Zamyslenie P. Bubáka k 33. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 33. nedeli v cezročnom období (Mt 25, 14-30): Talenty

V istej dobre známej prestížnej škole sa konalo pomaturitné stretnutie študentov po dvadsiatich piatich rokoch. Škola patrila rehoľnému rádu, a tak na stretnutí bol prítomný aj jej dávny triedny profesor-kňaz. Bol už zostarnutý, hoci ešte plný energie. Drvivú väčšinu z prítomných bývalých študentov nevidel odkedy zo školy odišli. Každý sa tešil, že tam kňaz je prítomný, pretože počas ich štúdií požíval veľký rešpekt.

Keď sa skončila večera, študenti akosi spontánne začali sami od seba rozprávať svoje príbehy. Jeden z nich bol architektom. Vybudoval veľa významných budov, medzi nimi aj dva kostoly. Ďalší bol univerzitným profesorom a napísal zopár učených kníh. Bol uznávaný vo svojom odbore. Ďalší bol prezidentom úspešnej firmy, ktorá mala pobočky v mnohých krajinách sveta. Potom bol tu úspešný farmár. Dokonca i politik sa medzi nimi našiel, hoci ten pri rozprávaní svojho príbehu bol veľmi diplomatický. No každý ho poznal ako politika už v škole. Jeden z nich sa stal dokonca monsignorom, čo je hodnosť v Cirkvi. Ďalší bol riaditeľom veľmi prestížnej školy.

Starý kňaz počúval ich príbehy so záujmom. Boli to samé dojímavé veci, o ktoré sa delili: dejiny objavovania, dejiny zápasov, presadzovania sa, v počiatku i neúspechov, no v konečnom dôsledku úspechov a dobrých výsledkov. Nebolo medzi nimi jediného, ktorý by sa nebol uplatnil. Iste boli aj takí z ich triedy, no na stretnutie neprišli všetci. A možno práve tí neúspešní si volili radšej neprísť. Kňaz im načúval, prikyvoval a usmieval sa. Keď všetci skončili, blahoželal im ku všetkým tým ich úspechom, ktoré dosiahli. No vtom im položil otázku: „Vidím, že ste sa snažili veľa, aby ste dosiahli, čo ste dosiahli. No teraz mi povedzte niečo o svojom osobnom živote. Čo ste zo seba vykresali tam? Ako sa vám darí v tejto oblasti?“ Nastalo ticho. Nikto nebol ochotný hovoriť. Hoci neskôr, keď už boli spolu dlhšie a ich rozhovory sa stávali menej formálnymi, mnohí sa odvážili vyjadriť sa aj na túto tému. Ukázalo sa, že ich osobné životy boli poväčšine jednou katastrofou. Emocionálne a vzťahovo boli životy mnohých z nich zúfalo biedne.

Príbeh nedeľného evanjelia o talentoch nás, milí priatelia, jasne povzbudzuje k rozvoju svojich talentov. No čo mnohým z nás uniká je, že rozvoj talentov musí byť komplexný a nie jednostranný, ale hlavne, že jeho zmyslom je uvedenie Božieho kráľovstva do svojho života. Skúsme teda pouvažovať o dvoch smeroch, v ktorých sa tento rozvoj má stávať viditeľným.

Prvým je ten, ktorý naznačil aj náš príbeh zo stretávky bývalých študentov. Je veľa ľudí, ktorí sa po stránke darov a talentov nerozvinú. Niekto preto, lebo má strach. Iný preto, lebo je lenivý. Pravdu povediac, evanjelium posledného obdarovaného, ktorý však svoj talent nerozvinul, nazýva lenivým. Iní preto, lebo nemali dostatok príležitostí: nebolo peňazí, nebola rodina, ktorá by im bola oporou. Pamätám si na jedného bezdomovca, ktorého som pred rokmi zvykol vídavať v centre Bratislavy. Žobral hraním na gitare. Jeho gitara však mala iba dve struny, a hral na nej s hrebeňom. Muzika, ktorú tvoril, bola obdivuhodná. Vždy som si zvykol vzdychnúť: ‚Čo by bolo z neho, keby svoj talent včas objavil a keby mu bol niekto v detstve pomohol pri jeho rozvoji.‛ Je preto dôležité mať povzbudenie a oporu. O Dostojevskom sa hovorí, že veľkou oporou pre neho bol výrok známeho literárneho kritika Belinského, ktorý mu po napísaní jeho prvého románu blahoželal a ho upozornil na veľký talent, ktorý v sebe nosí. No aj tak, či máme alebo nemáme povzbudenie a oporu vo svojom živote, odkaz je jasný: Treba urobiť všetko pre to, aby sme svoje talenty rozvinuli: prekonávať strach, vedieť riskovať, bojovať proti lenivosti a hľadať i oporu, či byť si navzájom oporou.

No rozvoj talentov musí byť vyvážený. Musí zahrňovať nielen rozvoj našej profesionálnej kariéry, ale aj svojej osobnosti, svojich vzťahov. Maliar Picasso sa vraj vyjadril takto: „Nie je dôležité, čo umelec vytvorí, ale čím je.“ Je možné, že tento výrok Picasso povedal pri pohľade na svoj osobný život v čase, keď bol na jednej strane síce veľmi úspešný, no na strane druhej bol osobnostne na dne, hlavne čo sa týkalo jeho mravného života.

Nedávno ma v časopise Newsweek zaujal jeden článok o terapeutických skupinách, ktoré v USA rastú ako huby po daždi. V čase napísania článku ich tam bolo asi pol milióna. Článok mal podtitul: „Amerika je zbláznená do podporných skupín. Alebo možno podporné skupiny sú tým, čo pomáhajú Amerike, aby sa nezbláznila.“ (viď poznámku) V tomto článku autor popisuje trend, ktorý je známy nielen v USA, ale pomaly v každom rozvinutom svete. Ľudia – medzi nimi dosť veľké množstvo mužov – sú hlavne okolo 40-tky v takom stave, že sa potrebujú dávať dokopy a to aj napriek viditeľným úspechom v profesionálnej oblasti. Prečo? Už na univerzite je u mnohých vidieť silný individualizmus a snahu niekam to dotiahnuť. Preto nadväzujú kontakty, majú už prácu a postupujú hore. Ak sú talentovaní, firmy ich samozrejme radi prijímajú, pretože mladá energia je pre nich požehnaním. No za toto všetko sa platí. Aj keď na jednej strane majú vysoké platy, za ktoré sú schopní kúpiť si, čo sa im len zažiada, na druhej strane nemajú čas – a často ani energiu – na rozvoj seba a svojho osobného života. Nemajú čas na rozvoj vzťahov. Preto im ich partnerské a rodinné vzťahy začnú po čase krachovať. Rozvoj kariéry a vzájomné súťaživé, ba často priam dravé vzťahy ich tak vyčerpávajú, že sa po čase stanú závislými: na alkohole, na drogách, na sexe, na hráčstve... Toto všetko sú pre nich prostriedky, ktoré im pomáhajú odreagovať sa. No keď prídu do neskorej tridsiatky, sú tak opotrebovaní, že už nevládzu. A máme tu osamelých, závislých, zdeformovaných jedincov. A často ide o ľudí, o ktorých nemá záujem už nikto – ani firmy, pretože vždy sú tu mladší, perspektívnejší, dravejší. Človek sa zrazu v pomerne mladom veku cíti ako vyžmýkaný citrón odhodený v priekope vedľa cesty.

Je preto dôležité, milí priatelia, byť pri rozvoji svojich talentov vyvážení. A nezabudnúť ani na svoju dušu. Ešte raz pripomínam – rozvoj talentov nás má viesť k uvedeniu Božieho kráľovstva do nášho života, k obohateniu, ku komplexnému rastu. Nech nám v tom Boh pomáha.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.

Poznámka: Unite and Conquer. America’s crazy for support groups. Or maybe support groups keep America from going crazy. Newsweek, 5. február 1990