Rady Európy pri hľadaní politického riešenia súčasných kríz.

Pokoj je však tiež skúšaný inými formami konfliktu, akými sú náboženský a medzinárodný terorizmus, ktorý živí hlboké pohŕdanie ľudským životom a najrôznejším spôsbmi žne nevinné obete. Tento fenomén je žiaľ, podporovaný obchodovaním so zbraňami, ktoré mnohokrát nerušene prebieha. Cirkev tvrdí, že «preteky v zbrojení sú veľmi vážnym nešťastím ľudstva a neprípustne poškodzujú chudobných» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2329 a Gaudium et spes, 81). Pokoj je narušovaný aj obchodovaním s ľudskými bytosťami, ktoré je novým otroctvom našich čias a ktoré robí z ľudských osôb výmenný tovar, oberajúc obete o všetku dôstojnosť. Nezriedka potom pozorujeme, ako sú tieto fenomény medzi sebou zviazané. Rada Európy, prostredníctvom svojich výborov a expertných skupín, vykonáva dôležitú a významnú úlohu v boji proti týmto neľudským formám.

Avšak pokoj nie je jednoducho absenciou vojen, konfliktov a napätí. Z kresťanského pohľadu je zároveň aj Božím darom a plodom slobodnej a uváženej činnosti človeka, ktorý hodlá sledovať spoločné dobro v pravde a v láske. «Tento racionálny a morálny poriadok spočíva presnejšie v rozhodnutí sa svedomia ľudských bytostí pre harmóniu v ich vzájomných vzťahoch, v rešpektovaní spravodlivosti pre všetkých» (Ján Pavol II.: Posolstvo pre XV. svetový deň pokoja, 8 december 1981, 4).

Ako teda sledovať ambiciózny cieľ, ktorým je pokoj?

Cestou, ktorú si zvolila Rada Európy, je predovšetkým šírenie ľudských práv, na ktoré nadväzuje rozvoj demokracie a právneho štátu. Je to osobitne vzácna práca, s podstatnými etickými a sociálnymi dopadmi, pretože od správneho chápania týchto termínov a od neustálej reflexie o nich závisí rozvoj našich spoločností, ich pokojné spolužitie a ich budúcnosť. Toto štúdium je jedným z veľkých príspevkov, ktoré Európa ponúkla a ešte ponúkne celému svetu.

V tomto sídle cítim preto povinnosť znovu upozorniť na dôležitosť európskeho prínosu ku kultúrnemu rozvoju ľudstva, ako aj na jej zodpovednosť zaň. Chcem tak urobiť za pomoci obrazu, ktorý preberám od talianskeho básnika dvadsiateho storočia, Clementeho Reboru, ktorý v jednej zo svojich básní opisuje topoľ so svojimi vetvami siahajúcimi k nebu a hýbanými vetrom, jeho pevný a stabilný kmeň a hlboké korene, ktoré sa vnárajú do zeme (porov. Il pioppo, In: Canti dell'Infermità, vyd. Vanni Scheiwiller, Miláno 1957, 32). V istom zmysle môžeme myslieť na Európu vo svetle tohto obrazu.

Ona v priebehu svojej histórie vždy siahala k výšinám, smerom k novým a ambicióznym métam, vedená neuhasiteľnou túžbou po poznaní, po rozvoji, pokroku, pokoji a jednote. No povzniesť sa v mysli, v kultúre, vo vedeckých objavoch je možné jedine vďaka solídnosti kmeňa a hĺbke koreňov, ktoré ho vyživujú. Ak sa zničia korene, kmeň sa pomaly vyprázdni a umrie a vetvy, ktoré boli istého času bujné a priame, sa ohnú smerom k zemi a upadnú. Tu je možno jeden z paradoxov najnepochopiteľnejších pre izolovanú vedeckú mentalitu: k tomu, aby sme kráčali smerom k budúcnosti, sú nevyhnutne potrebné hlboké korene, a je treba aj odvahu neskrývať sa pred prítomnosťou a jej výzvami. Potrebná je pamäť, odvaha, zdravá a ľudská „utópia“.

Z druhej strany, ako pozoruje Rebora, «kmeň sa vnára do zeme tam, kde je najpravdivejší» (Tamtiež). Korene sa živia pravdou, ktorá je výživou, životnou miazgou ktorejkoľvek spoločnosti, ktorá chce byť naozaj slobodná, ľudská a solidárna. Na druhej strane, pravda apeluje na svedomie, ktoré je neredukovateľné podmienenosťami, a je preto schopné poznávať vlastnú dôstojnosť, ako aj schopné otvoriť sa absolútnu, stávajúc sa zdrojom základných rozhodnutí vedených hľadaním dobra pre druhých a pre seba, ako aj miestom zodpovednej slobody (porov. Ján Pavol II.: Príhovor parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy, Štrasburg, 8. október 1988, 4)

Je treba si uvedomiť, že bez tohto hľadania pravdy sa každý stane mierou sebe samému a svojmu vlastnému konaniu, otvárajúc tak cestu subjektivistického uznávania práv až do tej miery, že koncept ľudských práv, ktoré majú samy o sebe univerzálnu hodnotu, nahradí myšlienka individualistického práva. Toto vedie k tomu, že sa stávame v podstate nevšímavými voči iným, ako aj k napomáhaniu tej globalizácie ľahostajnosti, ktorá sa rodí z egoizmu, plodu koncepcie človeka ako neschopného prijať pravdu a žiť skutočnú sociálnu dimenziu.

Takýto individualizmus ľudsky ochudobňuje a spôsobuje kultúrnu sterilnosť, lebo v podstate pretína tie plodné korene, na ktoré je napojený strom. Z ľahostajného individualizmu sa rodí kult blahobytu zodpovedajúci kultúre vyraďovania, do ktorej sme ponorení. Máme príliš veľa vecí, ktoré častokrát nie sú potrebné, no nie sme viac schopní budovať autentické medziľudské vzťahy, poznačené pravdou a vzájomnou úctou. A tak máme dnes pred očami obraz Európy zranenej mnohými skúškami minulosti, ako aj súčasnými krízami, Európu, ktorá, zdá sa, už viac nie je schopná čeliť im s vitalitou a energiou ako kedysi. Európu tak trochu unavenú a pesimistickú, ktorá sa cíti byť v obliehaní novosťami, ktoré pochádzajú z iných kontinentov.

Môžeme sa Európy opýtať: Kde je tvoja životná sila? Kde je to prahnutie po ideáloch, ktoré oživovalo tvoje dejiny a urobilo ich veľkolepými? Kde je duch tvojej zvedavej vynaliezavosti? Kde je tvoj smäd po pravde, ktorý si doposiaľ s nadšením komunikovala svetu?

Od odpovede na tieto otázky bude závisieť budúcnosť tohto kontinentu. Z druhej strany – ak sa vrátime k Reborovmu obrazu – kmeň bez koreňov sa môže i naďalej javiť ako živý, avšak vo vnútri sa vyprázdňuje a umiera. Európa musí reflektovať nad tým, či je jej nesmierne humánne, umelecké, technické, spoločenské, politické, ekonomické a náboženské vlastníctvo iba akýmsi jednoduchým dedičstvom minulosti z múzea, alebo či je ešte schopné inšpirovať kultúru a odkryť svoje poklady celému ľudstvu. Pri zodpovedaní tejto otázky patrí Rade Európy s jej inštitúciami úloha prvoradého významu.

Osobitne myslím na úlohu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý určitým spôsobom vytvára «svedomie» Európy pri rešpektovaní ľudských práv. Mojím želaním je, aby toto svedomie čoraz viac dozrievalo, nie však kvôli holej zhode medzi stranami, ale ako ovocie tiahnutia ku hlbokým koreňom, ktoré tvoria fundamenty, na ktorých sa rozhodli budovať zakladajúci otcovia dnešnej Európy.

Spolu s koreňmi – ktoré je potrebné hľadať, nájsť a udržiavať živé každodenným cvičením si pamäte, keďže vytvárajú genetické dedičstvo Európy – sú tu aktuálne výzvy kontinentu, ktoré nás zaväzujú k nepretržitej kreativite, aby tieto korene boli plodné aj dnes a tiahli sa v ústrety „utópiám“ budúcnosti. Dovolím si spomenúť iba dve: výzvu ku mnohopolarite a výzvu k transverzálnosti.

Dejiny Európy nás môžu priviesť k tomu, aby sme ju naivne vnímali ako bipolaritu alebo dokonca ako tripolaritu (pomyslime na starobylú koncepciu: Rím – Byzancia - Moskva), a aby sme sa vo vnútri tejto schémy, ktorá je ovocím hegemónnych geopolitických redukcionizmov, pohybovali pri interpretovaní prítomnosti a nasmerovaní voči „utópii“ budúcnosti.

Dnes sa veci už takto nemajú a môžeme legitímne hovoriť o multipolárnej Európe. Napätia – či už tie konštruktívne alebo tie, ktoré štiepia – sa overujú medzi mnohými kultúrnymi, náboženskými a politickými pólmi. Európa dnes čelí výzve «globalizovať» túto mnohopolaritu, ale originálnym spôsobom. Kultúry sa nie vždy nevyhnutne identifikujú s krajinami: niektoré z nich majú rozličné kultúry a niektoré kultúry sa zasa prejavujú v rôznych krajinách. K tomu istému dochádza v súvislosti s politickými, náboženskými a asociačnými vyjadreniami.

Originálny spôsob globalizovania mnohopolarity - zdôrazňujem: originálny spôsob - prináša so sebou výzvu ku konštruktívnej harmónii, slobodnej od hegemónií, ktoré, hoci sa pragmaticky môžu zdať ako uľahčujúce cestu, nakoniec zničia kultúrnu a náboženskú originálnosť národov.

Hovoriť o európskej mnohopolarite značí hovoriť o národoch, ktoré sa rodia, rastú a tiahnu sa v ústrety budúcnosti. Úlohu globalizovať mnohopolaritu Európy si nemôžeme predstavovať v tvare guľovej plochy –, na ktorej je všetko rovnaké a usporiadané, avšak ktorá sa javí ako obmedzujúca, pretože každý bod je v rovnakej vzdialenosti od stredu – , ale skôr ako mnohosten, kde harmonická jednota celku zachováva osobitosti každej steny. Dnes je Európa mnohopolárna vo svojich vzťahoch i napätiach; nedá sa ani myslieť, ani budovať Európu bez toho, aby sme naplno vzali do úvahy túto mnohopolárnu skutočnosť.

Ďalšou výzvou, ktorú by som chcel spomenúť, je transverzálnosť. Vyjdem z osobnej skúsenosti: Pri stretnutiach s politikmi rozličných európskych krajín som si mohol všimnúť, že mladí politici čelia realite z odlišnej perspektívy ako ich starší kolegovia. Možno hovoria o zjavne podobných veciach, avšak prístup je rozdielny. Slová sú podobné, ale melódia je odlišná. Toto je zjavné medzi mladými politikmi z rozličných strán. Táto empirická danosť naznačuje istú skutočnosť dnešnej Európy, ktorú nemožno ignorovať na ceste kontinentálnej konsolidácie a jej budúceho nasmerovania: a teda, treba vziať do úvahy túto transverzálnosť, ktorá sa nachádza vo všetkých oblastiach. Nedá sa to však uskutočniť bez dialógu, aj toho medzigeneračného. Ak by sme dnes chceli zadefinovať tento kontinent, museli by sme hovoriť o Európe v dialógu, ktorý spôsobuje, že transverzálnosť názorov a reflexií by mala stáť v službách harmonicky zjednotených národov.

Nastúpenie na túto cestu transverzálnej komunikácie so sebou prináša nielen generačnú empatiu, ale aj historickú metodológiu rastu. V aktuálnom politickom svete Európy je dialóg iba medzi jej vnútornými orgánmi (politickými, náboženskými a kultúrnymi) sterilný. Dejiny si od nás dnes vyžadujú schopnosť vyjsť kvôli stretnutiu zo štruktúr, ktoré «obsahujú» vlastnú identitu preto, aby sme ju umocnili a urobili plodnejšou v bratskej konfrontácii transverzálnosti. Taká Európa, ktorá by viedla dialóg iba vo vnútri vlastných uzavretých skupín, zostane na polceste; potrebujeme mladého ducha, ktorý by prijal výzvu transverzálnosti.

V tejto perspektíve vítam ochotu Rady Európy investovať do medzikultúrneho dialógu, vrátane jeho náboženského rozmeru, prostredníctvom Stretnutí o náboženskom rozmere medzikultúrneho dialógu. Ide o užitočnú príležitosť otvorenej, úctivej a obohacujúcej výmeny medzi osobami a skupinami rozličného pôvodu, etnickej, jazykovej a náboženskej tradície, v duchu porozumenia a vzájomného rešpektovania sa.

Takéto stretnutia sa javia ako osobitne dôležité v aktuálnom multikultúrnom a mnohopolárnom prostredí, pri hľadaní vlastnej tváre pri múdrom spájaní európskej identity, ktorá sa vytvorila v priebehu storočí, s požiadavkami, ktoré prichádzajú od iných národov, ktoré sa momentálne na tomto kontinente objavujú.

V tomto zmysle je možné chápať prínos, ktorý dnes môže kresťanstvo poskytnúť európskemu kultúrnemu a spoločenskému rozvoju v ovzduší správneho vzťahu medzi náboženstvom a spoločnosťou. V kresťanskom pohľade sú rozum a viera, náboženstvo a spoločnosť povolané vzájomne sa osvecovať, podporovať, a ak je to nevyhnutné, očisťovať sa navzájom od ideologických krajností, do ktorých môžu upadnúť. Celá európska spoločnosť nemôže inak ako získať úžitok z oživenej spätosti medzi dvomi prostrediami, či už preto, aby čelila náboženskému fundamentalizmu, ktorý je prvoradým nepriateľom Boha, alebo aby predišla istej zredukovanej «pravde», ktorá človeku neslúži na česť.

Je mnoho početných a aktuálnych tém, ktoré, ako som presvedčený, by mohli byť vzájomným obohatením, a v spojitosti s ktorými by Katolícka cirkev – osobitne Rada biskupských konferencií Európy (CCEE) – mohla spolupracovať s Radou Európy a prispieť svojím zásadným vkladom. Nachádza sa medzi nimi predovšetkým, vo svetle toho, čo som skôr spomenul, okruh etickej reflexie o ľudských právach, nad ktorými je vaša Organizácia často povolávaná zamýšľať sa. Zvlášť myslím na témy spojené s ochranou ľudského života, na citlivé otázky, ktoré si vyžadujú, aby boli predložené na starostlivé skúmanie, ktoré sa bude pridržiavať pravdy o celom človeku bez toho, aby sa obmedzilo na špecifické medicínske, vedecké či právnické prostredia.

Podobne sú tu početné výzvy dnešného sveta, ktoré si vyžadujú štúdium a spoločné nasadenie, počnúc od prijatia utečencov, ktorí potrebujú najmä základné veci pre život, avšak principiálne je nevyhnutné uznanie ich osobnej dôstojnosti. Ďalej je tu celkový vážny problém práce, najmä vo vysokej nezamestnanosti mladých, s ktorým sa stretávajú mnohé krajiny – čo je ozajstná hypotéka do budúcnosti – ako aj problematika dôstojnosti práce.

Úprimne si želám, aby sa zaviedla nová spoločenská a ekonomická spolupráca, slobodná od ideologických podmienení, ktorá dokáže čeliť globalizovanému svetu, udržiavajúc živý zmysel pre solidaritu a vzájomnú lásku, ktorý tak neobyčajne poznačil tvár Európy vďaka veľkorysému dielu stoviek mužov a žien – niektorých z nich Katolícka cirkev považuje za svätých –, ktorí sa v priebehu storočí nasadili za rozvoj kontinentu prostredníctvom podnikateľskej činnosti, výchovných, dobročinných diel a diel ľudského rozvoja. Najmä tieto posledné diela predstavujú dôležitý referenčný bod pre mnohých chudobných, ktorí žijú v Európe. Koľko ich je na našich uliciach! Pýtajú si nielen chlieb na prežitie, ktorý je najzákladnejším právom, ale aj znovuobjavenie hodnoty vlastného života, ktorá pričinením chudoby upadá do zabudnutia, a tiež znovunadobudnúť dôstojnosť, ktorú prináša práca.

Na záver, medzi témami, ktoré si vyžadujú našu reflexiu a našu spoluprácu, je i ochrana životného prostredia, našej milovanej Zeme, ktorá je obrovským zdrojom, ktorý nám dal Boh a ktorý máme k dispozícii, nie aby sme ju znetvorili, využili a ponížili, ale aby sme sa tešili z jej nesmiernej nádhery, a tak mohli dôstojne žiť.

Pán generálny tajomník, pani predsedkyňa, Excelencie, dámy a páni,

blahoslavený Pavol VI. definoval Cirkev ako «expertku v ľudskosti» (Pavol VI.: Populorum progressio, 13). Vo svete, nasledovaním Krista, napriek hriechom svojich detí, nehľadá iné ako službu a vydávanie svedectva pravde (tamže). Nech nás pri podporovaní cesty ľudstva nevedie nič iné ako tento duch.

V tomto vnútornom rozpoložení sa Svätá stolica usiluje napredovať v spolupráci s Radou Európy, ktorá dnes zohráva prvoradú úlohu pri formovaní mentality budúcich generácií Európanov. Ide o spoločné uskutočňovanie reflexie v celej tejto sfére, kým sa nenastolí nový druh «novej agory», v ktorej sa každá občianska a náboženská inštancia môže slobodne konfrontovať s ostatnými, aj pri oddelení oblastí a v rôznorodosti pozícií, vedená výlučne túžbou po pravde a po budovaní spoločného dobra. Vskutku, kultúra sa vždy rodí zo vzájomného stretnutia, zameraného na podnecovanie intelektuálneho bohatstva a kreativity tých, ktorí na nej majú účasť; a toto je, okrem uskutočňovania dobra, zároveň nádherné. Mojím želaním je, aby Európa, tým, že odkryje svoje historické dedičstvo a hĺbku svojich koreňov a prijme na seba svoju živú mnohopolaritu a fenomén transverzálnosti v dialógu, našla svoju mladosť ducha, ktorá ju učiní plodnou a veľkolepou.

Ďakujem.
Preklad: Zuzana Klimanová, Agnes Jenčíková CJ