Homília Svätého Otca: Vďaka, náš milovaný pápež Pavol VI.!
Homília Svätého Otca Františka 19. októbra 2014 pri Eucharistii uzatvárajúcej III.
mimoriadne generálne zhromaždenie Synody biskupov a spojenej s blahorečením
pápeža Pavla VI.
Práve sme počuli jeden z najslávnejších výrokov
v celom evanjeliu: «Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu» (Mt
22,21).
Na provokáciu farizejov, ktorí sa takpovediac snažili vyskúšať ho
v náboženstve a prichytiť ho pri omyle, Ježiš odpovedá touto ironickou a geniálnou
vetou. Je to pôsobivá odpoveď, ktorú Pán ponúka všetkým, ktorí majú ťažkosti vo svedomí,
najmä keď do hry vstúpia ich výhody, bohatstvá, prestíž, moc a povesť. A toto sa deje
v každom čase, odjakživa.
Ježiš zdôrazňuje nepochybne druhú časť vety: «A (dávajte)
Bohu to, čo je Božie». To značí uznať a vyznať – pred akýmkoľvek druhom moci – že
iba Boh sám je Pánom človeka a nik iný. Toto je neustála novosť, ktorú máme denne
objavovať, prekonávajúc obavu, s ktorou sa často stretávame, keď sa ocitáme pred Božími
prekvapeniami.
On sa neobáva novostí! Práve kvôli tomu nás ustavične prekvapuje,
otvára nás a vedie nás na netušené cesty. Obnovuje nás; teda, neprestajne nás robí
«novými». Kresťan, ktorý prežíva evanjelium, je «Božou novosťou» v Cirkvi i vo svete.
A Boh veľmi miluje túto novosť. «Dať Bohu to, čo je Božie», znamená otvoriť sa jeho
vôli, odovzdať mu náš život a spolupracovať na jeho Kráľovstve milosrdenstva, lásky
a pokoja.
Tu spočíva naša naozajstná sila, kvas, ktorý ju prekvasí a soľ, ktorá
dáva chuť každej ľudskej snahe pri prekonávaní pesimizmu, ktorý nám predkladá svet.
Tu prebýva naša nádej, pretože nádej v Bohu nie je vôbec únikom z reality, nie je
alibi: je usilovným prinavracaním Bohu toho, čo mu patrí. Preto kresťan hľadí na budúcu
realitu, na tú Božiu, aby prežíval život naplno – s nohami pevne postavenými na zemi
– a odpovedal s odvahou na nespočetné nové výzvy.
Videli sme to v týchto dňoch
počas Mimoriadnej synody biskupov – «synoda» značí «kráčať spoločne». Vskutku, pastieri
a laici z každej časti sveta priniesli sem do Ríma hlas svojich miestnych cirkví,
aby pomohli dnešným rodinám kráčať po ceste evanjelia, s pohľadom upretým na Ježiša.
Bola to mocná skúsenosť, v ktorej sme zažili synodálnosť a kolegialitu a vnímali sme
silu Ducha Svätého, ktorý vedie a vždy obnovuje Cirkev, ktorá je povolaná bez otáľania
ošetriť rany, ktoré krvácajú a znovu zažať nádej pre toľkých ľudí bez nádeje.
Za
dar tejto synody a za konštruktívneho ducha, ktorým všetci prispeli, spolu s apoštolom
Pavlom «ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo
svojich modlitbách» (1 Sol 1,2). A Duch Svätý, ktorý nám v týchto činorodých dňoch
umožnil pracovať veľkoryso, s pravou slobodou a pokornou kreativitou, nech naďalej
sprevádza cestu, ktorá nás v cirkvách po celej zemi pripravuje na Riadnu biskupskú
synodu v októbri 2015. Zasiali sme a budeme naďalej zasievať s trpezlivosťou a vytrvalosťou,
v presvedčení, že Pán dáva vzrast tomu, čo sme zasiali (porov. 1 Kor 3,6).
V
tento deň blahorečenia pápeža Pavla VI. sa mi opäť vynárajú v mysli jeho slová, ktorými
zriadil Biskupskú synodu: «Pozorne skúmajúc znamenia čias, usilujme sa prispôsobiť
cesty a metódy... vzrastajúcim potrebám našich dní a zmeneným spoločenským podmienkam»
(Apoštolský list motu proprioApostolica sollicitudo).
V spojitosti
s týmto veľkým pápežom, týmto odvážnym kresťanom a neúnavným apoštolom, nemôžeme inak,
ako vysloviť dnes pred Bohom jedno slovo, jednoduché, a zároveň také úprimné a dôležité:
vďaka! Vďaka, náš drahý a milovaný pápež Pavlovi VI.! Vďaka za tvoje pokorné a prorocké
svedectvo lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi!
Do svojho osobného denníka si tento
veľký kormidelník Koncilu, deň po ukončení koncilového zasadania, zapísal: «Možno
ma Pán povolal do tejto služby a udržiava ma v nej ani nie preto, žeby som k nej mal
nejaký vzťah, alebo aby som spravoval a zachránil Cirkev z jej terajších ťažkostí,
ale aby som pre Cirkev niečo vytrpel a aby bolo zrejmé, že to on, a nik iný, ju vedie
a zachraňuje» (P. Macchi, Paolo VI nella sua parola, Brescia 2001, 120-121).
V tejto pokore sa odráža veľkosť blahoslaveného Pavla VI., ktorý počas vytvárania
sa sekularizovanej a neprajnej spoločnosti, vedel riadiť s prezieravou múdrosťou –
a niekedy i v osamotení – kormidlo Petrovej loďky bez toho, aby čo len raz prišiel
o radosť a dôveru v Pána.
Pavol VI. vedel skutočne dať Bohu to, čo je Božie,
odovzdajúc celý svoj život «posvätnej, slávnostnej a najvážnejšej úlohe: pokračovať
v Kristovom poslaní v čase a rozširovať ho na zemi» (Homília pri obrade korunovácie:
Insegnamenti I, 1963, 26), milujúc Cirkev a vedúc ju k tomu, aby bola «zároveň
milujúcou matkou celého ľudstva a vysluhovateľkou spásy» (Encyklika Ecclesiam Suam,
Úvod).