Svedectvo P. Timoteja Masára SJ o blahoslavenom pápežovi Pavlovi VI.

Na slávnosť blahorečenie pápeža Pavla VI. prišiel do Ríma aj páter Timotej Masár SJ, niekdajší vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. Vo Vatikánskom rozhlase pracoval počas posledných troch rokov pontifikátu Pavla VI. potom počas krátkeho pontifikátu Jána Pavla I. a
päť rokov za Jána Pavla II.

V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas sa páter Masár delí so svojím svedectvom o charaktere blahoslaveného pápeža Pavla VI., ktorého mal možnosť systematicky sledovať ako rozhlasový redaktor a ktorého smrť 6. augusta 1978 oficiálne ohlásil svetu vo viacerých jazykoch z vtedajšieho vysielacieho pracoviska Vatikánskeho rozhlasu vo Vatikánskych záhradách. Medzi najsilnejšími zážitkami spomína drámu únosu talianskeho politika a pápežovho osobného priateľa Alda Mora a jeho zavraždenia teroristami z Červených brigád. Modlitba Pavla VI. na pohrebe Alda Mora v Lateránskej bazilike zanechala nezmazateľnú stopu v niekdajšom rozhlasovom redaktorovi, ktorý dnes pôsobí v kňazskej službe vo švajčiarskom Zürichu, ako člen švajčiarskej jezuitskej provincie. Páter Timotej Masár spomína:

„Najprv to najvýznamnejšie, že Pavol VI. sa rozhodol pokračovať v Druhom vatikánskom koncile, ktorý prerušila smrť Jána XXIII. Koncil dokončil a jeho uzávery v rokoch pontifikátu 1963-1978 uviedol do života cirkvi a spoločnosti. A po druhé: V zahraničnej politike pápež Pavol VI. bol pokračovateľom mierovej koexistencie pápeža Jána XXIII. Aj keď s veľkou opatrnosťou, ale chcel pokračovať v zbližovaní sa s východným blokom v intenciách svojho predchodcu. To malo dôsledky. Pavol VI. viedol dialóg s komunistami, s ateistami, s tými, ktorí katolícku vieru nechápali, vážil si všetkých, ktorí Cirkev potrebovali, s ktorými mohla počítať.

Na záver koncilu na Námestí sv. Petra 8. decembra 1965 povedal: «Z tohto rímskeho katolíckeho centra principiálne nikto nie je nedosiahnuteľný; z princípu všetci môžu a majú byť dosažiteľní. Katolíckej cirkvi nikto nie je cudzí, nikto nie je vylúčený, nikto ďaleký. (...) S týmto univerzálnym pozdravom sa obraciame aj na vás, ľudí, ktorí nás nepoznáte; ľudí, ktorí nás nechápete; ľudí, neveriacich; ktorí necítite, že by sme pre vás mohli byť užitoční, potrební, priatelia; a aj na vás, ľudí, ktorí, možno si myslíte, že robíte dobro, v skutočnosti nás prenasledujete! Úprimný pozdrav, diskrétny pozdrav, ale plný nádeje; a dnes, verte tomu, plný uznania a lásky.» (8. decembra 1965)

Od študentských čias jeho veľkým priateľom bol Aldo Moro, ktorý viedol katolícky študentský zväz a duchovným bol mladý kňaz Giovanni Battista Montini, neskôr milánsky arcibiskup, kardinál od roku 1958, a po smrti Jána XXIII. v roku 1963 pápež. Dokončil koncil, uviedol uzávery koncilu do života Cirkvi a spoločnosti. V sedemdesiatich rokoch minulého storočia jeho priateľ, významný taliansky politik Aldo Moro, viackrát minister a dvakrát ministerský predseda, vzhľadom k tomu, že komunistická strana vo voľbách získala väčšinu hlasov - Taliansko bolo na okraji občianskej vojny - zostavil vládu, v ktorej boli zastúpení sociálni demokrati. Uvažoval o prizvaní do vlády aj komunistov. Predseda strany bol Enrico Berlinguer; hovorilo sa o takzvanom historickom kompromise, „compromesso storico“. To sa nehodilo do scenára studenej vojny, západné mocnosti boli proti a rozhodne konali. Použili teroristov, aby Alda Mora zlikvidovali. Keď predseda kresťanských demokratov Aldo Moro 16. marca 1978 išiel na zasadanie parlamentu, po omši, ktorú každé ráno navštevoval, členovia teroristického hnutia „Červené brigády“ ho uniesli, jeho päť členov sprievodu zavraždili.

Pavol VI. v tom čase veľmi trpel. Aldo Moro mu z väzenia 20. apríla 1978 napísal list a prosil ho, aby sa prihovoril u vlády, a aj u vlád, za splnenie požiadaviek teroristov, aby na výmenu za neho prepustili z väzenia niekoľko teroristov. Pápež prosil márne, nikto na tom nemal záujem, aby jeho priateľ Aldo Moro bol na slobode. Vlastnoručne napísaným listom, adresovaným teroristom, prosil, aby drahého priateľa oslobodili. Odpoveď prišla 9. mája 1978, 55 dní po únose; bol to telefonát jednému novinárovi, ktorý znel tak, že telo Alda Mora, potom, ako splnili jeho posledenú vôľu, rodina nájde v kufri auta, presne v rovnakej vzdialenosti od centrály kresťanských demokratov a centrály komunistov, na Via Caetani. Mŕtve telo Alda Mora s jedenástimi strelnými ranami v tom aute bolo.

V živej pamäti mám spomienku na štátny smútočný akt, čo vôbec nebolo dovtedy známe, aby pápež išiel na pohreb politika, ako Pavol VI. v preplnenej Lateránskej bazilike, státisíce veriacich i neveriacich pred ňou, milióny pri televíznych obrazovkách, plakal. Vyše deväťstotisíc veriacich na Slovensku, podľa prieskumu Rádia Slobodná Európa, viselo v ten večer na propagandistickou mašinériou menej rušených rádiách, keď som prednášal jeho modlitbu:

«A teraz, keď sú naše pery zatvorené akoby neprekonateľnou prekážkou, čo sa podobá veľkému okrúhlemu kameňu pri vstupe do Kristovho hrobu, sa chcú otvoriť, aby vyslovili „De profundis“ (Z hlbín volám k tebe Pane - Žalm 130), v neopísateľnej bolesti, s ktorou nám táto tragédia dusí náš hlas. A kto iný môže počuť náš hlas, ak nie práve ty, ó Bože života a smrti. A kto môže počúvať naše náreky, ak nie práve ty, o Bože života a smrti? Naše prosby za Alda Mora, tohto dobrého človeka, pokojného, múdreho, nevinného a priateľa, si nevypočul; ale ty, ó Pane, si neopustil jeho nesmrteľnú dušu, poznačenú vierou v Krista, ktorý je vzkriesenie a život, pre neho, pre neho. Daj, Otče milosrdenstva, aby sme sa ani v tejto hodine temna, keď slnko neúprosne zapadá, neodlúčili od teba. Veď program nášho bytia vykúpených nie je márny. Naše telo vstane z mŕtvych, náš život bude večný. Ach! Život viery nech svedčí o tomto prísľube. Aldo a všetci žijúci v Kristovi , blahoslavení v nekonečnom Bohu, uvidíme sa.
Pane, daj, aby zmierení obeťou tvojho kríža, naše srdce dokázalo odpustiť túto nespravodlivú hanu a zákernú smrť tohto milovaného človeka, a aj tým, ktorí ten krutý skutok spáchali; daj, aby sme sa zhromaždili v šľachetnej spomienke na jeho svedomitosť, priamosť, ľudský a srdečný príklad, ktorý nám zanechal, na jeho obetavosť, s ktorou sa snažil o povznesenie občianskeho a duchovného znovuzrodenia milovaného talianskeho národa.»

Spomínaním sa živí nádej. V tejto modlitbe Pavla VI. za svojho milovaného priateľa Alda Mora ešte dnes preciťujem jeho osobitný vzťah k Bohu, nášmu nebeskému Otcovi, ktorému tak mocne dôveroval, že aj keď «Naše prosby za Alda Mora, tohto dobrého človeka, pokojného, múdreho, nevinného a priateľa, si nevypočul», mohol pokračovať: «Ale Ty, Pane, jeho nesmrteľnú dušu si nikdy neopustil!» V tejto istej dôvere sa Ježiš mohol modliť na kríži: «Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!» (Lk 23,46), lebo Ježiš aj v hodine svojej smrti vedel, že Boh je s ním.

Môžeme sa v tomto duchu modliť, ako sa modlil Pavol VI.? Áno, môžeme sa tak modliť, lebo Boh je s nami a je vždy osloviteľný. Lenže my chceme viditeľné dôkazy, ako Tomáš. Naša modlitba nie je nič iné, ako slabosť, nedostatok viery a dôvery. Blahoslavení, ktorí nevidia a predsa sa modlia, s dôverou, že „z kaktusu bude kvet a z larvy motýľ“. Jedno malgašské príslovie znie: „Boha som prosil, aby mi dal kvet, a dal mi kaktus. Prosil som ho, aby mi dal motýľa, a dal mi larvu. Ale z kaktusu bol kvet a z larvy motýľ.“ My nemôžeme dať na začiatok, čo patrí na koniec. Až po kríži príde zmŕtvychvstanie.

Štrnásteho júla Pavol VI. odchádza do pápežského letného sídla, v sobotu 5. augusta sa necíti dobre, modlitba Anjel Pána v Castel Gandolfe dňa 6. augusta na slávnosť Premenenie Pána nie je. Vatikán na poludnia hlási: niet dôvodu, kvôli Svätému Otcovi sa znepokojovať... Popoludní telefonát, ktorý som prijal v našom dome na Via dei Penitenzieri 20 - zastupoval som brata de Barbu SJ na vrátnici -, aby som ihneď oznámil vo Vatikánskom rozhlase, že pápež zomiera. Utekám do štúdia, mesto ako vymreté, hrozná horúčava, dovolenky, aj pátri sú pri mori, Svätopeterské námestie prázdne, bežím ďalej vatikánskymi záhradami do Pallazziny, do štúdia Vatikánskeho rozhlasu, je tam jeden technik, oznamujem, že Pavol VI. zomiera, pozývam k spoločnej modlitbe; o 19.10 vyslovil posledné slová, z Druhého listu svätého Pavla Timotejovi: «Dobrý boj som bojoval, vieru som si zachoval...» (2 Tim 4,7), o 21.40 hod. Svätý Otec Pavol VI. zomiera. Prial si, aby ho Boh vzal, ale aby ho neprekvapil. Bol pripravený.

Oznámili sme to svetu spolu s generálnym riaditeľom Vatikánskeho rozhlasu pátrom Robertom Tuccim SJ. S tým pátrom, ktorý provinciálovi slovenských jezuitov v zahraničí Félixovi Litvovi SJ povedal, že by ma po štúdiu teológie mal rád v Slovenskom programe Vatikánskeho rozhlasu. Vo Svätom roku 1975 som tam bol... videl som, keď Pavol VI. otváral Svätú bránu, ako mu kus omietky padlo na hlavu. Len na okamžik stratil vedomie...

Po jeho smrti nasledoval rok troch pápežov, Trnava sa stala arcibiskupstvom, v Poľsku v roku 1981 vojnový stav, atentát na pápeža Jána Pavla II., tri dni potom som zložil slávnostné sľuby aj sľub poslušnosti pápežovi; generál jezuitov Pedro Arrupe SJ ochorel, 31. júla 1983 na slávnosť sv. Ignáca som odišiel z Ríma...“ -jb-