Pápež František v Albánsku o plodnej spolupráci medzi náboženstvami

Popoludňajší program návštevy pápeža Františka v albánskom hlavnom meste Tirana pozostával z troch bodov: Medzináboženské stretnutie, vešpery s kňazmi a rehoľníkmi a návšteva charitatívneho centra Betánia. Za najdôležitejšie z nich možno považovať stretnutie s hlavnými predstaviteľmi iných náboženstiev a kresťanských denominácií, najvýraznejšie prítomných na území Albánska: sunitských moslimov, ktorí v dnešnom obyvateľstve Albánska 3,25 milióna predstavujú 56,4%, súfistických moslimov „bektašov“ so zastúpením 2,1 %, katolíkov, ktorých je asi 16%, pravoslávnych 6,8 % a evanjelikov. Stretnutie sa uskutočnilo na pôde Katolíckej univerzity „Našej Panej dobrej rady“. Každý náboženský predstaviteľ bol sprevádzaný tromi alebo štyrmi spolupracovníkmi. Na stretnutí sa zúčastnili aj albánski biskupi a pápežský sprievod. Prítomných v úvodnom príhovore predstavil Mons. Angelo Massafara OFM, predseda Konferencie biskupov Albánska. Po prednesení príhovoru Svätý Otec osobne pozdravil každého z prítomných zástupcov iných náboženstiev.


„Drahí priatelia, mám naozaj radosť z tohto stretnutia, ktoré združuje zástupcov hlavných vierovyznaní prítomných v Albánsku. S hlbokou úctou zdravím každého z vás a komunity, ktoré zastupujete. A úprimne ďakujem Mons. Massafrovi za jeho slová na predstavenie a uvedenie. Je dôležité, že ste tu spolu. Je to znamenie dialógu, ktorý žijete každý deň a snažíte sa budovať medzi vami vzťahy bratstva a spolupráce, pre dobro celej spoločnosti.

Albánsko bolo smutným svedkom toho, aké násilia a drámy môže spôsobiť nútené vylúčenie Boha z osobného a komunitného života. Keď sa v mene ideológie chce vylúčiť Boh zo spoločnosti, skončí sa to uctievaním modiel a čoskoro človek stráca sám seba, jeho dôstojnosť je pošliapavaná, jeho práva porušované. Vy dobre viete, k akej brutalite môže viesť popieranie slobody svedomia a náboženskej slobody, a ako tieto zranenia vedú k radikálne zbedačenému ľudstvu, pretože pozbavujú nádeje a vzťahu k ideálom.

Zmeny, ku ktorým došlo začiatkom 90. rokov minulého storočia, mali pozitívny vplyv aj na vytvorenie podmienok pre skutočnú náboženskú slobodu. To umožnilo každej komunite oživiť tradície, ktoré neboli nikdy uhasené, a to napriek tvrdému prenasledovaniu, a dovolilo všetkým ponúknuť, vychádzajúc zo svojho vlastného náboženského presvedčenia, pozitívny príspevok k morálnej a následne i k ekonomickej obnove krajiny.

Skutočne, ako prehlásil sv. Ján Pavol II. počas svojej historickej návštevy Albánska v roku 1993, «náboženská sloboda [...] je vzácnym darom od Boha nielen pre tých, ktorí majú milosť viery, je darom pre všetkých, pretože je základnou zárukou každého iného prejavu slobody. [...] Nič nám tak ako viera nepripomína, že keď máme jediného Stvoriteľa, všetci sme bratia! Náboženská sloboda je hrádzou proti všetkým formám totality a rozhodujúcim prínosom k ľudskému bratstvu» (Posolstvo pre albánsky národ, 25. apríla 1993).

Avšak hneď musíme dodať: «Pravá náboženská sloboda sa vymaňuje z pokušení neznášanlivosti a sektárstva a podporuje stanovisko úcty a konštruktívneho dialógu» (tamtiež). Nemôžeme si nevšimnúť, akým veľmi zákerným nepriateľom je netolerancia voči príslušníkom odlišného náboženstva, ako sa to dnes žiaľ prejavuje v rôznych oblastiach sveta. Ako veriaci musíme byť obzvlášť pozorní, aby sa náboženstvo a etika, ktoré s presvedčením žijeme a so zanietením ich dosvedčujeme, vždy prejavovali v postojoch hodných toho mystéria, ktoré si chcú ctiť, a aby sme rozhodne zamietali ako nepravé, pretože nie sú dôstojné ani Boha, ani človeka, všetky tie formy, ktoré predstavujú prekrútené využívanie náboženstva. Pravé náboženstvo je zdrojom pokoja a nie násilia! Nikto nemôže používať meno Boha na páchanie násilia! Zabíjať v mene Boha je veľká svätokrádež! Diskriminovať v mene Boha je nehumánne.

Z tohto pohľadu náboženská sloboda nie je takým právom, ktoré by mohol garantovať len samotný platný právny systém, i keď aj to je nevyhnutné. Je spoločným priestorom - takým ako tento -, prostredím rešpektu a spolupráce, ktoré musí byť vytvorené za účasti všetkých, vrátane tých, ktorí nemajú žiadne náboženské presvedčenie. Dovolím si poukázať na dva prístupy, ktoré môžu byť zvlášť cenné najmä pri podporovaní tejto základnej slobody.

Prvým z nich je vidieť v každom mužovi a v každej žene, a to aj v tých, ktorí nepatria k našej náboženskej tradícii, nie súperov, o to menej nepriateľov, ale bratov a sestry. Kto si je istý svojím presvedčením, nepotrebuje sa presadzovať, vyvíjať tlak na ostatných. Vie, že pravda má svoju vlastnú vyžarujúcu silu. Všetci sme, koniec koncov, pútnici na tejto zemi a na tejto ceste nášho putovania, kým túžime po pravde a večnosti, nežijeme ako autonómne a sebestačné subjekty, a to ani ako jednotlivci ani ako skupiny – národné, kultúrne alebo náboženské, ale závisíme jedni od druhých, sme zverení do vzájomnej starostlivosti o seba. Každá náboženská tradícia zo svojej podstaty musí byť schopná zodpovedať za existenciu toho druhého.

Druhým prístupom je zaangažovanie sa v prospech všeobecného dobra. Vždy keď vernosť vlastnej náboženskej tradícii dá vzklíčiť presvedčivejšej, veľkorysejšej, nezištnejšej službe celej spoločnosti, tu sa autenticky žije a rozvíja sloboda náboženského vyznania. Tá sa potom javí nielen ako priestor autonómie, oprávnene dožadovanej, ale ako potenciál, ktorý obohacuje ľudskú rodinu svojím progresívnym praktizovaním. Sme viac v službe druhým a sme viac slobodní!

Rozhliadnite sa okolo seba: Koľko je potrieb chudobných, ako ešte musia naše spoločnosti hľadať cesty smerom k väčšej sociálnej spravodlivosti, smerom k inkluzívnemu hospodárskemu rozvoju! Ako ľudská myseľ potrebuje, aby nestrácala zo zreteľa hlbší zmysel životných skúseností a obnovovala nádej! V týchto oblastiach pôsobenia, môžu muži a ženy, inšpirovaní hodnotami vlastných náboženských tradícií, ponúknuť svoj významný, dokonca nenahraditeľný prínos. To je obzvlášť úrodná pôda pre medzináboženský dialóg.

A potom by som chcel spomenúť jednu vec, ktorá je vždy ako prízrak: relativizmus, „všetko je relatívne“. V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti jasný princíp: Nemožno viesť dialóg, ak sa nevychádza z vlastnej identity. Bez identity nemôže existovať dialóg. Bol by to klamný dialóg, dialóg vo vzduchu, ktorý nie je na nič. Každý z nás má svoju vlastnú náboženskú identitu, je jej verný. Ale Boh vie, ako posunúť dejiny dopredu. Vychádzajme každý zo svojej vlastnej identity, nepredstierajme, že máme inú, pretože to neosoží, nepomáha, a je to relativizmus. To, čo nás spája, je cesta životom, ochota na základe vlastnej identity konať dobro našim bratom a sestrám. Robiť dobro! A tak ako bratia kráčajme spolu. Každý z nás ponúka druhému svedectvo o svojej identite a vedie dialóg s druhým. Potom môže dialóg ísť ďalej k teologickým otázkam, ale čo je dôležitejšie a krajšie, je kráčať spolu, bez zrady svojej identity, bez jej maskovania, bez pretvárky. Rád o tom takto premýšľam.

Drahí priatelia, povzbudzujem vás, aby ste udržiavali a rozvíjali tradíciu dobrých vzťahov medzi náboženskými komunitami v Albánsku, a cítili sa byť jednotní v službe svojej milovanej krajine. S trochou zmyslu pre humor sa dá povedať, že sa to tu zdá byť ako futbalový tím: katolíci proti všetkým ostatným; ale všetci spoločne, pre dobro vlasti a ľudstva! Naďalej buďte – pre vašu krajinu, a nielen pre ňu – znamením toho, že je možné mať srdečné vzťahy a je možná plodná spolupráca medzi ľuďmi rôznych náboženstiev. A prosím vás o láskavosť: modlite sa za mňa. Aj ja to potrebujem, veľmi to potrebujem. Ďakujem.“

Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ