Komentár Jozefa Kováčika,
hovorcu Konferencie biskupov Slovenska: Čo je cisárovo?
Ku koncu totalitného
režimu sa jedným z najväčších hitov stali popri nedostupných kazetových páskach igelitky.
Ak v nich bola zaliata stránka z módneho či hudobného časopisu zo Západného Nemecka,
jej majiteľ bol, ako sa dnes hovorí „in“. Tí ostatní ticho závideli. Pred niekoľkými
dňami som čítal, že jeden z amerických štátov zakázal používanie igelitových tašiek
v supermarketoch. Dôvod? Znečisťovanie pláží a ich prakticky dlhotrvajúca životnosť.
To, čo bolo pred niekoľkými rokmi hitom, sa dnes stáva predmetom zákazu. Aj fajčenie
bolo niekedy „in“. Dokonca i v istých cirkevných hnutiach. Svojho času i pápež, dnes
už svätý Ján XXIII. na otázku novinárov, čo hovorí na fakt, že niektorí kardináli
fajčia, s úsmevom odpovedal, že je lepšie, ak sa z nich dymí za živa, ako po smrti...
Nadnesene môžeme povedať, že dnes by bol s takýmto názorom pomaly na hrane zákona.
A predsa, napriek tomu, že sú skutočnosti, ktoré s posunom rokov a informácií môžu
meniť náš pohľad na svet, sú i pravdy, ktoré meniť nemožno.
Zaujímavým pohľadom
na tieto skutočnosti je i kniha súčasného arcibiskupa Phliadelhie, kapucína Charlesa
Chaputa „Čo je cisárovo, cisárovi. V jednej z pasáží knihy sa venuje problematike
identity občanov svojej krajiny. Porovnáva myšlienky, ktoré formovali vznik Spojených
štátov amerických s tými, ktoré sa čoraz viac presadzujú v spoločnosti dnes. Píše:
„Keď Američania v minulosti čelili hlbokým krízam, zvykli sa obracať na Boha... Dnes
však niektorí myslitelia považujú aj samotného Boha za problém a spolu s ním odsudzujú
aj veriacich.“ Podľa arcibiskupa je to o to nebezpečnejšia skutočnosť, že tento spôsob
myslenia presadzujú viacerí predstavitelia tzv. elity národa. Americká národná identita
nie je podľa neho založená na príslušnosti k určitej etnickej skupine. Jej vnútornou
podstatou je určité poznanie o svete a ľudskej prirodzenosti odvodené od náboženského
presvedčenia a z predstáv o svete, ktoré z tohto poznania sveta vyplývajú. A práve
preto je úsilie vylúčiť náboženské presvedčenie z verejnej diskusie nespravodlivé
a kontraproduktívne. Sekularizmus, ktorý sa dnes chce stavať do úlohy nosnej doktríny
štátu, nie je neutrálny. Je vyslovene protináboženský. Naopak- katolíci, ktorí vstupujú
do tzv. „svetských“ inštitúcií, neopúšťajú Cirkev. Skôr sa zomknú v malých komunitách,
aby vieru prežívali hlbšie a zároveň pôsobia vo svete. Aj preto je legitímna prítomnosť
katolíkov v rôznych politických stranách a zoskupeniach, nielen v jednej, ktorá si
niekedy mylne namýšľa, že má automaticky právo na podporu cirkevných predstaviteľov
na úkor iných.
Veľkým problémom súčasnosti je však fakt, že miera kontroly
nad vlastnou vládou sa neustále znižuje. Dôvod? Lobing, ktorý narastá do obludných
rozmerov. Iba vo Washingtone pôsobí dnes 35 tisíc lobistov. Teda na jedného člena
kongresu 64 lobistov. V Bruseli ich je viac ako 50 tisíc. V rokoch 2000 až 2005 sa
ich počet zdvojnásobil. Platby klientov za služby lobistov sa pritom zdvihli o 100
percent. Táto skutočnosť rozdeľuje spoločnosť na tých, ktorí majú na lobing prostriedky
a tých, ktorí ich nemajú. A tak sa otvárajú pomyselné nožnice stále viac a viac. Priamym
dôsledkom tejto mentality je pokus veľkých finančných skupín o ovládnutie mediálneho
sektoru. Tak sa ľahšie presadzujú vlastné záujmy a investície bez ohľadu na morálne
hodnoty a kritériá. Sme toho v masívnej miere svedkami v súčasnosti aj u nás na Slovensku.
Ako píše arcibiskup Chaput, prehnané poznanie našich osobných práv a osobnej slobody
vytlačilo zodpovednosť a slušné správanie, ktoré by sme mali voči sebe uplatňovať.
„Nestali sme sa Aténčanmi, ale skôr Vizigótmi, teda ľuďmi, ktorí si viac vážia to,
čo sa páči masám, než výnimočnosť myšlienok či vkusu.“ Nesmieme zabudnúť na to, že
tu nežijeme sami. Hovorí sa tomu jednoducho egoizmus verzus altruizmus. Človek nebol
stvorený na to, aby žil izolovane a v ilúzii, že šťastie dosiahne sám izolovane od
šťastia iných.