Zamyslenia P. Bubáka k 26. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 26. nedeli v cezročnom období (Flp 2, 1-11): Objaviť Ježiša ako človeka

„On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa podobný ľuďom...“ (Flp 2, 6-7). Tieto slová apoštola Pavla nám, milí priatelia, zaznejú v nedeľu v druhom čítaní. Je to text tak dôležitý, že ho nemožno obísť. Je o Ježišovom človečenstve. Ježiš bol Boh i človek, no Pavol potreboval kresťanom vo Filipách zdôrazniť hlavne jeho človečenstvo, pretože práve s ním mali problémy. Zdá sa, že my nie sme na tom lepšie. Zdá sa, že i my kresťania 21. storočia potrebujeme znova objaviť Ježiša ako človeka.

Pavol v gréckom texte používa slovo kenosis. My ho prekladáme ako zriecť sa seba samého. Lepším prekladom je však: vyprázdniť sa. Vyprázdniť sa však z čoho? Medzi kresťanmi sa slovo kenosis zaužívalo ako termín, ktorý popisuje proces vyprázdňovania sa zo seba samého. Musia ho nevyhnutne podstúpiť všetci, ktorí chcú byť Ježišovými nasledovníkmi. Pre mnohých však tento termín znamená čosi iné: akýsi druh doslovného sebapopierania, stojaceho na presvedčení, že človek, ktorý sa snaží o pravú svätosť, nemá právo na žiadne vlastné potreby – že by mal položiť túžby iných vždy na prvé miesto, stále sa obetovať, nechať sa vťahovať do vecí, často proti svojej vôli, znášať bolesti v tichosti a pri tom sa neozvať. Aj keď všetky tieto postoje majú svoju hodnotu, môže ich však praktizovať iba človek, ktorý najprv spoznal svoju cenu, a teda ktorý naplno uznal svoje človečenstvo aj s jeho potrebami. Lebo keď sa naše sebavyprázdňovanie stane sebapopieraním, nebudeme nasledovníkmi pravého kresťanstva, ale naopak jeho deformácie.

Niektoré spirituality minulosti chápali kenózu Ježišovu presne takýmto deformovaným spôsobom. Ježiš bol často predstavovaný ako ten, ktorý sa vyprázdnil zo všetkých svojich vlastností, ktoré ho charakterizovali ako človeka: bol prázdny zo všetkých spontánnych pocitov, prázdny z akejkoľvek výraznej osobnosti, ktorá by vlastnila jedinečnú príchuť, jedinečné charakteristiky, či preferencie. Ježiš, oddelený od skutočnej ľudskej rasy, ktorý vždy, keď to potreboval, ušiel od svojho človečenstva k svojej božskosti a tam hľadal riešenie.

Mnohí duchovní autori minulosti, ako nám to dokazujú dejiny, sa s Ježišovým človečenstvom necítili dobre. Poprieť ho však nemohli. Riskovali by tak, že upadnú do bludu. Museli teda o ňom hovoriť. Ako však hovoriť o jeho človečenstve bez toho, že by sa o ňom hovorilo príliš? Jednou z najjednoduchších ciest ako tento problém vyriešiť, bolo to, že sa človečenstvo Ježišovo síce uznalo, no hovorilo sa o ňom len tak mimochodom. Ťažisko teologickej reflexie o Ježišovi sa sústredilo hlavne na jeho božstvo. Aj Ježišovo človečenstvo bolo samozrejme témou teologických úvah; inak to ani nemohlo byť. Jeho človečenstvo muselo byť bránené. No hovorilo sa o ňom narýchlo. Príliš sme sa pri ňom nezdržiavali. Nehovorilo sa o ňom ani príliš podrobne, ani príliš konkrétne a ani príliš ľudsky. Ježiša sme predstavovali ako toho, ktorý „žil v tele“, a nie ako toho, ktorý „mal telo“. To, že Ježiš bol v spiritualite minulosti predstavovaný ako božský človek, ktorý „sa vyprázdnil“, nám potom dalo Spasiteľa, ktorý sa vyprázdnil zo svojho človečenstva.

Ani dnes nechýbajú kresťania, ktorí sa s Ježišovým človečenstvom necítia dobre. Vždy, keď sa o ňom hovorí adresne a ide sa do dôsledkov, začnú sa cítiť nepohodlne. „Samozrejme, že Ježiš Kristus bol naplno ľudskou osobou,“ povedia, keď sa ich na to pýtate výslovne. Lenže spýtajte sa ich bližšie, čo pre nich konkrétne znamená byť človekom, a mnohí z týchto ľudí začnú uhýbať. Povedzte im, že človek-Ježiš bojoval tak ako každý iný človek, keď išlo o to, ktorým smerom by mal vo svojom živote vykročiť – a niektorí z nich vám povedia, že mal predsa vliate poznanie a toto uňho takýto zápas vylučovalo. Povedzte im, že človek-Ježiš potreboval spoločenstvo priateľov – a oni vám povedia, že Ježiš síce potreboval priateľstvá na zemi, no nie preto, že by ich bol on sám naozaj potreboval, ale preto, že potreboval dať príklad nám ľuďom. Povedzte im, že človek-Ježiš sa cítil hladný, znechutený, nahnevaný, osamelý alebo netrpezlivý – a hneď sa nájdu takí, ktorí vám pohotovo vysvetlia, že toto zdanlivé upadnutie do ľudských pocitov bolo úplne nesebecké, a že tak vlastne ani nebolo naplno ľudské. Namaľujte im obraz človeka-Ježiša, ktorý by bol dostatočne ľudský, aby vám to prinieslo úľavu a potešenie – a Pavlova veta: „zriekol sa seba samého“ sa pre niektorých z nich stane dobrou cestou, ako vás z tejto vašej idylky dostať von. Ježiš mal síce ľudskú prirodzenosť, avšak z plného vyjadrenia tejto svojej ľudskosti „sa vyprázdnil“. Lenže on sa nevyprázdnil zo svojho človečenstva, ale zo svojho božstva.

V Ježišovi popierame to, s čím sa my sami necítime dobre. Tým, že na ľudské charakteristiky Ježiša hádžeme plášť božskosti, mnohým z nás slúži ako ospravedlnenie našich vlastných snáh a pokusov utekať pred svojím človečenstvom, ba pred svojím vlastným telom.

Rast v kresťanskej láske sa teda príliš ľahko stotožňuje s pohybom smerom od človečenstva a – ešte presnejšie – od seba samého. V takomto chápaní sa potom pocity, potreby a túžby nášho „ľudského“ ja stanú nepriateľmi nášho „duchovného“ ja. V snahe odstrániť zo svojho života všetko, čo je považované za nepriateľa kresťanskej svätosti, sa úprimní kresťania dosť často dostávajú do stavu odcudzenia sa svojmu najhlbšiemu „ja“ a prestanú si byť vedomí svojich skutočných potrieb, ktoré ležia v hĺbke ich bytosti, a ktoré v skutočnosti motivujú väčšiu časť ich správania. Vo svojej snahe o tento typ biblického sebavyprázdňovania, o ktorom si myslia, že presne toto je to, čo urobil Ježiš, si potom postupne vybudujú takú formu správania sa, v ktorom bude až príliš nebezpečne chýbať kontakt so svojim vlastným vnútrom a uvažovanie nad svojimi vlastnými potrebami. Dôsledkom potom bude, že sa vo svojom správaní – bez toho, že by si to uvedomovali – paradoxne stanú prehnane egoistickými a zameranými na seba.

Keď sa pravá biblická kenóza zdegeneruje na popieranie pre popieranie, alebo keď sa pre nás stane prostriedkom, cez ktorý dávame svojmu okoliu najavo, ako málo si vážime seba samých alebo ako v sebe nevidíme nič hodnotného, potom toto nebude čnosť. Bude to znak osobnej patológie.

„Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“ Pavol písal tieto slová v kontexte ranokresťanského hymnu na Kristovo úplné prijatie jeho ľudskosti a jeho vernosti svojmu človečenstvu. Ježiš sa zriekol všetkého, čo by mu bránilo byť naplno človekom vo svete. Interpretovať Ježišovu kenózu ako totálne popretie jeho vlastných ľudských potrieb alebo ako odmietnutie akejkoľvek ľudskej dimenzie, ktorú potreboval k tomu, aby bol opravdivo a naplno človekom, by znamenalo zdeformovať najhlbší zmysel jeho obety.

Pravá Ježišova kenóza nespočíva v popieraní seba, ale v objatí seba, vo vyslovení dôsledného a úprimného „áno“ všetkým požiadavkám, ktoré vyplynuli z toho, že sa stal človekom. „Nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,“ píše Pavol. Nedržal seba samého vysoko nad človečenstvom v žiadnej z jeho dimenzií. Nepridŕžal sa svojho božstva, aby si ním svoje človečenstvo urobil ľahším. Nedišpenzoval sa od potrieb, pocitov, túžob, či zápasov a bolestí, ktoré sú sprievodcami človečenstva. Ježiš od svojho človečenstva neutekal. Aby mohol k nemu naplno priľnúť, sa vyprázdnil zo svojho božstva.

Milí priatelia, potrebujeme znova a lepšie objaviť Ježiša ako človeka. Iba tak sa nám stane naozaj blízkym, iba tak sa nám stane pomocníkom na ceste vyrovnávania sa so svojím človečenstvom, a iba tak sa nám naše človečenstvo stane cestou k tomu k božskému, ku ktorému sme všetci volaní.