Zamyslenie P. Bubáka k 21. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 21. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 16, 13-20): Prezývky

„Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ Týmito slovami v evanjeliu nasledujúcej nedele Ježiš pochváli Ježiš Šimona, jedného zo svojich apoštolov za rozpoznanie a vyznanie toho, čím Ježiš je pre neho ako dôsledok mu zmení meno. K menu Šimon mu pridá prezývku Peter, t.j. skala a táto prezývka potom postupne nahradí jeho pôvodné meno. Keďže toto nie je jediné miesto v Písme, kde sa píše o prezývkach, poďme dnes o téme prezývok uvažovať.

Nový zákon je plný prezývok: je tam Šimon, ktorý mal prezývku Čierny, lebo pochádzal z Afriky, Jakub s prezývkou Menší, lebo bol malej postavy, Kováč Alexander s prezývkou Cyrénsky, lebo pochádzal z Cyrény, Tomáš apoštol prezývaný Dvojča, lebo pochádzal z dvojičiek, Šimon prezývaný Horlivec, lebo pochádzal z politickej sekty zelótov (horlivcov), ktorí kuli plány proti Rímu. Dokonca Ježiš sám dával ľuďom prezývky: Herodesa nazval líškou a Jairovu dcéru Tabita, čo znamená srnka.

Aj mnohí z nás totiž máme alebo sme mali prezývky. Sú ľudia, u ktorých ich pravé mená dokonca ani nepoznáme. Prezývky sa dávajú obyčajne podľa toho, čo v človeku ľudia vypozorujú ako ich najcharakteristickejšiu vlastnosť alebo črtu. Niekedy môže ísť o fyzický vzhľad, inokedy o črtu v správaní; napríklad hraboš, okáň, či rebrík. Alebo môže ísť o skratku nášho vlastného priezviska: bubu, pechy, nosi, cilino. Niektoré prezývky nám lahodia, iné naopak, znejú pre nás až príliš hanlivo. Nuž ale čo, ľudia nás prekukli, zhodnotili a dali nám – či sa nám to páči alebo nie – nálepku. Túto nálepku nemožno prehliadať. To, čo si o nás myslia ľudia, je dôležité. Naše prezývky nám preto môžu byť zrkadlom a teda aj výzvou pre našu duchovnú cestu.
Pozrime sa ako. Vyberme sa do Nového zákona, a všimnime si tam troch ľudí s prezývkami. V prvom prípade budeme hovoriť o človeku, ktorý svoju prezývku prekonal. Nebola to prezývka dobrá, pretože poukazovala na jeho zlú vlastnosť, ale on z nej vyrástol, možno práve preto, že jeho prezývka ho zahanbovala. Druhý človek mal prezývku, ktorá nebola popisom charakteru jej nositeľa, ale skorej ideálom, za ktorým mal ísť. A v treťom prípade pôjde o prezývku, ktorú jej nositeľ dostal za odmenu. Ľudia mu ju dali na základe pozorovania jeho obetavého správania.

Prvou bude teda prezývka, ktorá bola pre jej nositeľa zahanbením. Jej nositeľmi boli apoštoli, pokrvní bratia Jakub a Ján. Jakub bol umučený, keď bol ešte veľmi mladý, preto o jeho ďalšom vývoji nevieme toho veľa. Jána, apoštola a evanjelistu, ale poznáme dobre. Keby som sa vás spýtal, ako si predstavujete Jána, iste by ste mi ho nepopísali ako syna hromu. Ján bol milým, láskavým, jemným človekom. Jeho evanjelium a listy sú plné lásky a jemnosti. Lenže takým nebol vždy. Na začiatku bol spolu aj so svojím bratom veľkým búrlivákom a nervákom. Len si spomeňme, ako chceli zvolať na obyvateľov Samárie blesky a hromy, a to len preto, že im odmietli pohostinnosť. Alebo ako sa ohradili, že niekto učí v Ježišovom mene, hoci nechodí s nimi. Ježiš ich po skúsenostiach s nimi nazval synmi hromu. Na konci svojho života ale ich život, hlavne Jánov, bol pravým opakom. Čo sa stalo? Ježiš v nich pracoval. Boli v jeho škole. Učili sa od neho: tichosti, trpezlivosti, miernosti, pokoju. A Ježiš ich pretvoril. Zo svojej prezývky vyrástli. Aj my máme možno neresti, ktoré iní vložili do našej prezývky. Nešlo by ju zmeniť za pomoci Ježiša namiesto toho, aby sme sa na ľudí hnevali?

Ďalším mužom s prezývkou, o ktorom chceme uvažovať, je Šimon, z
nedeľného evanjelia. Ježiš ho nazval Peter, čiže skala. Lenže toto muselo hlavne pre Šimonových spoločníkov znieť ako vtip: Peter bol všetko možné, len nie skala. Veď ak čítame text, ktorý nasleduje vzápätí za týmto úryvkom, zistíme, že Ježiš Petra tvrdo odmietne slovami: zmizni mi z očí, satan. Pýtame sa teda, na základe čoho prišiel Ježiš k tejto prezývke?

Čo nám v mysli vynorí pri slove skala? Niečo ako majestátnosť, tajomnosť, pevnosť, tvrdosť, trvalosť. Bol Peter taký? Kdeže. Dušoval sa často, ako on bude verný, aj keď všetci ostatní zradia a pritom stačilo málo a bolo po jeho sľuboch. Často konal bez rozmyslenia, impulzívne. Nebol človekom reflexie, ktorý by si bol všetko vopred premyslel a naplánoval, ale naopak, konal zbrklo. Bol vystrašený, klátil sa podľa toho, ako fúkal vietor. Teda skala? Zdá sa, že zo skaly nemal ani jednu vlastnosť. Lenže keď zoberieme toho istého Petra neskôr, po Ježišovom zmŕtvychvstaní a všimneme si jeho pôsobenie od Turíc neskôr, v celej prvotnej Cirkvi, musíme uznať že Peter nebol ničím iným, iba skalou. Ako sa to stalo? Ježiš do neho videl. Ježiš mu dôveroval. Je pravda, že bol s ním aj netrpezlivý, ale poznal aj jeho potenciál. Vedel, že v Petrovi sa nachádza skala, a že keď bude on, Ježiš, v ňom pracovať, že Peter bude skala, ktorú nepremôžu brány pekelné. A bol.

Pripomína nám to príbeh zo života Michelangela, ktorý predtým, než začal kresať svojho veľkého 4 metrového Dávida vysvetľoval, ako ho v tom kuse skaly vidí, ako je tam Dávid uväznený a ako ho musí odtiaľ vyslobodiť. Tak to bolo aj v prípade Petra a mnohých iných. Evanjelium a Ježišova moc boli pre mnohých jemným kladivom, ktoré vynáša na povrch skrytý potenciál, ktorý sa potom jedného dňa zaskvie v plnej kráse. Nemám aj ja v sebe tento potenciál? Aké by to mohlo byť motto, či prezývka, ktorá by mi pomohla odhaliť ho?

Tretím mužom s prezývkou je Jozef z Cypru. Jeho prezývka bola Barnabáš, čo znamená syn útechy, alebo ešte lepšie syn povzbudzovania. Bol to pôvodne bohatý muž, ktorý ale predal svoje pole a celý svoj majetok a dal ho rozvíjajúcej sa Cirkvi na podporu. Toto však nebol izolovaný čin. Všetko, čo čítame o tomto mužovi v Novom zákone je o dávaní útechy a o povzbudzovaní. Barnabáš povzbudil dokonca aj Pavla, keď bol utiahnutý v Tarze, aby sa dal na dielo, na ktoré ho Boh volá. Cirkev povzbudil, aby ho prijali, a aby ho prestali podozrievať. Prvotná cirkev na základe tohto jeho správania ho odmenila: dala mu meno Povzbudzovateľ alebo Utešovateľ, teda Barnabáš.

Aj v našom prostredí je veľa negativizmu a kritizovania. Potrebujeme ľudí, ktorí by povzbudzovali iných a nie ich znechucovali alebo im odobrali aj tú poslednú iskierku optimizmu, ktorá im ešte zostala. V pastoračnej službe potrebujeme veľa takých vodcov a predstavených, ktorí by ľudí povzbudzovali, energizovali, inšpirovali, chválili. Vo svete plnom znechucovateľov, stále pripravenom naliať ľadovú vodu svojho negativizmu a kriticizmu na každú formu zanietenia, potrebujeme Barnabášov. Čo tak byť jedným z nich?

Čo my na to? Akú prezývku vlastníme? Nešlo by prekonať to svoje negatívne, alebo dosiahnuť to ideálne, alebo byť odmenený za prínos, ktorým by som mohol byť pre svoje okolie?

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.