Kard. Jozef Tomko: Náboženská sloboda a prenasledovanie

V mesiaci novembri sme referovali o novodobom prenasledovaní kresťanov v dnešnom svete. Mnohým azda prišla na myseľ história krvavých prenasledovaní v prvých troch storočiach Cirkvi v rímskej ríši, ako ich poznáme z vierohodných správ aj z nie vždy presných znázornení vo filmoch. Našou prvou reakciou teda mohla byť pochybnosť, či ešte dnes, 1700 rokov po edikte cisára Konštantína, ktorým roku 313 udelil kresťanom slobodu verejne vyznávať svoju vieru, jestvuje nejaké prenasledovanie pre náboženské presvedčenie.
Ale prípady porušovania náboženskej slobody sa stále množia. Aké práva dáva jednotlivcovi príslušnosť k nejakému náboženstvu? Touto otázkou sa zaoberala medzinárodná konferencia v Ríme v dňoch 20.-21. júna 2014, ktorú zorganizovali dve známe katolícke univerzity, Saint John´s University v New Yorku a „Libera università Maria Ss.ma Assunta“ (Lumsa) v Ríme, na tému: „Náboženská sloboda podľa medzinárodného práva a globálny konflikt hodnôt“. Jej účastníkov prijal pápež František a mal pozoruhodný prejav.

Sv. Otec s bolesťou konštatoval, že „najväčší počet týchto diskriminácií vo svete podstupujú kresťania. Prenasledovanie zacielené na kresťanov je dnes dokonca silnejšie než v prvých storočiach Cirkvi a dnes existuje viac kresťanských mučeníkov než v tej dobe“. Rektor spomínanej rímskej univerzity, Giuseppe Dalla Torre prehlásil na začiatku kongresu, že „na svete asi sedem osôb z desiatich nepovažuje dostatočne garantovanú nedotknuteľnosť svojho svedomia pred vonkajším utláčaním“. Pri tom porušovanie a utláčanie slobody svedomia a náboženstva prichádzajú dnes, na rozdiel od minulosti, nielen od verejnej moci, ale aj od „súkromnej moci“.

Prípady prenasledovania sa občas dostanú do dennej tlače. V novembri som citoval niektoré, dnes pridávam niekoľko ďalších správ.

V Nigérii sa islamské sekty snažia násilne vyhnať kresťanov z krajiny, najmä zo severnej časti. Príslušníci fanatickej organizácie „Boko Haram“ odvliekli dve sto kresťanských študentiek jednej školy a dodnes ich neprepustili. Názov tejto sekty značí v jazyku hausa „ne-islamská výchova je hriešna“, preto napadajú veriacich, ktorí chodia do kostola a hrozia im: „Obráťte sa, zmiznite, lebo ináč zomriete.“ Otvorene prehlasujú, že majú za cieľ aj nútené obrátenie na islam. Poškodzujú tiež kostoly a presadzujú islamské náboženské právo, šaríu, na všetkých obyvateľov. Roku 2012 zomrelo v tejto krajine za vieru 791 kresťanov. Ako prehlásil nigerský kardinál John Onayekan, vláda je slabá a nekoná, čo by mala proti teroristom, ba ustupuje im aj rôznymi kompromismi.

V Stredoafrickej republike mohamedánske milície Seleka uniesli dňa 16. apríla tohto roku biskupa z Bossangoy a dvoch kňazov. Zásah medzinárodných vojenských síl ich oslobodil a prekazil horšie. O dva dni, na Veľký piatok teroristi zobrali iného kňaza diecézy a zastrelili ho.

V Ázii je viac krajín s podobnou situáciou ako v severnej Nigérii. Ťažké sú pomery v Pakistane, ktorý sa prehlásil za islamský štát, kde panuje takzvaný zákon o blasfémii, čiže proti urážke Alaha alebo proroka Mohameda. Taká obžaloba prináša veľmi prísne tresty a nevyžaduje svedkov, ak ju podáva moslim. Tak môže zlomyseľný človek spraviť škodu kresťanovi alebo ľahko ho dostať do väzenia a zmocniť sa jeho majetku.

Kresťanská menšina trpí prenasledovanie v niektorých krajoch Indie, najmä v Orisse. Radikálni hinduisti tam v pogrome roku 2008 zbúrali kresťanom domy. V Číne sa len trochu zmiernili, ale ešte stále neprestali predtým veľmi tvrdé zásahy štátnej moci do cirkevných záležitosti jednak cez vládou udržiavané „mierové hnutie“ kňazov, aké sme aj my poznali, ako aj izolovaním domácej cirkvi od Ríma a od všeobecnej cirkvi. Povolenia na stavbu kostolov sa nedávajú, keď si veriaci sami postavia budovu na schôdzky, tak ju štát zrúca, ako sa to stalo vo Wenzhou v apríli toho roku. Štátna moc tak rozhodla aj pre ďalších deväť stavieb vo východnej provincii Zhejiang. V Malajzii vláda zakázala vystaviť na verejnosti náboženské materiály iné ako islamské a vyzvala všetky hotely, aby odstránili bibliu z izieb. V Brunei zaviedol sultán islamský zákon šáriu ako štátny, platný pre všetkých obyvateľov. V Gaze, ktorú spravuje islamská Hamasova vláda, hodili bombu na farský dvor pri katolíckom kostole. Ešte aj v Európe sa vyskytujú prípady násilia alebo prenasledovania. Koncom minulého apríla v mierumilovnom Švajčiarsku vpadli násilníci trikrát po sebe do katolíckeho kostola v Seewis-Schmitten. V tom istom mesiaci sa udialo vlúpanie do kostolov vo Francúzsku, a to v Rennes a v meste Nice.

Pápež František prehlásil v spomínanom prejave: „Je neprijateľné, že existuje opravdivé a skutočné prenasledovanie k vôli náboženskej príslušnosti! To zraňuje rozum, útočí na mier a ponižuje dôstojnosť človeka“. Rozviedol tiež dôvody, prečo sa musí rešpektovať náboženská sloboda, keď povedal: „V skutočnosti, každá ľudská bytosť je hľadačom pravdy o vlastnom pôvode a o vlastnom určení. V mysli a v srdci človeka vznikajú tak otázky a myšlienky, ktoré nemožno potlačiť a udusiť, lebo vyvierajú z hĺbky a sú súčasťou prirodzenosti a intímnej bytosti ľudskej osoby. Sú to náboženské otázky, ktoré si vyžadujú náboženskú slobodu na to, aby sa mohli naplno vyjadriť“.

Svätý Otec potom pokračoval: „Rozum rozpoznáva v náboženskej slobode základné právo človeka, ktoré odráža jeho najvyššiu dôstojnosť, vďaka ktorej môže hľadať pravdu a priľnúť k nej... Náboženská sloboda nie je len slobodou myslenia alebo súkromného kultu (či uctievania). Je to sloboda žiť podľa etických princípov vyplývajúcich z pravdy, ako súkromne tak aj verejne. Toto je veľkou výzvou v globalizovanom svete, kde oslabené myslenie (N.B. „pensiero debole“) znižuje aj všeobecnú etickú úroveň a v mene falošnej koncepcie tolerancie sa nakoniec dospieva k prenasledovaniu tých, ktorí obraňujú pravdu o človeku a jej etické dôsledky“.

Z tejto úvahy pápež František vyvodil dôležitý dôsledok: „Štát a medzinárodné právne inštitúcie majú preto rozpoznať, garantovať a chrániť náboženskú slobodu, ktorá je právom vnútorne vlastným prirodzenosti človeka, jeho dôstojnosti ako slobodného tvora, a je tiež ukazovateľom zdravej demokracie, ako aj jedným z hlavných zdrojov legitimity štátu“.