Zamyslenie P. Milana Bubáka k Spomienke na všetkých verných zosnulých

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k Spomienke na všetkých verných zosnulých: Očistec

Milí priatelia, máme pred sebou 31. nedeľu v cezročnom období, ktorá sa však tento rok neslávi. Namiesto nej slávime sviatok Všetkých zomrelých veriacich, ľudovo nazývaný Dušičky. Je to sviatok na Slovensku obľúbený, pretože nás upriamuje na tých, ktorých sme mali radi a ktorí nás už, žiaľ, predišli do večnosti. Cestujeme na ich hroby, zapaľujeme im sviečky, spomíname na nich, občas vedieme s nimi dialóg a – hlavne – modlíme sa za nich. Kde sú títo ľudia?

Naše katolícke učenie nám hovorí, že jestvujú tri stavy, v ktorých sa ľudia po smrti nachádzajú: nebo, peklo a očistec. Nebo je dosiahnutie cieľa, pre ktorý sme stvorení; je to jednota s Bohom, s blížnymi, nás samých so sebou a s celým Božím stvorením. Peklo je naopak krach v dosiahnutí tohto cieľa, totálna rozorvanosť, opustenosť, samota. V oboch prípadoch ide o vlastný výber, vlastné rozhodnutie. Žiaden z týchto dvoch stavov nedosiahneme proti svojej vôli, nevyberie či neuvrhne nás do neho Boh; každý z nich je výsledkom našej vedomej a slobodnej voľby.

Nebo a peklo sú stavy konečné a večné a preto nemá zmysel sa za ľudí, ktorí sa v týchto stavoch nachádzajú, modliť. Ľudia v nebi to nepotrebujú a ľuďom zatrateným to nepomôže. Existuje však ešte tretí stav, ktorý je dočasný a to očistec. Presne títo ľudia potrebujú naše modlitby a obete a práve im patrí aj nedeľný sviatok Dušičiek.

Očistec neuznávajú všetky kresťanské cirkvi. Uznáva ho len Cirkev katolícka. Ani pravoslávni, ani protestanti očistec vo svojej vierouke nemajú a teda nemajú v podstate ani modlitbu za zomrelých.

Pre nás katolíkov je však učenie o očistci dôležité. Podporuje ho nielen Sväté písmo Starého a Nového zákona, ale aj naša ľudská skúsenosť. V
Starom zákone v Druhej knihe Makabejcov (12, 39-45) sa nachádza pasáž, kde Júda Makabejský nariadil vykonať zbierku, ktorá sa mala poslať do jeruzalemského chrámu, aby sa tam modlili za zomrelých židovských vojakov, ktorí padli v boji proti grékom. Týmto padlým vojakom totiž našli pod uniformami pohanské amulety a tak usúdili, že sa dopustili hriechu modloslužby. Kniha Makabejcov hovorí: „Preto (Júda Machabejský) nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.“ Ak by nebolo presvedčenia o očistci, takáto iniciatíva by bola márna.

V Novom zákone sa nachádza už viac miest, ktoré nám poukazujú na existenciu očistca a z ktorých mnohé pochádzajú od nášho Majstra, Ježiša Krista. Napríklad u evanjelistu Matúša Ježiš hovorí: „Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera“ (5,25-26). V texte je jasný poukaz na miesto, z ktorého sa dá vyjsť, keď si človek splní svoju podlžnosť.

Na inom mieste u Matúša Ježiš hovorí: „Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom“ (12,31-32). V budúcom veku teda existuje odpustenie.

Sv. apoštol Pavol v 1 Kor 3, 10-17 (hlavne 15. verš) hovorí: „Podľa Božej milosti, ktorú som dostal, položil som ako múdry staviteľ základ a iný na ňom stavia. Ale každý nech si dáva pozor, ako na ňom stavia. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus. Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak, ako cez oheň. Neviete že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý - a ním ste vy.“ Verš „Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň!“ katolícka tradícia pokladá za jeden z textov, podporujúcich existenciu očistca.

Snáď najvýznamnejším textom Svätého písma podporujúcim očistec, ktorý zároveň korešponduje aj s našou ľudskou skúsenosťou a logikou, je však výrok, ktorý píše apoštol a evanjelista Ján vo svojej knihe Zjavenia: „Ale nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (21, 27). Totiž na to, aby človek mohol uvidieť Boha a prebývať v jeho prítomnosti, musí byť pripravený. Život s Bohom je ako tá svadba, ktorú popisuje vo svojom podobenstve o svadobnej hostine Ježiš v 22. kapitole Matúšovho evanjelia. Bude tam prítomný kde-kto, možno tí,o ktorých by sme si to najmenej mysleli. No všetci musia mať – obrazne povedané – na sebe svadobné rúcho. To znamená, že všetci musia byť na tejto svadobnej hostine očistení od všetkej špiny, nedokonalostí a neprávostí.

Koľkí však takto zomierajú? O niektorých to vieme, preto má Cirkev od nepamäti zaužívaný zvyk vyhlasovať pár jedincov za svätých. Väčšina ľudí ale nezomiera v chýre svätosti. Nezomierajú však ani ak zločinci. Mnohí zomierajú s ľahkými hriechmi, iní v naviazanosti na mnohé časné statky, ďalší s ešte tzv. nedokončeným biznisom. A sú tu aj tzv. ťažkí, ale kajúci zločinci. Popáchali toho veľa, mnohé ich hriechy boli veľmi, veľmi ťažké. Oni sa však v nejakom bode svojho života spamätali, obrátili a kajali. Je jasné, že nikto z týchto ľudí nebude zatratený. To by sa priečilo náuke našej Cirkvi o Božom milosrdenstve a o odpustení všetkých hriechov, ak sa človek kajá. Lenže čo s Božou spravodlivosťou? I tá ma svoje miesto. A práve o tom je očistec. Katolícka cirkev učí, že očistec je dočasný stav očisťovania, ktorý prebieha po smrti u tých, ktorí zomreli v stave milosti a priateľstva s Bohom, ale stále majú stopy dočasných následokov hriechu, prehnanej pripútanosti k stvoreniam a ktorých vôľa nie je úplne zjednotená s Božou vôľou.

Čo sa týka obsahu očistca Katechizmus katolíckej cirkvi v čl. 1030-1032 hovorí: (1) že po smrti existuje očisťovanie, (2) že toto očisťovanie zahrňuje nejaký typ bolesti a že (3) Boh týchto ľudí na ich ceste očisťovania doprevádza skrze skutky živých.

A týmto posledným, milí priatelia, aj skončím. Okrem snahy prežiť vlastný život tak dobre, ako je to len možné, aby sme sa po smrti nemuseli už toľko očisťovať, máme aj možnosť – zakiaľ sme živí – svojim blízkym pomáhať svojimi modlitbami a skutkami. Kiež teda nie sme voči nim skúpi.