František na Anjel Pána: Spolucítenie a delenie sa s núdznymi je cestou k Eucharistii

Veriacich na Námestí Svätého Petra, ktorí sa v nedeľu 3. augusta 2014 napoludnie prišli pomodliť so Svätým Otcom Anjel Pána, chvíľami kropil letný dážď, čo však z atmosféry stretnutia neubralo. Z úst pápeža Františka sa im dostalo aj pochvaly, že sa premenlivým počasím nedali odradiť. Pred modlitbou Svätý Otec rozobral aktuálnu evanjeliovú stať z čítania 18. cezročnej nedele:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V túto nedeľu nám evanjelium predkladá zázrak rozmnoženia chlebov a rýb (Mt 14,13-21). Ježiš ho urobil pri Galilejskom jazere, na osamelom mieste, kam sa utiahol so svojimi učeníkmi po tom, ako sa dozvedel o smrti Jána Krstiteľa. Mnoho ľudí ich však sledovalo a prišlo za nimi. A keď ich Ježiš videl, spolucítil s nimi a uzdravoval chorých až do večera. Vtedy učeníci, ktorí si robili starosti pre neskorú hodinu, navrhli Ježišovi, aby sa so zástupom rozlúčil, aby ľudia mohli ísť do dedín a nakúpiť si jedlo. No Ježiš im s pokojom odpovedal: «Vy sami im dajte jesť» (Mt 14,16). A keď si dal priniesť päť chlebov a dve ryby, požehnal ich a začal ich lámať a dávať učeníkom, ktorí ich rozdeľovali medzi ľudí. Všetci sa najedli do sýta a dokonca aj zvýšilo!

Z tejto udalosti si môžeme vziať tri odkazy. Prvým je spolucítenie. Pred zástupom, ktorý sa k nemu hrnie a takpovediac „nedá mu pokoja“, Ježiš nereaguje s
podráždenosťou, nehovorí: „Ach, títo ľudia sú mi na obtiaž.“ Nie. Ale reaguje so spolucítením, pretože vie, že ho nehľadajú zo zvedavosti, ale z núdze. Buďme však pozorní: spolucítenie – to, ktoré prežíva Ježiš – nie je jednoducho pociťovanie súcitu, je to viac! Znamená to spolupreciťovanie, čiže vcítenie sa do utrpenia druhého, až do tej miery, že ho berie na seba. Takýto je Ježiš: trpí spolu s nami. Trpí s nami, trpí za nás. A znakom tohto spolucítenia sú tie početné uzdravenia, ktoré vykonal. Ježiš nás učí uprednostniť potreby chudobných pred našimi vlastnými. Naše potreby, hoci oprávnené, nebudú nikdy také urgentné ako potreby chudobných, ktorým chýba to najpotrebnejšie pre život.

My často hovoríme o chudobných, ale keď o nich hovoríme, cítime, že ten muž, tá žena, tie deti nemajú to, čo je nevyhnutné pre život? Že nemajú čo jesť, nemajú si čo obliecť, nemajú možnosť prístupu k liekom? A tiež deti, ktoré nemajú možnosť chodiť do školy... A preto naše potreby - hoci oprávnené – nebudú nikdy také naliehavé, ako potreby chudobných, ktorým chýba to nevyhnutné pre život.

Druhým odkazom je delenie sa. - Prvým je spolucítenie, ktoré cítil Ježiš, s podelením sa. - Je osožné porovnať reakciu učeníkov voči unaveným a vyhladnutým ľuďom s reakciou Ježišovou. Sú odlišné. Učeníci uvažujú, že bude lepšie ich rozpustiť, aby mohli ísť a zaobstarať si jedlo. Ježiš naopak hovorí: Dajte im vy sami jesť. Dve odlišné reakcie, ktoré odzrkadľujú dve protichodné logiky: učeníci uvažujú podľa sveta, podľa ktorého každý musí myslieť na seba. Rozmýšľajú tak, akoby povedali: „Zariaďte sa sami.“

Ježiš uvažuje podľa Božej logiky, ktorá je logikou delenia sa. Koľkokrát sa otáčame bokom, akoby sme nevideli bratov v núdzi! A toto odvracanie pohľadu je akýmsi vychovaným spôsobom, ako v bielych rukavičkách povedať: „zariaďte sa sami“. A toto nie je od Ježiša, toto je egoizmus. Keby bol rozpustil zástupy, mnoho ľudí by zostalo bez jedla. Avšak tých zopár chlebov a rýb, podelených a požehnaných Bohom, vystačilo pre všetkých. A pozor! Nie je to nejaká mágia, je to „znamenie“! Znamenie, ktoré pozýva mať vieru v Boha, starostlivého Otca, ktorý nás nenechá bez „chleba nášho každodenného“, ak sa s ním vieme podeliť ako bratia!

Spolucítenie, delenie sa. A tretí odkaz: zázrak s chlebmi predpovedá Eucharistiu. Vidno to v Ježišovom geste, ktorý „dobrorečil“ (v. 19) prv než rozlámal chleby a rozdelil ich ľuďom. Je to to isté gesto, ktoré Ježiš urobí pri Poslednej večeri, keď ustanoví trvalú pamiatku svojej vykupiteľskej obety. V Eucharistii nedáva hocaký chlieb, ale chlieb večného života, dáva seba samého, obetujúc sa Otcovi z lásky k nám. A my teda musíme prichádzať na Eucharistiu s týmto Ježišovým cítením, čiže so spolucítením a s Ježišovou vôľou deliť sa. Kto prichádza na Eucharistiu bez toho, aby mal spolucítenie s núdznymi a bez toho, aby sa delil, nie je zadobre s Ježišom...

Spolucítenie, delenie sa, Eucharistia. Toto je cesta, ktorú nám Ježiš ukazuje v tomto evanjeliu. Cesta, ktorá nás vedie k tomu, že sa s bratskosťou postavíme k potrebám tohto sveta, no ktorá nás privádza až poza tento svet, pretože vychádza od Boha Otca a vracia sa k nemu. Nech nás Panna Mária, Matka Božej prozreteľnosti, na tejto ceste sprevádza.“

(Preklad: Jozef Bartkovjak SJ)