Pápež František v homílii: S márnomyseľnosťou je to ako s cibuľou
Vatikán 25. septembra 2014 - Dávajme si pozor na márnu slávu, ktorá nás odvádza od
pravdy a robí nás mydlovými bublinami. Do tohto obrazného vyjadrenia by sa dal zhrnúť
odkaz dnešnej homílie pápeža Františka. Počas rannej svätej omše, ktoré pravidelne
slávi v Dome sv. Marty, vychádzal dnes z úryvku Knihy Kazateľ (1, 2-11) z prvého čítania.
Poukázal na to, že kresťania sa aj vtedy, keď konajú dobro, musia vzoprieť pokušeniu
urobiť dojem, „ukazovať sa navonok“.
Svätý Otec varoval pred hľadaním márnej
slávy, ktoré nie je len pokušením pre pohanov, ale i pre kresťanov, pre ľudí viery.
Pripomenul, ako veľmi Ježiš napomínal tých, ktorí sa vychvaľovali. Učiteľom zákona
hovorieval, že by nemali „chodiť po námestiach“ v „prepychovom oblečení“ ako „kniežatá“.
Keď sa ty modlíš, napomínal Pán, „prosím ťa, neukazuj sa, nemodli sa preto, aby ťa
videli“, „modli sa v skrytosti, vojdi do svojej izby“. Tak isto by sme mali robiť,
keď pomáhame chudobným: „Nevytrubuj to, rob to tajne. Otec to vidí, a to stačí“.
„Márnomyseľník
hovorí: ‚Pozri, dávamtento šek nadielaCirkvi‘aukazuje šek. Potom
Cirkev v niečom inom ošmekne. Robí tak ten, kto žijepre zdanie.‚Keď sapostíš–hovorí Pán týmto –, prosím, nebuďskleslý,
smutný, aby si všetcivšimli, žesapostíš:Nie,posti sasradosťou; rob pokánie sradosťou,
aby si tonikto nevšimol‘. Toto jemárnosť:
žiť, aby ma videli.“
„Kresťania, ktorí žijú
takto, pre vystatovanie sa, pre márnosť, sa javia ako pávy, nafukujú sa,“ pokračoval
Svätý Otec. Sú aj takí ľudia, ktorí hovoria: „Ja som kresťan, som príbuzný toho kňaza,
tej rehoľníčky, toho biskupa, moja rodina je kresťanská rodina.“ Chvália sa. Pápež
sa však pýta: „A tvoj život s Pánom? Ako sa modlíš? Tvoj život v skutkoch milosrdenstva,
ako ti toto ide? Navštevuješ chorých? Realita.“ Preto nám Ježiš hovorí, „že musíme
budovať náš dom, to znamená náš kresťanský život na skale, na pravde“. Márnivci stavajú
dom na piesku a dom spadne, taký kresťanský život spadne, skĺzne, pretože nie je schopný
obstáť v pokušení“. Ak „nemáš niečo trváce, aj ty sa pominieš, ako všetky tie veci“:
„Ako
veľa kresťanovžijepre vychvaľovanie sa. Ichživotvyzerá akomydlovábublina.
Jeto peknámydlovábublina!
Má všetkyfarby! Ale trváasisekundu,apotomčo? Dokoncaajkeďsapozriemena
niektoré náhrobné kamene, myslíme, že jetomárnosť,
pretožepravdouje, že sa vrátimedoholej zeme, ako vravieval BožíslužobníkPavolVI. Očakáva nás holá zem,
toje našaposlednápravda.
Kým to príde sa tedapýšim,alebo aj niečo
robím? Robím niečo dobré? HľadámBoha? Modlím sa? To sú veci solídne. A márna sláva?
To jepodvod, fantazírovanie, sebaklam.Klamemárnivca,pretože ten najprvpredstiera, že niečím je,ale nakoniec
tomu ešte aj uverí, verí tomu. On tomu verí, chudák!“
A
to je to, čo sa stalo s tetrarchom Herodesom, ktorý, ako čítame v dnešnom evanjeliu
(Lk 9,7-9), sa naliehavo pýtal na Ježišovu totožnosť. „Márnosť zasieva zlý nepokoj,
oberá o pokoj. Je to ako u tých osôb, ktoré sa príliš nalíčia, a potom sa boja, že
ich zastihne dážď a všetok make-up pôjde dolu. „Márnosť nám nedopraje pokoj, dá nám
ho jedine pravda,“ povedal pápež a zopakoval, že jedinou skalou, na ktorej môžeme
postaviť náš život, je Ježiš. A spomeňme si na ten návrh od diabla, démona, čo pokúšal
márnivosťou aj Ježiša na púšti, keď mu povedal: „Poď so mnou, ideme na vrch chrámu,
urobíme šou; hodíš sa dolu a všetci uveria v teba.“ Diabol predstavil Ježišovi tú
márnosť na podnose. Márnomyseľnosť je veľmi ťažká duchovná choroba, dodal Svätý Otec:
„Otcovia
egyptskejpúšte hovorievali, žemárnosťje pokušenie, protiktorému musímebojovaťcelýživot, pretože sa vždy vracia, aby nás olúpila
opravdu. A aby sme tomu porozumeli, vravievali:
je to ako s cibuľou, zoberieš juazačneš šúpať. Márnosť akocibuľa:dnesodstrániš trochu márnosti,zajtra trochu,acelýživotbudeš odstraňovaťmárnosť, aby si nad ňouzvíťazil. Anakoniec
si spokojný: odstránilsommárnosť, olúpalsomcibuľu, alezostane ti narukách zápach. ProsmePánao milosť,
aby sme neboli márnomyseľní, aby sme bolipravdiví,
s pravdoureality a evanjelia.“ -jk-