Motívy k radostnému ohlasovaniu evanjelia - 2

V dnešnej druhej časti cyklu venovaného apoštolskej exhortácii Svätého Otca Františka Evangelii gaudium, ktorá sa stále viac dostáva do povedomia veriacim a vzbudila pozornosť i mimo katolíckej Cirkvi, sa zameriame na najzákladnejšie a zároveň najradostnejšie východisko evanjelizácie. Je ním samotná osoba nášho Pána.

Začnime evanjelizovať tak, že pobudneme s Ježišom

Prvou motiváciou evanjelizácie je Ježišova láska, ktorú sme prijali, skúsenosť toho, že nás zachránil – čo nás pohýna, aby sme ho čoraz viac milovali. Ale aká je to láska, ktorá necíti potrebu hovoriť o milovanej osobe, predstavovať ju a zoznamovať s ňou druhých? Ak necítime intenzívnu túžbu o tejto láske komunikovať, treba sa nám zastaviť v modlitbe a požiadať Pána, aby nás znova nadchol. Potrebujeme prosiť každý deň, žiadať si jeho milosť, aby otvorila naše studené srdce a vyburcovala náš vlažný a povrchný život.

Keď sa pred neho postavíme s otvoreným srdcom a dovolíme mu, aby na nás spočinul svojím zrakom, spoznáme ten pohľad lásky, ktorý objavil Natanael v deň, keď k nemu prišiel Ježiš a povedal: «Videl som ťa... keď si bol pod figovníkom» (Jn 1,48). Ako je dobre stáť pred krížom alebo kľačať pred Oltárnou sviatosťou a jednoducho byť pred jeho očami! Ako nám len dobre robí, keď mu dovolíme, aby sa vrátil a dotkol našej existencie, aby nás poslal zvestovať jeho nový život! To, čo nasleduje, je v podstate v slovách «čo sme videli a počuli,[to] zvestujeme» (1 Jn 1,3). Najlepšia motivácia na to, aby sme sa rozhodli zvestovať evanjelium, je kontemplovať ho s láskou, zastaviť sa na jeho stránkach a čítať ho srdcom. Ak k nemu pristupujeme takýmto spôsobom, jeho krása nás udiví a vždy znova nadchne. Preto je naliehavé opätovne objaviť kontemplatívneho ducha, ktorý nám každý deň nanovo umožní spoznať, že máme k dispozícii dobro, ktoré nás robí ľudskejšími a pomáha nám žiť nový život. Niet nič lepšieho, čo by sme mohli odovzdať druhým. (264)

Celý Ježišov život, jeho prístup k chudobným, jeho gestá, jeho charakterová rýdzosť, jeho každodenná a jednoduchá štedrosť a napokon aj jeho úplné sebadarovanie, to všetko je vzácne a prihovára sa nášmu osobnému životu. Vždy keď to znovu objavíme, zistíme, že práve toto ľudia potrebujú, aj keď o tom nevedia: „Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem“ (Sk 17,23).

Niekedy strácame nadšenie pre misiu a zabúdame, že evanjelium zodpovedá najhlbším ľudským potrebám; veď všetci sme boli stvorení na to, čo nám evanjelium predkladá: pre priateľstvo s Ježišom a pre bratskú lásku. Ak dokážeme adekvátnym a pekným spôsobom vyjadriť podstatný obsah evanjelia, naše posolstvo určite odpovie na najhlbšie otázky sŕdc: „Misionár pri hlásaní Krista medzi nekresťanmi vychádza z presvedčenia, že tak u jednotlivcov, ako aj u národov skrze pôsobenie Ducha už je – aj keď podvedome – očakávanie počuť pravdu o Bohu, o človeku, o ceste k oslobodeniu od hriechu a smrti. Oduševnenie pri hlásaní Krista prichádza z presvedčenia, že môže odpovedať na toto očakávanie.“

Entuziazmus v hlásaní evanjelia je založený práve na tomto presvedčení. Máme k dispozícii poklad života a lásky, ktorý nemôže sklamať, posolstvo, ktoré nemanipuluje ani nezavádza. Je to odpoveď, ktorá vstupuje do najväčšej hĺbky ľudského bytia a dokáže ho posilniť a pozdvihnúť. Je to pravda, ktorá nepodlieha móde, lebo je schopná preniknúť až tam, kam nič iné nedosiahne. Náš nekonečný smútok možno vyliečiť len nekonečnou láskou. (265)

Toto presvedčenie je posilňované neustále novou osobnou skúsenosťou, vychutnávaním jeho priateľstva a jeho posolstva. Nemožno vytrvať v nadšenej evanjelizácii, ak nie sme na základe vlastnej skúsenosti presvedčení, že nie je to isté spoznať Ježiša a nepoznať ho; nie je to isté kráčať s ním a tápať v neistote; nie je to isté môcť ho počúvať a nepoznať jeho slovo; nie je to isté kontemplovať ho, adorovať, spočívať v ňom a nemôcť to všetko robiť. Nie je to isté snažiť sa budovať svet jeho evanjeliom a robiť to len za základe vlastného rozumu. Vieme dobre, že život s Ježišom sa stáva omnoho plnším; s ním je oveľa ľahšie nájsť zmysel všetkých vecí. Práve preto evanjelizujeme. Skutočný misionár, ktorý nikdy neprestáva byť učeníkom, vie, že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania. Ak ho niekto neobjaví prítomného v samotnom srdci misijného diela, čoskoro stratí entuziazmus a prestane si byť istý tým, čo odovzdáva; chýba mu sila a zápal. A človek, ktorý nie je presvedčený, nadšený, istý a zamilovaný, nikoho nepresvedčí. (266)

Zjednotení s Ježišom hľadáme to, čo on hľadá, a milujeme to, čo on miluje. V konečnom dôsledku to, čo hľadáme, je Otcova sláva; žijeme a konáme „na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1,6). Ak sa chceme do hĺbky a neustále darovať, musíme prekonať všetky ostatné motivácie. Toto je definitívna pohnútka; najhlbší, najväčší a posledný zmysel i význam všetkého ostatného. Ide tu o slávu Otca, ktorú Ježiš mal na zreteli počas celej svojej existencie. On je večne šťastný Syn celým svojím bytím „v lone Otca“ (Jn 1,18). Ak sme misionármi, tak predovšetkým preto, lebo Ježiš nám povedal: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia“ (Jn 15,8). Bez ohľadu na to, či nám to vyhovuje, alebo nie, či nás to zaujíma, alebo nie, či z toho máme prospech, alebo nie; bez ohľadu na neveľké hranice našich túžob, nášho chápania a našich motivácií evanjelizujeme na väčšiu slávu Otca, ktorý nás miluje. (267)