Zamyslenie P. Bubáka: Nedávajte cisárovi, čo patrí Bohu
Zamyslenie pátra Milana
Bubáka SVD k 29. nedeli cez rok cyklu A; (Mt 22, 15-21) „Dávajte, čo je cisárovo,
cisárovi a čo je Božie, Bohu!“ Tieto slová z nedeľného evanjelia nás, milí priatelia,
upriamujú na jednu tému, ktorá by mala byť veľmi dôležitá pre toho, kto chce zo seba
vybudovať čestný charakter, a kto svoj život chce vybudovať na správne zoradených
hodnotách. Je to téma lojality.
Lojalita je krásna vlastnosť a každý, kto
ju má, nikdy nepostráda priateľov. Lojalita je totiž vernosť človeka voči tým, ktorí
mu urobili dobre, je vďačnosť srdca za preukázané dobrodenia, je to oddanosť človeku,
ideálu či spôsobu života, o ktorého hodnote je človek presvedčený. Mať lojálneho človeka
za priateľa je cenná vec, pretože si môžeme byť istí jeho vernosťou a teda tým, že
nás nezradí.
Lenže nie každá lojalita je požehnaním. Môže sa totiž stať, že
človek, či skupina, ktorej sme sa rozhodli byť verní, sa zopsuje. A že hodnoty, ktoré
zastávala na počiatku, opustí. Mali by sme zostať lojálni i potom? Je napríklad lojalitou
falošný obdiv, ktorý navzájom voči sebe cítia zlodeji? Alebo puto, ktoré drží pohromade
mafiu? Alebo sprisahanie mlčania, ktoré profesionálne skupiny ochraňuje pred tým,
aby sa to všetko prevalilo na verejnosti? Alebo akási vznešená maska, ktorá zakrýva
nekalé a bezcharakterné praktiky osobných záujmov jedincov? Alebo tlak skupiny, ktorý
sa nachádza medzi jej členmi, a to dokonca aj za cenu ich osobného seba rozkladu?
Lojalita
musí mať svoje pravidlo a tým, presne tým sú slová Ježišove z nedeľného evanjelia:
„Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu!“ Inými slovami: „Cisár či
ľudia alebo skupiny ľudí majú právo na vašu lojalitu, ale iba vtedy, keď oni sami
sú lojálni tej najvyššej autorite každého z nás – Bohu. Ak títo ľudia nesledujú jeho
prikázania a zákony, naša lojalita im nepatrí.“ Je jasné, že takýto postoj nie je
vždy ľahký, no naše svedomie občas od nás žiada i hrdinstvo. Pozrime sa na príklad
jedného takého hrdinu našich nedávnych čias.
Franz Jägerstätter sa narodil
v Rakúsku a bol vychovávaný ako katolík. Na mladom Franzovi nebolo nič mimoriadneho,
čo by naznačovalo, že v sebe nosí odvahu mučeníka. Bol bežným mladíkom, ktorý mal
len základné vzdelanie a ktorý sa neskôr stal obyčajným robotníkom. V istom období
svojho rastu však akosi náhle dozrel. Stal sa veľmi zodpovedným a aj svoje náboženské
presvedčenie začal brať veľmi vážne bez toho, že by to bol preháňal. Oženil sa s dievčaťom,
ktoré sa volalo Anna a narodili sa im tri deti.
Práve v tom čase sa Európa
začala zmietať vo vojnovom konflikte. Začínala II. svetová vojna. Franz mal vtedy
36 rokov. Jedného dňa mu prišiel povolávací rozkaz. Mal slúžiť v Hitlerovej armáde.
No jemu bolo dávno jasné, čo spraví, ak k takéto niečomu príde. Jasne sa rozhodol
pre „nie“. K Hitlerovej armáde sa nepripojí. Takéto rozhodnutie bolo v tom čase dosť
neslýchané a z pohľadu sveta to bolo vlastne rozhodnutie k samovražde. Priatelia sa
ho snažili prehovoriť.
„Nemôžem narukovať“, odpovedá jednoducho. „Prečo
nie?“, pýtajú sa. „Preto, lebo moje presvedčenie je, že táto vojna nie je spravodlivou
vojnou. Bolo by preto pre mňa nesprávne, aby som sa k nej pridal. Bolo by to proti
môjmu svedomiu.“ „Pozri, koľkí sa pridali. Prečo by si sa nemohol aj ty?, trvali
na svojom jeho priatelia. „Čo robia iní, to je ich vec. Ja zodpovedám za svoje
svedomie. Mám len jedno svedomie. Nemôžem si dovoliť vyhodiť ho von oknom.“ „Lenže
kde je tvoja lojalita voči tvojmu ľudu, tvojej krajine, tvojej zástave?“, pokračovali.
„Nepochopte ma zle. Mám rád môj ľud, a tiež milujem svoju krajinu. Lenže je tu
aj vyšší zákon – zákon Boží. A tento Boží zákon mi hovorí, že táto vojna je zlo.“ „Pozri
za“, ktosi z nich pokračoval, „jediné, čo sa od teba žiada, je poslúchnuť. Konečne,
veď tú vojnu si ty nerozpútal. Ty nie si za ňu zodpovedný.“ „To je pravda“, hovorí
Franz, „lenže aj napriek tomu ja mám svoje svedomie. A toto mi hovorí, že jedného
dňa sa budem musieť zodpovedať za všetko, čo som urobil. V ten deň sa nebudem môcť
schovať za nikoho, ani za moju krajinu, ani za moju zástavu.“ „Á, tak ty si myslíš,
že si lepší, ako všetci tí, čo odišli do vojny a ktorí práve teraz riskujú svoj život
na fronte!“ „Mýlite sa. Nič také si nemyslím. Naopak, viem veľmi dobre, že som
slabý, zbabelý a hriešny. Avšak aj napriek tomu sa nemôžem zúčastniť na tejto vojne
bez toho, že by som stratil svoju integritu a vnútorný pokoj.“ „Lenže naši náboženskí
predstavitelia nevyšli so žiadnym jasným prehlásením proti vojne. Chceš povedať, že
poznáš situáciu lepšie, než oni?“ „Samozrejme, že nie. Jediné, čo hovorím je to,
že ja sám ako kresťan sa musím nechať viesť svojím vlastným svedomím. „Ale nehovor.
Akonáhle dáš na seba vojenskú uniformu a do svojich rúk vezmeš zbraň, budeš zmýšľať
celkom inak. Hneď zabudneš na všetky tieto svoje bláznivé myšlienky“, hovorí jeden
starý vojak. „Pre mňa jestvujú veci, ktoré sú mi ďaleko vzácnejšie ako uniforma
alebo nejaké vojenské vyznamenanie“. „A čo to je?“, pýtajú sa. „Pre mňa najcennejšou
vecou na svete je odhodlanie nemať účasť na páchaní zla.“ „Je toto tvoja posledná
odpoveď?“ „Áno, toto je moja konečná odpoveď“, odpovedá Franz.
Fanz vedel
veľmi dobre, čo ho čaká a aké budú dôsledky jeho rozhodnutia. Po istom čase bol zatknutý
a odvedený do väzenia. Tam sa ho všemožnými prostriedkami pokúšali priviesť k tomu,
aby zmenil svoje rozhodnutie. Dokonca aj jeho manželka ho prosila, aby zmenil svoje
rozhodnutie. Avšak všetko toto bolo bez úspechu. Franz svoje rozhodnutie nezmenil.
Nakoniec bol sťatý vo väzení 9. augusta 1943. V júni 2007 pápež Benedikt XVI. vydal
dekrét o Franzovom mučeníctve a dňa 26. októbra 2007 bol v katedrále v Linzi vyhlásený
za blahoslaveného (sviatok má 21. mája).
„Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi
a čo je Božie, Bohu.“ Myslím, že v dnešnej dobe je na mieste cisára štát. Štát, ktorý
možno ani nie je až tak veľmi proti Bohu, ako skorej bez Boha. Je to štát, ktorý svoje
zákony už nestavia na zákonoch Božích. A pre kresťanov tu vzniká dilema: nakoľko zachovávať
zákony, ktoré sú morálne zlé.
No táto dilema sa neodohráva len vo vzťahu k
štátu. Vo svete je toľko malých cisárov, ktorí si robia nároky na naše svedomie. Môže
to byť strana, firma, škola či klub. Všetci títo sa uchádzajú o našu lojalitu, každý
z nich si robí právo na našu vernosť. Ostáva nám len dúfať, že tak ako Franz, aj my
budeme pokladať za najvyššiu hodnotu vernosť nie nejakému cisárovi, ale Bohu.