Zamyslenie P. Bubáka k 18. nedeli v cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 18. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 14, 13-21): V čom vlastne zázrak?


Aj keď nedeľné evanjelium poukazuje v prvom rade na zázračnú moc Ježišovu; t.j. že dokázal z piatich chlebov a dvoch rýb nasýtiť enormný zástup svojich poslucháčov, a to dokonca až tak, že ešte aj vystalo, mnohí komentátori tohto textu hovoria, že jeho zmysel je iný: že chce nás všetkých vyzvať, aby sme sa dokázali medzi sebou deliť. Ježiš totiž svojím apoštolom na ich výzvu, že treba zástupy prepustiť, aby si nakúpili potravu, hovorí: „Vy im dajte jesť!“ Tým chce povedať, že tými, ktorí majú živiť ľudí, sú jeho učeníci, samozrejme za jeho pomoci. Teraz sú to jeho dvanásti apoštoli, no neskôr, keď sa rad jeho učeníkov rozšíri, ich bude viac. Možno všetci prítomní, ktorí sú dnes iba jeho nezainteresovanými poslucháčmi, sa majú časom stať sýtiteľmi ostatných. A vlastne v tomto je podstata celého Ježišovho kázania: je to túžba urobiť z ľudí spoločenstvo delenia sa o dobrá, ktoré vlastnia. Samozrejme nielen o chlieb, ale aj o iné veci: o čas, energiu, pozornosť či osobné príbehy.

Prečo je delenie také dôležité? Skúsim uviesť dva dôvody. Prvým bude to, že my sami sa potrebujeme deliť sa, ak chceme žiť šťastný život. Druhým bude, že pokrok sveta nie je možný bez delenia sa.

K tomu prvému by som chcel uviesť myšlienku z knihy autorov John Roger & Peter McWilliamsa Bohatstvo 101. Bohatstvo je viac než len peniaze. V kapitolke „Bohatstvo je delenie sa“ hovoria: Predstav si, že jedného rána sa zobudíš a zistíš, že si jediným človekom na svete – všetci ostatní jednoducho zmizli. Áno, v istom zmysle by si vlastnil všetko: všetky majetky a pohodlie sveta by bolo tvoje. No aké by to bolo? Bolo by to hrozne nudné. Mal by si všetko, čo by si si zaželal. No malo by to jednu chybu: nemal by si sa o to s kým deliť. Po čase by si zistil, že vlastne žiješ v pekle. Keď hovoríme o delení sa, iste máme na mysli delenie sa o telesné a materiálne veci. No nielen tie. Delíme sa s inými predovšetkým o to, čím ako ľudské osoby sme: o svoju srdečnosť, humor, myšlienky, talenty, radosti ale i žiale. „Nie čo dáme, ale to, o čo sa podelíme je dôležité,“ povedal r. 1848 James Russel Lowell. „Lebo dar bez darcu je bezvýznamný.“

Keď navštívime dom priateľa, aby sme prijali jeho pozvanie na večeru, to kvôli čomu sme prišli, nie je jedlo. W. S. Gilbert hovorí: „Čo je v tejto chvíli dôležité nie je to, čo je na stole, ale to, čo je na stoličkách“; t.j. ľudia, ktorí pri stole sedia. Rabindranath Tagore k tomu poznamenáva: „Človek spoznáva svoje vlastné bohatstvo, keď Boh prichádza k nemu, aby ho poprosil o dar.“ A Seneca: „Ak by mi ponúkli múdrosť s podmienkou, že by som si ju mal bezpečne skryť a nikomu o nej nepovedať, to by som takýto dar radšej odmietol. Niet potešenia v tom, že vlastním čokoľvek, ak sa o to nemôžem podeliť.“

Vidíme teda – a myslím, že naša vlastná skúsenosť nám tieto myšlienky potvrdí –, že ak by sme sa nemali s kým deliť, takýto život by bol biedou.

Máme tu však aj druhý dôvod na delenie sa: svet bez delenia uhynie. Brian Cavanough uvádza tento príbeh, ktorým ilustruje nebo a peklo. Istá muž sa pýta Boha, ako vyzerá nebo a peklo. „Najprv ti ukážem peklo,“ hovorí Boh. Zaviedol ho do miestnosti, v ktorej v strede stál veľký hrniec plný chutného gulášu. Bolo tam však plno vyhladovaných ľudí, ktorí sedeli na laviciach naproti seba. Dôvodom bolo, že každý mal v ruke lyžicu, ktorá mala nesmierne dlhú rúčku. A tak nebolo možné si touto lyžicou nabrať gulášu a dopraviť ho do úst. Trpeli hrozne.

„Teraz ti ukážem nebo,“ hovorí Boh. A zaviedol ho do rovnako veľkej miestnosti, taktiež s hrncom gulášu uprostred No ľudia, ktorí sedeli naproti seba, hoci mali rovnako dlhé lyžice, ako tí v pekle vyzerali najedení, veselí a spokojní. Dôvodom bolo to, že každý svojou dlhou lyžicou kŕmil toho, ktorý sedel naproti neho. A tak boli všetci najedení a spokojní pretože si pomáhali navzájom.

Náš svet sa nevie deliť. Preto sú tie hrozné rozdiely medzi nami vo forme výživy, vzdelania, bývania a množstva iných vecí. Mnohí za to vinia Boha: Ako môže Boh na to pozerať? Boh však odpovedá tak, ako je v dnešnom evanjeliu: „Vy im dajte jesť!“ Máte dosť prostriedkov na to, aby to bolo možné. Boh nás napomína a nabáda k zmene našich sŕdc.

Spisovateľ Lev N. Tolstoj uvádza tento malý príbeh: Detská vychovávateľka Nina vezie dve deti, ktoré sú jej zverené do výchovy, Peťa a Soňu na koči. Koč ťahajú dva kone. Vezú sa do vzdialenej obce. Chlapec má šesť rokov, dievča päť. Vtom sa im náhle zlomí koleso. Treba ho opraviť. „Toto sme potrebovali“, bedáka Nina. „Ešte dobre, že mám so sebou jedlo.“ Bolo zlé počasie, a tak počas toho, čo kočiš opravoval koleso, sa utiahli do blízkeho domu. Mali tam tiež dve deti, podobného veku, ako boli Peťo a Soňa. Bosé dievčatko a takmer nahého chlapca. Vychovávateľka hovorí: „Tak, Peťo a Soňa, tu sa môžete v pokoji najesť.“ Ale deti sa nezaujímali o jedlo, lež uprene hľadeli na deti, hlavne na bosé dievčatko, ktoré neprestávalo plakať. Jeho matka si vzdychla: „Chúďa, je hladné, preto plače. Ja mu nemám čo dať.“

Nina medzitým odkrojila dva krajce chleba pre Peťa a Soňu, natrela ich maslom, každému naliala pohár mlieka a hovorí: „Nech sa páči, najedzte sa, Peťo a Soňa.“ Soňa vyrazila zo seba: „Nebudem jesť, pokiaľ aj týmto hladným deťom nedáš jesť.“ Peťo opakoval to isté.“ „Čo hovoríte, je nezmysel, deti,“ hovorí Nina. Pán Boh dal jednému viac a druhému menej. Napríklad vášmu otcovi dal veľa.“ Tu sa ozval slabý hlas starca sediaceho v kúte: „Detičky, Pán Boh je dobrý, má všetkých ľudí rád. To nie je jeho vôľa, aby jedni jedli biely chlieb a iní aby nemali nijaký. Nie, nie! Ľudia to tak zariadili, lebo na neho zabudli. Keby ľudia žili podľa vôle Božej, mali by všetkého nadostač.“

Soňa sa ho pýta: „Čo robiť, aby všetci ľudia mali čo jesť?“ Starec so zlomeným hlasom zašepkal: „Poslúchať slovo Božie. Boh rozkázal, aby sme sa so všetkým podelili na dva diely. Aby sme sa so všetkým podelili napoly.“

Peťo hovorí: „Až raz budem veľký, budem tak robiť.“ Aj Soňa to sľúbila. Starec ich povzbudil: „Len aby ste na to nezabudli až vyrastiete a budete bohatí. Medzitým prišiel kočiš a hlásil, že koleso je už opravené a deti aj so svojou vychovávateľkou opustili chyžu.

„Vy im dajte jesť!“ Tieto slová sa nesú dejinami. Biedu sveta vidíme, no namiesto toho, aby sme kŕmili hladných, dávame peniaze do zbrojenia. Namiesto toho, aby sme peniaze dávali do vzdelania, dávame ich na výskumy vesmíru a na cesty na iné planéty. Namiesto toho, aby sme rušili hranice a sa medzi sebou zbližovali, dávame peniaze do budovania železných opôn.

Viem, že my s tým nič neurobíme. Toto sú veci, ktoré sa dejú na vysokých miestach a my na ne nemáme dosah. No sú veci, milí priatelia, na ktoré dosah máme. O čo sa podelím s inými dnes? Daj nám, Bože, všímavé oči a tvorivé srdce. Amen.