Pápežská akadémia vied odhalila bustu emeritného pápeža Benedikta XVI.

Vatikán 27. októbra – Dnes dopoludnia Svätý Otec navštívil Pápežskú akadémiu vied vo Vatikáne, kde sa koná plenárne zasadnutie členov Akadémie, zamerané na skúmanie konceptu prírody. Za jeho prítomnosti dnes v sídle inštitúcie odhalili bustu emeritného pápeža Benedikta XVI. Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri tejto príležitosti:

Páni kardináli,
drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe,
vážené dámy, vážení páni!

Vo chvíli, keď padal závoj pri odhaľovaní busty, ktorú si na znak uznania a vďaky vedeckí pracovníci želali mať v sídle Pápežskej akadémie vied, moju dušu naplnil pocit radosti. Táto busta Benedikta XVI. už na prvý pohľad všetkým pripomína osobnosť a výraz drahého pápeža Ratzingera. Podobne tiež pripomína jeho ducha: ducha jeho náuky, jeho príkladov, jeho diel, jeho oddanosti Cirkvi, jeho terajšieho „kláštorného“ života. Tento jeho duch, ktorý má ďaleko od toho, aby sa unavil behom času, sa bude prejavovať z generácie na generáciu ako stále väčší a mocnejší. Benedikt XVI.: veľký pápež. Veľký silou a prenikavosťou svojej inteligencie, veľký vďaka svojmu významnému prínosu pre teológiu, veľký svojou láskou voči Cirkvi a
voči človeku, veľký svojou cnosťou a nábožnosťou. Ako iste dobre viete, jeho láska k pravde sa neobmedzuje len na teológiu a filozofiu, ale je otvorená aj vedám. Jeho láska k vede sa premieta do jeho záujmu o vedeckých pracovníkov, a to bez rozdielu rasy, národnosti, spoločenskej príslušnosti či náboženstva; do jeho záujmu o Akadémiu vied, odkedy ho sv. Ján Pavol II. menoval za jej člena. Benedikt XVI. vedel vzdať úctu Akadémii svojou prítomnosťou i svojím slovom, vymenoval mnohých jej členov, vrátane súčasného riaditeľa Wernera Arbera. Bol to Benedikt XVI., čo po prvýkrát pozval riaditeľa tejto Akadémie k účasti na Synode o novej evanjelizácii, vedomý si dôležitosti vedy v modernej kultúre. Zaiste nijako nemožno o ňom povedať, že by štúdiom a vedou vyprahla jeho osoba či jeho láska k Bohu a blížnemu, ale práve naopak, veda, múdrosť a modlitba rozšírili jeho srdce a jeho ducha. Ďakujeme Bohu za dar, ktorý dal Cirkvi a svetu v živote a pontifikáte pápeža Benedikta. Chcem sa poďakovať všetkým tým, ktorých veľkorysosťou sa toto dielo a tento čin mohli uskutočniť. Zvlášť samotnému autorovi busty, sochárovi Fernandovi Deliovi, rodine Tua a všetkým pracovníkom Akadémie. Chcem sa poďakovať všetkým vám prítomným, ktorí ste prišli prejaviť úctu tomuto veľkému pápežovi.

Na záver vášho plenárneho zasadania, drahí akademici, rád vyjadrujem svoje hlboké uznanie a srdečné povzbudenie pre pokračovanie vo vedeckom pokroku a zlepšovaní podmienok života ľudí, zvlášť tých najbiednejších.

Zaoberáte sa mimoriadne komplexnou témou evolúcie konceptu prírody (natura). Ako dobre chápete, nejdem vstupovať do vedeckej komplexnosti tejto dôležitej a rozhodujúcej otázky. Chcem len zdôrazniť, že Boh a Kristus kráčajú spolu s nami a sú prítomní aj v prírode, ako to potvrdil apoštol Pavol v reči k Areopágu: «Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme» (Sk 17,28). Keď čítame v knihe Genezis rozprávanie o stvorení, je tu isté riziko, že si Boha predstavíme ako kúzelníka, ktorý s paličkou v ruke dokáže urobiť všetko. No nie je tomu tak. Boh stvoril bytia a nechal ich rozvíjať sa v súlade s vnútornými zákonitosťami, ktoré dal každému z nich, aby sa rozvinuli a dospeli k vlastnej plnosti. Boh dal bytiam vesmíru autonómnosť zároveň s ubezpečením o svojej trvalej prítomnosti, dávajúc tak bytie každej skutočnosti. A takto stvorenie pokračovalo stáročiami, z tisícročia na tisícročie, až sa stalo tým, ktoré poznáme dnes. Lebo Boh skutočne nie je nejakým demiurgom alebo kúzelníkom, ale Stvoriteľom, ktorý dáva bytie všetkým entitám (súcnam). Počiatok sveta nie je dielom chaosu, vďačiacemu za svoj pôvod niečomu inému, ale vyplýva priamo z najvyššieho Počiatku, ktorý tvorí z lásky. Big-Bang, ktorý sa dnes kladie do počiatku sveta, neprotirečí Božiemu stvoriteľskému zásahu, ale si ho vyžaduje. Evolúcia v prírode nie je v kontraste s konceptom Stvorenia, pretože evolúcia predpokladá stvorené bytí, ktoré sa vyvíjajú.

Pokiaľ však ide o človeka, tu ide o zmenu a novosť. Keď v rozprávaní knihy Genezis na šiesty deň prichádza na rad stvorenie človeka, Boh dáva ľudskému bytiu inú autonómnosť, autonómnosť rozdielnu od tej, ktorá je v prírode, a je ňou sloboda. Človeku nariaďuje nazvať menami všetky veci a nariaďuje mu, aby kráčal vpred dejinami. Dáva mu zodpovednosť za stvorenie, a to aj preto, aby nad ním vládol, aby ho rozvíjal, a to až do konca čias. Preto vedcovi, a najmä kresťanskému vedcovi, prináleží mať postoj dopytovania sa po budúcnosti ľudstva i zeme, a ako slobodnej a zodpovednej bytosti mu prislúcha spoluúčasť na príprave tejto budúcnosti, na jej zachovaní a na eliminovaní rizík ohrozujúcich prostredie, ako prírodné tak aj ľudské. Avšak súčasne s tým musí byť vedec mobilizovaný dôverou, že príroda ešte vo svojich evolučných mechanizmoch skrýva možnosti, ktorých objavenie a realizácia prislúcha ľudskej inteligencii a slobode, aby sa tak dospelo k rozvoju, ktorý je súčasťou Božieho plánu. Činnosť človeka v rámci svojich medzí má teda účasť na Božej moci a je schopná vytvárať svet zodpovedajúci dvojitej dimenzii jeho života – telesnej i duchovnej; vytvárať svet pre všetky ľudské bytosti, a nielen pre jednu skupinu či vrstvu privilegovaných. Táto nádej a dôvera v Boha, Pôvodcu prírody, a v schopnosť ľudského ducha sú schopné vliať bádateľovi novú energiu a hlbokú vyrovnanosť. Tiež je ale pravdou, že ľudská činnosť, keď sa jej sloboda stane nezávislosťou, ktorá nie je slobodou, ale autonómiou, ničí stvorenstvo a človek sa stavia na miesto Stvoriteľa. A toto je ťažký hriech proti Bohu Stvoriteľovi.

Povzbudzujem Vás pokračovať vo Vašej práci a realizovať tie šťastlivé teoretické i praktické iniciatívy v prospech ľudského bytia, ktoré vám budú slúžiť ku cti. A teraz s radosťou odovzdávam insígniu (collare), ktorú Mons. Sorrondo udelí novým členom. Ďakujem.

Preklad: Martina Korytiaková