Príhovor pápeža Františka vo FAO na 2. medzinárodnej konferencii o výžive

Vatikán 20. novembra – V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pred plénom 2. medzinárodnej konferencie o výžive dňa 20. novembra 2014 v sídle Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo FAO v Ríme.

Pán predseda, dámy a páni,

s pocitom úcty a uznania som dnes tu, na Druhej medzinárodnej konferencii o výžive. Ďakujem vám, pán predseda, za srdečné prijatie a za slová na privítanie. Srdečne pozdravujem generálneho riaditeľa FAO prof. Josého Graziana da Silvu a generálnu riaditeľku Svetovej zdravotníckej organizácie Dr. Margaret Chanovú, a teším sa vášmu rozhodnutiu zjednotiť v tejto konferencii zástupcov štátov, medzinárodných inštitúcií, organizácií občianskej spoločnosti, sveta poľnohospodárstva a súkromného sektora, aby mohli spoločne uvažovať nad formami pomoci na zabezpečenie výživy, ako aj nad potrebnými zmenami, ktoré je potrebné zapracovať do súčasných stratégií. Celková jednota úmyslov a činností, ale predovšetkým duch bratstva, môžu byť rozhodujúce pre vhodné riešenia. Cirkev, ako viete, sa vždy snaží byť pozorná a starostlivá voči všetkému, čo sa vzťahuje na duchovné a materiálne blaho ľudí, v prvom rade tých, ktorí žijú na okraji spoločnosti a sú vylúčení, aby bola zaručená ich bezpečnosť a dôstojnosť.

1. Osudy všetkých národov sú viac ako inokedy prepojené medzi sebou, tak ako členovia jednej rodiny, ktorí na sebe navzájom závisia. No žijeme v čase, keď vzťahy medzi národmi príliš často naštrbuje vzájomné podozrievanie, ktoré sa neraz mení na formy vojenskej a ekonomickej agresie, podkopáva priateľstvo medzi bratmi a odmieta alebo odstraňuje toho, kto je vylúčený. To dobre pozná ten, kto nemá každodenný chlieb a dôstojnú prácu. Toto je obraz sveta, v ktorom sa musia rozpoznať limity prístupov založených na zvrchovanosti každého štátu, chápanej ako absolútnej, a na národných záujmoch, často ovplyvnených parciálnymi mocenskými skupinami. To dobre vysvetľuje štúdium vašej pracovnej agendy, zameranej na vypracovanie nových štandardov, foriem a
hlavných záväzkov pre nasýtenie sveta. V tejto perspektíve dúfam, že pri formulovaní týchto záväzkov sa členské štáty inšpirujú presvedčením, že právo na výživu bude zaručené len vtedy, ak našu starosť sústredíme na jeho skutočný subjekt, teda na človeka, ktorý trpí následkami hladu a podvýživy. Skutočný subjekt!

Dnes sa veľa hovorí o právach, často zabúdajúc na povinnosti. Možno sme príliš málo ustarostení kvôli tým, ktorí trpia hladom. Je tiež bolestné konštatovať, že boj proti hladu a podvýžive je brzdený ‚trhovými prioritami‘, a ‚primátom zisku‘, čo zredukovalo potraviny na tovar ako každý iný, podliehajúci špekulácii, vrátane finančnej. A kým sa rozpráva o nových právach, hladný je tam na rohu ulice a prosí o právo na občianstvo, aby bol v jeho situácii pokladaný za hodného dostať zdravú základnú výživu. Prosí nás o dôstojnosť, nie o almužnu.

2. Tieto kritériá nemôžu zostať v oblasti teórie. Jednotlivci i národy vyžadujú, aby bola spravodlivosť uvedená do praxe. Nielen zákonná spravodlivosť, ale aj spravodlivosť v prispievaní a rozdeľovaní. Z tohto dôvodu rozvojové plány a činnosť medzinárodných organizácií by mali zohľadňovať túžbu, takú častú medzi obyčajnými ľuďmi, aby za každých okolností boli rešpektované základné práva človeka a v našom prípade človeka, ktorý má hlad. Keď sa toto stane, aj humanitárne intervencie, krízová pomoc a rozvojové programy – v ich najplnšom a pravom zmysle – budú mať väčšiu údernosť a prinesú vytúžené ovocie.

3. Záujem o produkciu, dostupnosť potravín a prístup k nim, o klimatické zmeny a o obchod s poľnohospodárskymi výrobkami musia nepochybne inšpirovať pravidlá a technické opatrenia, ale prvou starosťou musí byť samotný človek, ktorý nemá každodenný pokrm a prestal uvažovať nad životom, rodinou a sociálnymi vzťahmi, a
zápasí len o prežitie. Svätý pápež Ján Pavol II. v tejto sále, pri otvorení Prvej konferencie o výžive v roku 1992, varoval medzinárodné spoločenstvo pred rizikom ‚paradoxu hojnosti‘: je jedla pre všetkých, ale nie všetci môžu jesť, zatiaľ čo sme svedkami plytvania, odhadzovania, nadmerného konzumu a využívania potravín na iné účely. Toto je ten paradox! Žiaľ, tento ‚paradox‘ je stále aktuálny.

Je málo tém, pri ktorých sa vytvára toľko pomýlených uzáverov, ako pri otázke hladu; pri ktorých by boli tak ľahko manipulovateľné údaje a štatistiky podľa požiadaviek národnej bezpečnosti, korupcie alebo vágneho odvolávania sa na hospodársku krízu. To je prvá výzva, ktorú musíme zdolať.

Druhou výzvou, ktorej musíme čeliť, je nedostatok solidarity. Slovo, ktoré máme podvedome v podozrení, že bude musieť byť odstránené zo slovníka. Naše spoločnosti sa vyznačujú rastúcim individualizmom a rozdelením; čo vyúsťuje do pozbavenia tých najslabších dôstojnosti života a do provokovania vzbúr proti inštitúciám. Keď niet solidarity v krajine, pociťujú to všetci. V skutočnosti solidarita je postoj, ktorý robí ľudí schopnými ísť v ústrety druhému a založiť svoje vzájomné vzťahy na bratskom cítení, ktoré prevyšuje rozdiely a obmedzenia a podnecuje spolu hľadať všeobecné dobro.

V tej miere, v akej si budú ľudia vedomí svojho zodpovedného podielu na pláne stvorenia, budú schopní rešpektovať sa navzájom, namiesto vzájomného boja, poškodzujúceho a ožobračujúceho planétu. Aj od štátov, koncipovaných ako spoločenstvá osôb a národov, sa žiada, aby konali spoločne, aby boli ochotné pomáhať si navzájom prostredníctvom princípov a noriem, ktoré im dáva k dispozícii medzinárodné právo. Nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie je prirodzený zákon, vpísaný do ľudského srdca, ktorý hovorí jazykom pochopiteľným pre každého: láska, spravodlivosť, pokoj, prvky od seba navzájom neoddeliteľné. Rovnako ako jednotlivci, aj štáty a medzinárodné inštitúcie sú povolané, aby prijali a zveľaďovali tieto hodnoty, v duchu dialógu a vzájomného načúvania. Takto sa cieľ nasýtiť ľudskú rodinu stane realizovateľným.

4. Každá žena, muž, dieťa, starší človek kdekoľvek na svete musí mať možnosť spoliehať sa na tieto záruky. A je povinnosťou každého štátu, pozorného voči blahobytu svojich občanov, zaviazať sa k nim bez výhrad a starať sa o ich uplatňovanie. To si vyžaduje vytrvalosť a podporu. Katolícka cirkev sa snaží ponúknuť aj na tomto poli svoj príspevok, cez neustálu pozornosť voči životu chudobných, núdznych, v každej časti planéty. V tejto línii sa pohybuje aj aktívna účasť Svätej stolice v medzinárodných organizáciách vrátane jej mnohých dokumentov a vyhlásení. Týmto spôsobom sa hodlá podieľať na určovaní a prijímaní kritérií, požadovaných pre vytváranie spravodlivo vyváženého medzinárodného systému.

Sú to kritériá, ktoré po etickej stránke stoja na pilieroch, akými sú pravda, sloboda, spravodlivosť a solidarita. Súčasne v oblasti práva tieto isté kritériá zahŕňajú vzťah medzi právom na obživu a právom na život a dôstojnú existenciu, zahŕňajú právo požívať ochranu zákona, ktorý nie vždy zohľadňuje trpiacich hladom, a zahŕňajú morálnu povinnosť deliť sa o hospodárske bohatstvo sveta.

Ak veríme v princíp jednoty ľudskej rodiny, založenej na otcovstve Boha Stvoriteľa, a v bratstvo ľudí, žiadna forma politického a ekonomického nátlaku, ktorá by využívala dostupnosť potravín, nemôže byť prijateľná. Politický a ekonomický tlak. A tu myslím na našu sestru a matku Zem, na planétu, či sme slobodní od politických a ekonomických tlakov, aby sme ju chránili, aby sa zabránilo jej sebazničeniu. Máme pred sebou Peru a Francúzsko, dve konferencie, ktoré predstavujú výzvu: starať sa o planétu. Spomínam si na jeden výrok, ktorý som počul od istého starca pred mnohými rokmi: „Boh vždy odpúšťa urážky, zneužívanie, Boh vždy odpúšťa. Ľudia odpúšťajú občas. Zem neodpúšťa nikdy!“ Chráňme sestru zem, matku Zem, aby neodpovedala deštrukciou.

Ale predovšetkým žiadny systém diskriminácie, de facto alebo de jure viazaný na možnosť prístupu k trhu s potravinami, nemôže byť považovaný za model medzinárodných opatrení, ktorých cieľom je odstránenie hladu. Pri delení sa o tieto myšlienky s vami, prosím Všemohúceho Boha, ktorý je bohatý na milosrdenstvo, aby žehnal všetkým tým, ktorí sa v rozličných zodpovedných úlohách vkladajú do služby tým, ktorí trpia hladom, a vedia im pomáhať cez konkrétne skutky blízkosti. Modlím sa tiež, aby medzinárodné spoločenstvo dokázalo zachytiť apel tejto konferencie a považovalo ju za vyjadrenie spoločného svedomia ľudstva: dať jesť hladným, aby bol zachránený život na našej planéte. Ďakujem.

Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ