Štvrtý deň pápeža Františka v Kórei: stretnutia s biskupmi a mládežou Ázie
Južná Kórea 17. augusta - Nedeľa 17. augusta, ktorá bola štvrtým dňom návštevy pápeža
Františka v Južnej Kórei, patrila dvom veľkým stretnutiam: s biskupmi Ázie a s ázijskou
mládežou. Obe sa uskutočnili na miestach mučeníckeho svedectva kórejských katolíkov,
podobne ako iné podujatia počas tejto návštevy Svätého Otca na Kórejskom polostrove.
Hémi, asi 110 km od Soulu, je pútnickým miestom, ktoré pripomína mučenícku smrť 132
kresťanov, umučených v polovici 19. storočia na tomto mieste a ktorých totožnosť nie
je známa. Nachádza sa na území diecézy Tedžon, preto sa tu k pápežskému sprievodu
pripojil biskup Lazzaro You Heung-sik. V pútnickom chráme privítal hostí rektor sanktuária.
Dopoludnie
patrilo stretnutiu Svätého Otca s biskupmi z 35 krajínÁzie.
Po spoločnej modlitbe breviára v anglickom jazyku pozdravil pápeža a ostatných biskupov
indický kardinál Oswald Gracias, ktorý je predsedom Federácie biskupských konferencií
Ázie: „Vtejto chvílisanaše srdceanašamyseľvracajú k tejhistorickejudalosti spred44rokov,
keďsabiskupiÁziizišli
vManilepri príležitostihistorickej návštevypápežaPavlaVI. na Filipínachvdecembri1970.Bolo to prvýkrát,
čo sa toľkí biskupiÁzii-bolo ich asi180-zišli, abysi vymenili skúsenostiadiskutovaliopastoračnýchproblémochtohto obrovskéhoarôznorodéhokontinentu. (...) Ázia
jekontinent, ktorýzažívanádejearadostistálehoznovuzrodeniavDuchuSvätom. 60percentsvetovejpopuláciežijevÁzii. Jetomladýkontinent,
kde väčšinapopulácie jemladá. V
dôsledku tohto jevmnohýchohľadochÁziaveľmidôležitáprebudúcnosťsvetaabudúcnosťCirkvi.“
Dialóg,
kresťanská identita a empatia sú témy, na ktoré sa sústredil vo svojom príhovore Svätý
Otec:
„Ak chceme s inými komunikovať slobodným, otvoreným a plodným spôsobom,
musíme mať jasno v tom, čo sme, čo pre nás Boh vykonal a čo od nás požaduje. A aby
sa naša komunikácia nestala monológom, musí v nej byť prítomná otvorenosť mysle a
srdca, aby sme mohli akceptovať jednotlivcov i kultúry.“
Upozornil na
tri pokušenia duchom sveta: „Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje
jas pravdy a pohybujúc zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na
nestály piesok zmätku a beznádeje.(...) Ďalší spôsob, ktorým svet ohrozuje
pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť, sklon pohrávať sa s módnymi výstrelkami,
pletkami a zábavkami, viac než venovať sa veciam, ktoré sú skutočne dôležité.(...)
Je tu aj tretie pokušenie, a to zdanlivá bezpečnosť schovávania sa za jednoduché
odpovede, hotové frázy, zákony a nariadenia.“
(Plné znenie príhovoru
pápeža Františka biskupom Ázie publikujeme nižšie.)
Pápež František ďalej
hovoril o plodnosti, ktorou sa má vyznačovať Cirkev v Ázii, aby napriek tomu, že na
kontinente predstavuje malú menšinu, predsa bola tým „maličkým stádom“, ktoré prináša
svetlo evanjelia až po hranice sveta. Takto je Cirkev v Ázii tým biblickým „horčičným
semienkom“.
Voľným pokračovaním bratského zdieľania bol spoločný obed v rezidencii
sanktuária.
Nedeľné popoludnie patrilo mladým. Svätou omšou slávenou pápežom
Františkom vyvrcholil šiesty ročník Dní ázijskej mládeže. „Mládež Ázie,
vstaň!“ – tak znel ústredným odkaz Svätého Otca mladým. Prítomných zástupcov katolíckej
mládeže z 23 ázijských krajín pápež vyzval venovať svoje roky mladosti tomu, aby „v
spojení so svojimi biskupmi a kňazmi budovali Cirkev, ktorá je viac svätá, viac misionárska
a viac ponížená.“ Cez niekoľko tisíc prítomných reprezentantov mladých sa takto pápež
František prihovoril mládeži celej Ázie bez ohľadu na hranice a rozdelenia. V zástupoch
mladých bolo na tejto slávnosti prítomných aj niekoľko desiatok, možno až stoviek
mladých z Číny.
Miestom konania slávnosti bol Hrad Hémi, asi 2 km od Svätyne
neznámych mučeníkov. Pevnosť Hémi bola postavená v roku 1421 ako ochrana proti pirátom,
v roku 1490 sa zmenila na vojenské centrum s kasárňami a väznicami. Vnútorné priestranstvo
bolo počas prenasledovania kresťanov v 19. storočí ako väzenie a miesto popráv. Obvod
múru má asi 2 km a vnútro opevnenia môže pojať až 200-tisíc ľudí.
Kvôli neistému
počasiu bola väčšina mladých na rozľahlom priestranstve pevnosti Hémi v pršiplášťoch,
avšak ani tie im neprekážali v živom zapájaní sa do liturgie, sprevádzanej radostnými
mládežníckymi spevmi. Na bielom pozadí oltára, ktorý postavili sami mladí na vyvýšenom
pódiu, bol vyzdvihnutý kríž zo svetlého dreva, po boku splývali dva pruhy v národných
farbách modrej a červenej. Vľavo od kríža bolo vyobrazené logo Dní ázijskej mládeže,
v ktorom písmeno «Y» z anglickej skratky AYD (Asia Youth Day) znázorňuje kalich.
Vnútri kalicha je okrem symbolu kríža modrý a červený plameň z národného znaku Kórey.
Na pódiu bola opäť umiestnená aj biela socha Panny Márie s Ježiškom v náručí. Približne
o 9.30 nášho času, teda popoludní o pol piatej miestneho času, pápež František znakom
kríža začal v latinskom jazyku slávenie eucharistie z 20. nedele v cezročnom období.
Pokračovala spevmi v kórejčine, prvým čítaním vo filipínskom jazyku, žalmom v angličtine,
druhé čítanie zaznelo v malajskom jazyku a evanjelium predniesol diakon v kórejčine.
Koncelebrantmi pápeža Františka boli indický kardinál Oswald Gracias, predseda Federácie
biskupských konferencií Ázie a kardinál Stanislav Rylko, predseda Pápežskej rady pre
laikov, organizátorky Svetových dní mládeže.
Svätý Otec prednášal homíliu v
angličtine. Začal ju slovami, ktoré sú súčasťou témy Šiestych ázijských dní mládeže:
«Sláva mučeníkov žiari nad vami!» Od historického svedectva viery mučeníkov vzápätí
prešiel k súčasnému svedectvu a pozval mladých uvažovať aj nad druhou časťou motta:
«Mládež Ázie, vstaň!» Hovoril o povzbudení, posile, ale aj o zodpovednosti, ktoré
vyplývajú z týchto slov a z úlohy vydávať svedectvo o svetle Kristovej pravdy.
„Vo
vašom kresťanskom živote budete mnohokrát pokúšaní, tak ako aj učeníci v dnešnom evanjeliu
(Mt 15,21-28), odohnať cudzinca, núdzneho, chudobného a toho, kto má zlomené
srdce. Sú to osobitne títo ľudia, čo opakujú výkrik ženy z evanjelia: «Pane, pomôž
mi!» Prosba kanaánskej ženy je výkrikom každého, kto hľadá lásku, prijatie a priateľstvo
s Kristom. Je to ston mnohých osôb v našich anonymných mestách, výkrik mnohých vašich
rovesníkov a volanie všetkých tých mučeníkov, ktorí ešte aj dnes podstupujú prenasledovanie
a smrť pre Ježišovo meno: «Pane, pomôž mi!» Odpovedajme na túto prosbu, nie ako tí,
ktorí odháňajú tých, čo od nás niečo žiadajú, ako keby nám služba núdznym mala prekážať
v zotrvávaní v blízkosti Pána. Nie! Musíme byť ako Kristus, ktorý odpovedá na každú
prosbu o jeho pomoc s láskou, milosrdenstvom a súcitom.“
(Plné znenie
homílie pápeža Františka publikujeme nižšie.)
Spoločné modlitby veriacich,
prednášané opäť v rôznych ázijských jazykoch, vyjadrovali prosby za mladých, za pokoj,
za cirkev v Ázii a tiež za chudobných a marginalizovaných.
V závere eucharistickej
slávnosti, uzatvárajúcej 6. ročník Dní ázijskej mládeže, prehovoril predseda Konferencie
biskupov Kórey Mons. Peter U-il Kang. Vyjadril Svätému Otcovi poďakovanie za nezabudnuteľné
momenty, ktoré mali mladí možnosť prežiť. Na výnimočnosť tohto okamihu poukázal slovami:
„NaSvetovýchdňochmládeže pápež
vždysprevádzamladých,ale totoje prvýkrát, čopápež prišiel tak
zďaleka, aby saspolusázijskýmibiskupmizúčastnili na Dňoch ázijskej
mládeže.“
Kardinál Oswald Gracias, arcibiskup Bombaja a predseda
Federácie biskupských konferencií Ázie na záver vyjadril radosť z prítomnosti Svätého
Otca počas dní, plných povzbudenia, radosti, ale aj hlbokej modlitby a úvah: „Ale
teraz, po týchtopiatich dňoch vTedžone
smeopäťprebudilinašenadšeniepreevanjelium, znovusme oživilisvojho mladistvéhoduchaahlbšie
sme pochopili našekrstnézasvätenieazmyselpravéhoučeníctva. Z tohto
dôvoduhovoríme «nie»ekonomike vylúčenia,
«nie»ekonomike sebectva bez etickýchprincípov,
hovoríme «nie»duchumaterializmu. «Nie,
nie, nie!» A hovoríme «áno»osobnému
stretnutiusJežišom, ktorého chcemestále prinášať so sebou. Hovoríme «áno» volaniu chudobného,
núdzneho, tomu, kto je osamelý,a svetu,
ktorý na nás netrpezlivo čaká.“
Napokon kardinál
Gracias oznámil miesto a dátum konania ďalšieho ročníka stretnutia ázijskej mládeže:
„Ateraz,sradosťou, slávnostneahrdonesieme Ježišov krížnanašich pleciach, v našichsrdciachav našichživotoch, a vydávame sana cestu prípravyďalších Dní ázijskej mládeže, ktorésabudú konaťvIndonéziivroku2017.“
Šieste ázijské dni mládeže zakončil slovami: „Takže ešte raz: vďaka,
Svätý Otče, vďaka, Kórea, máme vás radi!“
Za neutíchajúceho radostného
burácania mladých sa Svätý Otec rozlúčil s Hémi. Pre nepriaznivé počasie sa vrátil
do Soulu, vzdialeného približne 100 km od mesta Hémi, nie vrtuľníkom, ale vlakom.
Z
histórie Dní ázijskej mládeže:
Myšlienka organizovania Dní ázijskej
mládeže vznikla v roku 1991 na Svetových dňoch mládeže v Čenstochovej, kde prítomní
delegáti z asi tridsiatich krajín Ázie vyjadrili túžbu organizovať podobné stretnutie
pre mladých na ich kontinente. Prvé konzultačné stretnutie sa uskutočnilo v roku
1993 v Bangkoku, o rok nato Federácia biskupských konferencií Ázie ustanovila sekciu
mladých a v roku 1999 sa konali prvé Dni ázijskej mládeže v Thajsku, ako ich trojdňové
duchovné stretnutie. Druhý ročník Asian Youth Day (AYD) sa uskutočnil v roku
2001 na Tajvane, v roku 2003 hostila tretie ázijské stretnutie mladých India, následne
v roku 2006 Hongkong a naposledy Filipíny v roku 2009. Dnešným dňom sa v Kórei uzavrel
šiesty ročník podujatia. -jk-
Homília Svätého Otca Františka pri
svätej omši na záver 6. ázijských dní mládeže v Hémi
Drahí mladí priatelia,
«Sláva
mučeníkov žiari nad vami!» Tieto slová, ktoré sú súčasťou témy Šiestych ázijských
dní mládeže, nás všetkých utešujú a dodávajú nám silu. Mladí Ázie, vy ste dedičmi
jedného veľkého svedectva, vzácneho vyznania viery v Krista. On je svetlom sveta,
On je svetlom nášho života! Kórejskí mučeníci, a nespočetné množstvo ďalších v celej
Ázii, odovzdali vlastné telá prenasledovateľom. Nám však odovzdali trvalé svedectvo
skutočnosti, že svetlo Kristovej pravdy zaháňa každú temnotu a Kristova láska slávne
víťazí. S istotou o jeho víťazstve nad smrťou a o našej účasti na ňom sa môžeme postaviť
k výzve byť jeho učeníkmi dnes, v našich životných situáciách a v našom čase.
Slová,
o ktorých sme práve rozjímali sú útechou. Ďalšia časť témy týchto Dní mládeže - «Mládež
Ázie, vstaň!» - vám hovorí o istej úlohe, o zodpovednosti. Uvažujme na chvíľu nad
každým z týchto slov. Predovšetkým nad výrazom «z Ázie». Prišli ste sem, do Kórey,
z každého kúta Ázie. Každý z vás má vlastné miesto a kontext, v ktorom ste povolaní
odzrkadľovať Božiu lásku. Ázijský kontinent, presiaknutý bohatými filozofickými a
náboženskými tradíciami, zostáva veľkým poľom, čelnou líniou vášho svedectva o Kristovi,
ktorý je «cesta, pravda a život» (Jn 14,6). Ako mladí, ktorí nielenže v Ázii žijete,
ale ste aj synmi a dcérami tohto veľkého kontinentu, máte právo a úlohu plne sa podieľať
na živote vašich spoločností. Nemajte strach prinášať múdrosť viery do každej oblasti
spoločenského života!
Okrem toho, ako Ázijčania vidíte a milujete zvnútra všetko,
čo je vo vašich kultúrach a tradíciách pekné, vznešené a pravdivé. Zároveň ako kresťania
tiež viete, že evanjelium má silu očisťovať, pozdvihovať a zdokonaľovať toto dedičstvo.
Prostredníctvom prítomnosti Ducha Svätého, ktorý vám bol daný pri krste a bol potvrdený
pri sviatosti birmovania, a v jednote s vašimi pastiermi môžete oceňovať mnohé pozitívne
hodnoty rôznych ázijských kultúr. Okrem toho ste schopní rozlišovať to, čo je nezlučiteľné
s vašou katolíckou vierou, čo sa protiví životu milosti, ktorý vám bol vštepený krstom,
ako aj ktoré aspekty súčasnej kultúry sú hriešne, skazené a vedú k smrti.
Vrátiac
sa k téme týchto Dní, uvažujme nad slovom „mládež“. Vy a vaši priatelia ste plní optimizmu,
energie a dobrej vôle, ktoré sú také charakteristické pre toto obdobie života. Dovoľte,
aby Kristus premenil váš prirodzený optimizmus na kresťanskú nádej, vašu energiu na
morálnu cnosť, vašu dobrú vôľu na pravú lásku, ktorá sa vie obetovať! Toto je cesta,
ktorou ste povolaní sa vydať. Toto je cesta, ktorou sa víťazí nad všetkým čo ohrozuje
nádej, cnosť a lásku vo vašom živote a vo vašej kultúre. Takto bude vaša mladosť darom
pre Ježiša a pre svet.
Ako mladí kresťania, či už pracujete alebo študujete,
či ste už začali svoju profesionálnu kariéru, alebo či ste už odpovedali na povolanie
k manželstvu, k rehoľnému životu či ku kňazstvu, vy nie ste len súčasťou budúcnosti
Cirkvi. Ste tiež nevyhnutnou a milovanou časťou súčasnosti Cirkvi! Vy ste súčasnosť
Cirkvi! Zostaňte navzájom zjednotení, približujte sa vždy viac k Bohu a spoločne s
vašimi biskupmi a kňazmi strávte tieto roky budovaním Cirkvi, ktorá je viac svätá,
viac misionárska a ponížená - svätejšej, misijnejšej a pokornejšej Cirkvi - Cirkvi,
ktorá miluje a oslavuje Boha, snažiac sa slúžiť chudobným, osamelým, chorým a odsunutým
na okraj.
Vo vašom kresťanskom živote budete mnohokrát pokúšaní, tak ako aj
učeníci v dnešnom evanjeliu (Mt 15,21-28), odohnať cudzinca, núdzneho, chudobného
a toho, kto má zlomené srdce. Sú to osobitne títo ľudia, čo opakujú výkrik ženy z
evanjelia: «Pane, pomôž mi!» Prosba kanaánskej ženy je výkrikom každého, kto hľadá
lásku, prijatie a priateľstvo s Kristom. Je to ston mnohých osôb v našich anonymných
mestách, výkrik mnohých vašich rovesníkov a volanie všetkých tých mučeníkov, ktorí
ešte aj dnes podstupujú prenasledovanie a smrť pre Ježišovo meno: «Pane, pomôž mi!»
Odpovedajme na túto prosbu, nie ako tí, ktorí odháňajú tých, čo od nás niečo žiadajú,
ako keby nám služba núdznym mala prekážať v zotrvávaní v blízkosti Pána. Nie! Musíme
byť ako Kristus, ktorý odpovedá na každú prosbu o jeho pomoc s láskou, milosrdenstvom
a súcitom.
Nakoniec, tretia časť témy týchto Dní: «Vstaň!» Vstaň! – toto slovo
hovorí o zodpovednosti, ktorú vám Pán zveruje. Je to povinnosť byť bdelými, aby sme
nedovolili tlakom, pokušeniam a našim hriechom či hriechom iných, aby otupili našu
citlivosť pre krásu svätosti, pre radosť evanjelia. Dnešný responzóriový žalm nás
sústavne pozýva «tešiť sa a od radosti spievať». Ten, čo spí, nemôže spievať, tancovať
či jasať. Nie je to dobré, keď vidím mladých ľudí, čo spia... Nie! Hore sa! Vykročte,
choďte vpred! Drahí mladí, «Boh, náš Boh, nás požehnal!» (Ž 67,6), od neho «sa nám
dostalo milosrdenstva» (Rim 11,30). S istotou o Božej láske choďte do sveta, tak,
aby «pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo», vaši priatelia, spolupracovníci, susedia,
krajania a všetci na tomto veľkom kontinente «teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo»
(porov. Rim 11,31). Práve jeho milosrdenstvom sme spasení.
Drahí mladí Ázie,
mám nádej, že v spojení s Kristom a Cirkvou budete kráčať touto cestou, ktorá vám
naisto prinesie mnoho radosti. Teraz, keď pristupujeme k eucharistickému stolu, obráťme
sa na našu Matku Máriu, ktorá dala svetu Ježiša. Áno, Matka Mária, túžime mať Ježiša.
V tvojej materskej láske nám pomôž prinášať ho druhým, slúžiť mu s vernosťou a uctievať
ho v každom čase a na každom mieste, v tejto krajine a v celej Ázii. Amen. Mládež
Ázie, vstaň!
(Preklad: Zuzana Klimanová)
Príhovor
pápeža Františka biskupom Ázie na stretnutí v kórejskej svätyni Hémi 17. augusta 2014
Túžim
sa na vás obrátiť s bratským a srdečným pozdravom v Pánovi, kým sme zhromaždení na
tomto posvätnom mieste, na ktorom početní kresťania položili svoj život za vernosť
Kristovi. Vraveli mi, že sú tu mučeníci bez mena, pretože ich mená nepoznáme: sú to
svätí bez mena. Toto ma privádza k tomu, aby som myslel na toľkých, mnohých kresťanov,
svätých, v našich kostoloch: deti, mladí, muži, ženy, starenky – mnohí! Nepoznáme
ich mená, ale sú svätí. Prospeje nám myslieť na týchto jednoduchých ľudí, ktorí žijú
svoj kresťanský život, a iba Pán pozná ich svätosť. Ich svedectvo lásky prinieslo
mnohorakú milosť a požehnanie Cirkvi v Kórei i poza jej hranice. Nech nám ich modlitby
pomáhajú byť vernými pastiermi duší, ktoré sú zverené našej starostlivosti. Ďakujem
kardinálovi Graciasovi za milé slová privítania – kardinál je veľmi pozorný, však?
Ďakujem! [biskupi sa smejú] - i za prácu, ktorú odviedla Federácia biskupských
konferencií Ázie v prospech podnecovania solidarity a napomáhania pastoračnej aktivity
vo vašich miestnych cirkvách.
Na tomto rozsiahlom kontinente, kde žije – 62
percent?, 65 percent ste povedali? – svetovej populácie, a je tu veľká rôznorodosť
kultúr, Cirkev je povolaná byť všestrannou a tvorivou – všestrannou a tvorivou! –vo svojom evanjeliovom svedectve prostredníctvom dialógu a otvorenosti voči všetkým.
Toto je ale výzva pre vás! Vskutku, dialóg je podstatnou časťou poslania Cirkvi v
Ázii (porov. Ecclesia in Asia, posynodálna apoštolská exhortácia Jána Pavla
II., 6.11.1999, 29). Avšak, aký má byť náš východiskový bod a naše základné kritérium,
ktoré nás pri nastúpení na cestu dialógu s jednotlivcami i kultúrami povedie k nášmu
cieľu? Istotne je ním naša vlastná identita, naša kresťanská totožnosť.
Nemôžeme
sa nasadiť za ozajstný dialóg, ak si neuvedomujeme svoju identitu. Z ničoho, od nuly,
zo zahmleného sebauvedomenia sa dialóg viesť nedá, nie je možné ho nadviazať. A na
druhej strane, autentický dialóg nie je možný ani vtedy, keď nie sme schopní otvoriť
myseľ a srdce s empatiou a úprimnou vľúdnosťou voči tým, s ktorými sa rozprávame.
Ide o pozornosť, a v pozornosti nás usmerňuje Duch Svätý. Jasné vedomie vlastnej identity
a schopnosť empatie sú teda východiskovým bodom každého dialógu. Ak chceme s inými
komunikovať slobodným, otvoreným a plodným spôsobom, musíme mať jasno v tom, čo sme,
čo pre nás Boh vykonal a čo od nás požaduje. A aby sa naša komunikácia nestala monológom,
musí v nej byť prítomná otvorenosť mysle a srdca, aby sme mohli akceptovať jednotlivcov
i kultúry. No bez strachu. Strach je nepriateľom tejto otvorenosti.
Avšak
úloha osvojiť si našu identitu a vyjadrovať ju sa nezdá vždy ľahká, pretože sme hriešnici
a neustále budeme pokúšaní duchom sveta, ktorý sa prejavuje rozličnými spôsobmi. Chcel
by som naznačiť tri z nich. Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje
jas pravdy a pohybujúc zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na
nestály piesok zmätku a beznádeje. Je to pokušenie, ktoré v dnešnom svete zasahuje
aj kresťanské spoločenstvá, privádzajúc ľudí k tomu, aby zabúdali, že «napriek všetkým
zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten
je vždy ten istý – včera i dnes a naveky» (Gaudium et spes, 10; porov. Hebr
13,8). Nehovorím tu o relativizme chápanom iba ako myšlienkový systém, ale o praktickom
každodennom relativizme, ktorý takmer nebadateľným spôsobom oslabuje akúkoľvek identitu.
Ďalší spôsob, ktorým svet ohrozuje pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť,
sklon pohrávať sa s módnymi výstrelkami, pletkami a zábavkami, viac než venovať sa
veciam, ktoré sú skutočne dôležité (porov. Flp 1,10). V kultúre, ktorá kladie dôraz
na pominuteľnosť a ponúka mnohoraký priestor na únik a útek, to predstavuje vážny
pastoračný problém. U služobníkov Cirkvi sa táto povrchnosť môže prejavovať ako očarenie
pastoračnými programami a teóriami, na škodu priameho a plodného stretnutia s našimi
veriacimi, a tiež i s neveriacimi,zvlášť s mladými, ktorí však potrebujú solídnu
katechézu a bezpečné duchovné vedenie. –[niečo spadlo na
zem] Spadol príhovor! [smejú sa] Dobrý žart sa vám podaril!–Bez zakorenenia v Kristovi sa pravdy, pre ktoré žijeme nakoniec rozdrobia, praktizovanie
čností sa stane formalistickým a dialóg sa zredukuje na podobu vyjednávania, alebo
na súhlas s nesúladom. Ten súhlas s nesúladom,... len aby sme nezamútili vodu, však?
Táto povrchnosť nám tak veľmi škodí...
Je tu aj tretie pokušenie, a to zdanlivá
bezpečnosť schovávania sa za jednoduché odpovede, hotové frázy, zákony a nariadenia.
Ale Ježiš toľko bojoval proti týmto ľuďom, ktorí sa skrývali za zákony, predpisy,
ľahké odpovede... Volal ich «pokrytcami». Viera vo svojej povahe nie je zameraná na
seba, viera má tendenciu «ísť von». Usiluje sa o to, aby bola pochopená, dáva zrod
svedectvu, plodí poslanie. V tomto zmysle nás viera uschopňuje, aby sme boli zároveň
odvážni i pokorní v našom svedectve nádeje a lásky. Sv. Peter nám hovorí, že máme
byť vždy pripravení odpovedať každému, kto sa nás opýta na dôvod nádeje, ktorá je
v nás (porov. 1Pt 3,15). Naša kresťanská identita v konečnom dôsledku spočíva v záväzku
klaňať sa iba Bohu a milovať sa navzájom, stáť v službe jedni voči druhým, a svojím
príkladom ukazovať nie iba na to, v čo veríme, ale aj v čo dúfame, a kto je ten, do
ktorého sme vložili svoju dôveru (porov. 2 Tim 1,12).
Ak to zhrnieme, práve
živá viera v Krista je tá, ktorá vytvára našu najhlbšiu identitu. Teda, byť zakorenení
v Pánovi. A ak toto máme, všetko ostané je druhoradé. Ide o toto. Z tejto hlbokej
identity, z tejto živej viery v Krista, v ktorej sme zakorenení, z tejto hlbokej skutočnosti
vychádza náš dialóg a sme povolaní deliť sa o ňu úprimne, čestne, bez domýšľavosti,
cestou dialógu každodenného života, dialógu lásky i vo všetkých tých najformálnejších
príležitostiach, ktoré sa môžu vyskytnúť. Keďže Kristus je náš život (porov. Flp 1,21),
hovoríme o ňom a od neho vychádzame bez rozpakov či strachu. Jednoduchosť jeho slova
sa stane zrejmou v jednoduchosti nášho života, v jednoduchosti nášho spôsobu komunikácie,
v jednoduchosti našich skutkov služby i dobročinných diel pre dobro našich bratov
a sestier.
Chcel by som sa teraz venovať poslednému prvku našej kresťanskej
identity, a to jej plodnosti. A pretože neustále rastie a sýti sa milosťou, ktorá
plynie z nášho dialógu s Pánom a z podnetov Ducha Svätého, prináša ovocie spravodlivosti,
dobroty a pokoja. Dovoľte mi teda, aby som sa vás opýtal na plody, ktoré kresťanská
identita prináša vo vašom živote i v živote spoločenstiev, ktoré sú zverené vašej
pastierskej starostlivosti. Je kresťanská identita vašich miestnych cirkví jasne zrejmá
vo vašich programoch zameraných na katechézu a pastoráciu mládeže, vo vašej službe
chudobným, a tým, ktorí trpia vytlačení na okraj našej bohatej spoločnosti, vo vašom
úsilí o podporovanie povolaní ku kňazstvu a rehoľnému životu? Ukazuje sa v tejto plodnosti?
Túto otázku vám kladiem a každý z vás sa nad ňou môže zamyslieť.
A nakoniec,
autentický dialóg si okrem jasného vedomia našej vlastnej kresťanskej identity vyžaduje
aj schopnosť empatie. Aby nastal dialóg, musí tu byť táto vlastnosť. Výzva, ktorá
je pred nami spočíva v tom, aby sme sa neobmedzovali iba na počúvanie vyslovených
slov od iných, ale aby sme prijali nevypovedanú komunikáciu, ktorá sa skrýva v ich
skúsenostiach, v ich nádejach, v ich túžbach, v ich ťažkostiach a vo všetkom, čo nosia
v srdci. Táto empatia má byť ovocím nášho duchovného pohľadu a osobnej skúsenosti,
ktorá nás vedie k tomu, aby sme iných vnímali ako bratov a sestry a prostredníctvom
ich slov a skutkov, i poza ne, načúvali tomu, čo ich srdcia túžia vysloviť. V tomto
zmysle si dialóg od nás žiada ozajstného „kontemplatívneho“ ducha: kontemplatívneho
ducha otvorenosti a vľúdnosti voči tomu druhému. Nemôžem viesť dialóg, ak som pred
tým druhým uzavretý. Otvorenosť? Ba viac: vľúdnosť, prijatie! Poď ku mne domov, do
môjho srdca. Moje srdce ťa prijme. Chce ti načúvať. Táto schopnosť empatie nás robí
schopnými pravého ľudského dialógu, v ktorom slová, myšlienky i otázky vychádzajú
zo skúsenosti bratstva a ľudskej vzájomnosti.
Ak chceme ísť k teologickému
základu tohto všetkého, poďme k Otcovi: on nás všetkých stvoril. Sme deťmi toho istého
Otca. Táto schopnosť empatie – nás privádza k opravdivému stretnutiu, musíme ísť v
ústrety tejto kultúre stretnutia, pri ktorej srdce hovorí k srdcu. Obohacujeme sa
múdrosťou toho druhého a otvárame sa pre spoločnú cestu hlbšieho porozumenia, priateľstva
a solidarity. – «Ale, brat pápež, my to robíme, ale možno sa nám nikoho nepodarí obrátiť,
alebo iba niekoľkých...» – Nuž, rob tak i naďalej. Z hĺbky svojej identity, načúvaj
druhému. Aké bolo prvé prikázanie nášho Otca, ktoré dal nášmu otcovi Abrahámovi? «Kráčaj
v mojej prítomnosti a buď bezúhonný».
A tak, z hĺbky mojej identity a s mojou
empatiou, otvorenosťou, kráčam vedno s tým druhým. Isteže ho neťahám ku mne, nerobím
prozelytizmus. Pápež Benedikt nám jasne povedal: «Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu,
ale vďaka príťažlivosti». Zatiaľ teda kráčajme v Otcovej prítomnosti, buďme bezúhonní:
naplňme toto prvé prikázanie. A tam sa uskutoční stretnutie, dialóg. Z identity, z
otvorenosti. Je to cesta hlbšieho porozumenia, priateľstva a solidarity.Ako
správne spomenul sv. Ján Pavol II., naše nasadenie pre dialóg sa zakladá na samotnej
logike vtelenia: v Ježišovi Kristovi sa Boh stal jedným z nás, delil sa s nami o našu
existenciu a hovoril naším jazykom (porov. Ecclesia in Asia, 29). V tomto duchu
otvorenosti voči iným pevne dúfam, že krajiny vášho kontinentu, s ktorými Svätá stolica
ešte nenadviazala plné vzťahy, nebudú váhať pri napomáhaní dialógu v prospech všetkých.
Nemám na mysli iba politický dialóg, ale aj bratský. Títo kresťania však neprichádzajú
ako dobyvatelia, neprichádzajú, aby nás obrali o našu identitu, prinášajú nám tú svoju,
ale chcú kráčať spoločne s nami. A Pán bude pôsobiť milosťou: niekedy pohne srdcami,
niekto požiada o krst, a inokedy nie. Vždy však kráčajme spoločne. Toto je jadro dialógu.
Drahí bratia, ďakujem vám za vaše bratské a srdečné prijatie. Pri pohľade
na veľký ázijský svetadiel s jeho obrovskou rozlohou, s jeho starobylými kultúrami
a tradíciami si uvedomujeme, že v Božom pláne sú vaše kresťanské spoločenstvá naozaj
tým pusillus grex, tým maličkým stádom, ktorému je však zverené poslanie niesť
svetlo evanjelia až do končín zeme. Je to doslova horčičné zrnko, však? Maličké...
Dobrý pastier, ktorý pozná a miluje každú zo svojich oviec, nech vedie a posilňuje
vaše úsilie zjednotiť ich s ním a so všetkými ostatnými členmi jeho stáda rozšíreného
po celom svete. A teraz všetci spoločne zverme Panne Márii vaše cirkvi, ázijský kontinent,
aby nás ako Matka naučila to, čo dokáže naučiť iba mama: kto si, ako sa voláš, a ako
sa kráča životom spolu s druhými. Spoločne sa modlime k Panne Márii...