Evangelii gaudium - motívy k radostnému ohlasovaniu evanjelia – 4

S láskou stretnúť človeka znamená stretnúť Boha

Láska k ľudu je duchovnou silou, ktorá umožňuje plnosť stretnutia s Bohom, veď kto nemiluje brata, „chodí v tme“ (1 Jn 2,11), „ostáva v smrti“ (1 Jn 3,14) a „nepoznal Boha“ (1 Jn 4, 8). Benedikt XVI. povedal, že „zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu“ a že láska je v podstate jediným svetlom, ktoré „stále novým spôsobom prežaruje temný svet a dáva nám odvahu žiť a pracovať“. Keď teda prežívame mystickú skúsenosť priblíženia sa k druhým s úmyslom hľadať ich dobro, naše vnútro sa rozširuje, aby sme mohli prijať tie najkrajšie dary od Pána. Vždy keď sa v láske stretávame s ľudskou bytosťou, stávame sa schopnými objaviť o Bohu niečo nové. Vždy keď otvárame oči, aby sme spoznali druhého, viera získava viac svetla pre spoznanie Boha. V dôsledku toho ak chceme rásť v duchovnom živote, nemôžeme prestať byť misionármi. Úloha evanjelizovať obohacuje myseľ i srdce, otvára nám duchovné horizonty, robí nás citlivejšími na rozpoznávanie činnosti Ducha a pomáha nám vyjsť z našich obmedzených duchovných schém. Misionár plne odovzdaný svojej práci zažíva radosť zároveň z toho, že je prameňom, ktorý preteká a druhých osviežuje. Misionárom môže byť len ten, koho teší hľadanie dobra svojho blížneho a kto túži po šťastí druhých. Toto otvorenie srdca je prameňom radosti, pretože „blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20, 35). Nežijeme lepšie, ak utekáme pred druhými, ak sa schovávame a odmietame spolu s nimi žiť, ak nechceme dávať a uzatvárame sa do pohodlia. To nie je nič iné než pomalá samovražda. (272)

Misia v srdci ľudu nie je len časť môjho života alebo ozdoba, ktorú môžem odložiť, nie je to len prívesok alebo jeden z okamihov existencie. Je to niečo, čo nemôžem vytrhnúť z vlastného bytia, ak sa nechcem zničiť. Ja som misia na tejto zemi, a preto som na tomto svete. Treba si uvedomiť, že sme akoby ohňom poznačení na túto misiu osvetľovania, žehnania, oživovania, pozdvihovania, uzdravovania a oslobodzovania. Tam sa ukazuje, kto je zdravotná sestra „z celej duše“, učiteľ „z celej duše“, politik „z celej duše“, teda tí, ktorí sa v hĺbke rozhodli byť s inými a pre iných. Keď však človek svoje povinnosti oddeľuje od súkromného života, všetko zostane sivé: bude len neustále vyhľadávať uznania alebo presadzovať vlastné záujmy. Prestane byť ľudom. (273)

Aby sme dokázali náš život prežívať s ľudom a štedro sa darovať, potrebujeme spoznať, že každý človek je hodný našej pozornosti. Nie pre svoj telesný zjav, pre svoje schopnosti, pre svoje jazykové vyjadrenia, pre svoju mentalitu alebo pre satisfakcie, ktoré nám môže poskytnúť, ale preto, že je Božím dielom, jeho stvorením. Boh ho stvoril na svoj obraz, a teda odráža niečo z jeho slávy. Každé ľudské stvorenie je predmetom nekonečnej Pánovej nežnosti a on sám prebýva v jeho živote. Ježiš Kristus daroval svoju vzácnu krv na kríži za každého človeka. Odhliadnuc od vonkajšieho zdania, každý človek je nesmierne posvätný a zaslúži si našu lásku a pozornosť. Ak teda dokážem pomôcť čo len jedinému človeku, aby lepšie žil, už to stačí na zdôvodnenie nasadenia môjho života. Je krásne byť verným Božím ľudom. A plnosť dosahujeme, keď zbúrame steny a naše srdce sa naplní tvárami a menami! (274)