Evangelii gaudium - motívy k radostnému ohlasovaniu evanjelia – 5

Evanjelizovať znamená veriť vo vzkriesenie

Niektorí ľudia sa nevenujú misii, lebo sa domnievajú, že aj tak nič nemožno zmeniť, a preto je pre nich zbytočné sa namáhať. Rozmýšľajú takto: „Prečo by som sa mal vzdať svojho pohodlia a svojich pôžitkov, keď nevidím nijaký podstatný výsledok?“ S touto mentalitou nie je možné byť misionármi. Presne tento postoj je zhubnou výhovorkou, aby človek mohol zostať uzavretý do vlastného pohodlia, lenivosti a nespokojného smútku, do egoistického prázdna. Je to sebadeštrukčný postoj, pretože „človek nemôže žiť bez nádeje: jeho život, odsúdený na nezmyselnosť, by sa stal neznesiteľným“. Ak si myslíme, že nič sa nedá zmeniť, pripomeňme si, že Ježiš Kristus zvíťazil nad hriechom i smrťou a oplýva mocou. Ježiš Kristus naozaj žije. V opačnom prípade „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 14). Evanjelium nám rozpráva, že keď sa prví učeníci vybrali ohlasovať, „Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami“ (Mk 16, 20). To sa deje aj dnes. Sme pozvaní objaviť to a žiť to. Vzkriesený a oslávený Kristus je najhlbším prameňom našej nádeje a jeho pomoc nám určite nebude chýbať pri uskutočňovaní misie, ktorú nám zveril.

Jeho vzkriesenie nie je vec minulosti; obsahuje životnú silu, ktorá prenikla svet. Kde už všetko vyzerá mŕtve, z každej strany sa začnú objavovať výhonky vzkriesenia. Je to sila, ktorej niet páru. Je pravda, že často sa zdá, akoby Boh neexistoval: sme svedkami prejavov nespravodlivosti, zloby a krutosti, ktoré sa nezmenšujú. Je však celkom jasné, že uprostred temnoty vždy začína klíčiť čosi nové, čo skôr alebo neskôr prinesie ovocie. Na zrovnanom poli sa znovu objaví život, tvrdohlavý a neporaziteľný. Bude ešte veľa zlých vecí, avšak dobro sa vždy vráti, znovu vzklíči a rozšíri sa. Každý deň sa vo svete nanovo rodí krása, vzkriesená a premenená skrze drámy dejín. Hodnoty majú tendenciu znovu sa objaviť v nových formách a aj ľudská bytosť sa často de facto znovuzrodzuje zo situácií, ktoré sa už zdali byť nezvratné. Toto je sila vzkriesenia a každý hlásateľ evanjelia je nástrojom tohto dynamizmu. (276)

Stále sa objavujú aj nové ťažkosti, skúsenosti zlyhania, prejavy ľudskej malichernosti, ktoré spôsobujú mnoho zla. Všetci z vlastnej skúsenosti vieme, že niektoré úlohy nám neposkytnú také uspokojenie, po ktorom sme túžili; ovocia je málo a zmeny sú pomalé; človek má pokušenie podľahnúť únave. Nie je však to isté, keď niekto pre únavu dočasne spustí svoje ruky alebo keď ich niekto nechá dole nastálo, pretože ho premohla chronická nespokojnosť a lenivosť, ktorá mu vysušila dušu. Môže sa tiež stať, že srdce sa v boji unaví, keď človek hľadá len seba samého – v karierizme prahnúcom po uznaniach, v potleskoch, v oceneniach, v povýšeniach; vtedy síce ruky neskladá, ale nemá elán, chýba mu vzkriesenie. Aj takýmto spôsobom zostáva evanjelium, najkrajšie posolstvo na svete, pochované pod hromadou výhovoriek. (277)

Viera znamená aj veriť v neho, veriť, že nás naozaj miluje, že je živý, že je schopný zázračne zasiahnuť, že nás neopúšťa, že zlo premieňa na dobro prostredníctvom svojej moci a nekonečnej tvorivosti. Znamená to veriť, že On víťazne napreduje v dejinách spolu s tými, „čo sú s ním… povolaní, vyvolení a verní“ (Zjv 17, 14). Veríme evanjeliu, ktoré hovorí, že Božie kráľovstvo je už vo svete prítomné, že sa rozvíja tu i tam rozličnými spôsobmi: ako malé semienko, ktoré sa dokáže premeniť na veľkú rastlinu (porov. Mt 13, 31 – 32), ako hrsť kvasu, ktorý prekvasí celé cesto (porov. Mt 13, 33), a ako dobré semeno, ktoré rastie aj uprostred kúkoľa (porov. Mt 13, 24 – 30) a môže nás vždy príjemne prekvapiť. Je prítomné, znovu prichádza, snaží sa nanovo rozkvitnúť. Vzkriesenie Krista všade vyháňa klíčky tohto nového sveta; a aj keď ich zotnú, ony znovu vyklíčia, lebo vzkriesenie Pána už preniklo skrytý dej týchto dejín; veď Ježiš nevstal z mŕtvych nadarmo. Nezostaňme na okraji tohto putovania živej nádeje! (278)