Zamyslenie P. Bubáka k 19. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 19. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 14, 22-23): Od viery k dôvere

Keby som sa vás, milí priatelia, opýtal „o čom je náboženstvo”, predpokladám, že vaše odpovede, hoci väčšina z nich by bola pravdivá, by boli veľmi odlišné. Bolo by tomu tak preto, lebo jednak na náboženstvo sa dá pozerať z rozličných uhlov, a tiež i my sami, ktorí náboženstvo buď praktizujeme alebo nepraktizujeme, máme k nemu pozitívny vzťah alebo ho odmietame, je nám oporou, alebo naopak prekážkou, sme veľmi rôzni.

Mne osobne sa páči odpoveď, ktorú som pred časom počul z úst jednej cennej duše: „Náboženstvo je o vzťahu. A to o vzťahu medzi človekom a Bohom.“ Aj keď je jasné, že každý z nás má aj iné vzťahy, ako vzťah s Bohom, pravdou je, že vzťah s Bohom je najpodstatnejší, pretože všetky ostatné naše vzťahy – vzťah k sebe samým, vzťah k iným a vzťah k Božiemu stvoreniu – budú v konečnom dôsledku závisieť a svoju kvalitu naberať práve na našom vzťahu k Bohu.

Ako vzťah s Bohom vzniká? Treba vedieť, že to nie je záležitosť okamžitá, ako keď skočíme do vody. Do vzťahu s Bohom nemožno skočiť náhle a tak ho mať. Vzťah s Bohom sa vyvíja, prechádza cez rozličné fázy a rastie postupne. Aké sú to fázy? Pravdu povediac, jestvujú len dve fázy, ktoré sa ustavične opakujú a ktoré navzájom jedna druhú ovplyvňujú: je to viera a dôvera. Viera a dôvera neznamenajú to isté, je medzi nimi rozdiel. Avšak aj napriek tomu sú spolu zviazané, jedna s druhou súvisia. Dôvera podporuje vieru a viera buduje dôveru. Ak napríklad vyleziem na strom a kráčam po jednom z jeho silných konárov takmer až na jeho koniec, rozhodnem sa riskovať, že tento konár stromu bude dostatočne silný, aby ma udržal a že ja nespadnem. Je tam kus rizika a iste aj kus obavy a strachu. Toto rozhodnutie kráčať po prvý raz po vysunutej vetve stromu s rizikom, strachom a obavou je aktom viery. Ak som na tejto vetve ale bol už niekoľkokrát, už jej dôverujem a riziko je tam už menšie a aj strachu či obavy je tam málo. Je pravda, že vždy je tam možnosť, že konár mohol od môjho posledného výstupu naň zoslabnúť alebo že môže byť nalomený a preto každý môj výstup naň bude stále aktom viery, avšak už nie takým silným, ako bol pri mojom prvom výstupe naň. Riziko pri opakovanom výstupe je menšie. Svoje rozhodnutie staviam už nie na viere, ale na dôvere. Ak by sme teda rozdiel medzi vierou a dôverou mali vyjadriť jasným jazykom, vyzeralo ba to takto: Dôvera je skutočnosť podmienená, ktorá je postavená na našich predchádzajúcich skúsenostiach. Viera je naopak nepodmienená, je to skutočnosť, ktorá je vždy doprevádzaná rizikom a tak aj strachom a obavami.

Keď ideme do vzťahu s niekým, cesta rastu vo vzťahu s týmto človekom je od viery k dôvere a možno naspäť. Pri prvom alebo prvých stretnutiach staviam svoje rozhodnutia a činy na viere. Vidím niečo, tak ako konár stromu, niečo si o tom myslím, ale vec nemám vyskúšanú. No nevzdávam sa, riskujem, skúšam. Keď sa nesklamem a mám už aké-také poznanie, že ten človek je hodný mojej dôvery, skúšam a riskujem ďalej. Na základe niekoľkých aktov viery moja dôvera sa stáva pevnejšou a pevnejšou. A takto sa dostane do stavu, kedy už viem, že na tohto človeka sa môžem spoľahnúť a že náš vzťah začína mať svoju silu. Samozrejme, že to nie je len jednostranné: viera a dôvera sa skúšajú z oboch strán, aj z mojej, aj z jeho.

Táto istá dynamika platí aj o vzťahu s Bohom. Ako sme si povedali, náboženstvo je o vzťahu. A tento vzťah sa musí budovať. V Starom zákone máme veľa obrazov o tom, ako Boh vyzýva svoj národ Izraelitov, aby si budovali vzťahy s ním. Svoje výzvy stavia vždy na pripomienke svojich činov, ktoré boli známkou jeho vernosti voči nim.

A toto bolo presne to, k čomu prišiel volať ľudí Ježiš. Počas predchádzajúcich nedieľ sme si v evanjeliách čítali o tom, ako Ježiš volal ľudí k tomu, aby si budovali s ním vzťah. Bolo tomu tak hlavne v minulú nedeľu, keď nasýtil veľké množstvo ľudí. On ich nenasýtil preto, aby sa pred nimi predvádzal, alebo aby sa pre nich stal lacným riešiteľom ich existenčných problémov. On ich nasýtil preto, aby im ukázal, že on je Božím synom a v jeho rukách sa nachádza kľúč k ich životu. On ich miluje a volá ich k tomu, aby si s ním budovali vzťah. V nasledujúcu nedeľu ide v evanjeliu ešte ďalej. Príbeh o Petrovi a o jeho pozvaní, aby kráčal po vode, je príbehom, v ktorom sa nám ukazuje spôsob budovania vzťahu. To more v evanjeliu, po ktorom kráčal Peter, je ako vystupovanie na spomínaný konár stromu. Peter predsa už veľa ráz vyskúšal, že Ježiš a jeho vzťah s ním funguje. Peter mal teda už dosť príležitostí na vybudovanie si dôvery voči Ježišovi. A predsa zlyhá…

Peter, to som ja, to si ty, brat, sestra. Ježiš aj nás volá k tomu, aby sme si budovali k nemu svoj vzťah, svoju dôveru. Nie vzťah slepý, ale založený na skúsenostiach. Ježiš chce urobiť náš život plnohodnotný, ten je však možné mať len vtedy, keď sa naplno zapojíme do jeho výziev a pozvaní, ktoré možno v prvom momente znejú vystrašujúco alebo neprijateľne.

Ježiš sa voči nám správa ako umelec v istom cirkuse. Chodil po lane našponovanom vo výške. Dav burácal od nadšenia. Potom zobral fúrik a ten tlačil po lane na druhú stranu. Dav burácal ešte viac. Potom sa z výšky pýta ľudí: „Veríte, že by som mohol previesť v tomto fúriku na druhú stranu lana nejakého človeka bez ujmy?“ „Áno, áno“ kričia. „Veríte tomu“, pýta sa istého pána konkrétne. „Verím“, kričí pán. „Tak si potom sadnite do toho fúrika.“ A to už pán rázne odmietol.

No presne k tomuto pozýva Ježiš aj nás: K aktom viery, ktoré nie sú len diváckym zážitkom, ale aj naším vlastným zaangažovaním sa do celého procesu, pretože ide o nás.

Pane Ježišu, daj nám, ktorí budeme načúvať tvojmu slovu v túto nedeľu, silné presvedčenie, že naše náboženstvo je o vzťahu k tebe a o rozhodnutí tento vzťah budovať. Daj, aby sme prišli k presvedčeniu, že všetky ostatné naše vzťahy majú svoju oporu iba v našom vzťahu s tebou. Amen.