Komentár Jozefa Kováčika: Satira vedúca k holokaustu

Pred niekoľkými týždňami rozvírila hladinu verejného života i mediálneho sveta kauza športovej redaktorky verejnoprávnej televízie. Tá v skratovom okamihu napísala na svoj profil sociálnej siete rasistickú poznámku voči rómom. Dôsledkom bolo nielen prepustenie z práce, ale i obrovský tlak v mediálnom priestore. O niekoľko týždňov na to jeden zo známych takzvaných satirických blogerov uverejnil hanlivú karikatúru na obsah katolíckej viery. Výsledok? Potľapkávanie po pleci a ironické úsmevy. Jeho výplody sú súčasťou webu jedného z najčítanejších denníkov na Slovensku. Aký je rozdiel v oboch kauzách? Stačí nazvať urážanie iných satirou, či umením. A ešte jeden rozdiel- cieľová skupina. Ak sú ňou kresťania, zdá sa, že je dovolené všetko.

Aby sme lepšie pochopili, o čo ide, daný výtvor vám, hoci nie rád, sprostredkujem. Na obrázku je znázornený rozhovor medzi Bohom-Otcom, a Synom-Ježišom. Otec hovorí: „Ona trvala na tom, že mám ísť radšej kúpiť kondómy, lenže bola nedeľa a všade mali zo zákona zatvorené... A tak si na svet prišiel ty!“ Úbohosť tohto výplodu neospravedlňuje ani názov, ktorý si daný pán bloger pre seba vymyslel. V každej kultúrnej krajine by sa zdvihla vlna odporu. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, ak by sa spomínaný pán akože vtipne a s iróniou dotkol obetí a pozostalých holokaustu. Jeho reakcia? Na jednu z kritík napísal: „Niekde k záveru by som isto aj niečo o slobode slova pridal, o význame satiry alebo o tom, že Cynická obluda je môj súkromný blog akých sú milióny a ak sa vám nepáči, tak ho skrátka nečítajte.” Takže sloboda slova, satira, súkromie. Takže na súkromnom blogu, ktorý je vždy verejný, môžem uraziť, vyzvať k nenávisti, či ešte niečo horšie?

Je paradoxom, že čím viac takzvanej politickej korektnosti v médiách začína odznievať na adresu náboženstva a náboženskej slobody, ku ktorej patrí aj právo nebyť dehonestovaný a urážaný, tým viac porozumenia a vzájomnej úcty vzniká v prostredí, kde to nie vždy bývalo samozrejmosťou. Náboženstvo, ak je pravdivé, nie je cestou k nenávisti, ale k úcte. Zaujal ma komentár pána Igora Rintela, predsedu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike, ktorý publikoval v jednom z denníkov. Dovolím si z neho odcitovať:

„Štyria Židia zastrelení radikálnym imigrantom v hlavnom meste EÚ zrejme nie sú dostatočne zaujímavou témou. Rovnako ako milióny kresťanov na celom svete, ktorí sú neprestajne vystavovaní výsluchom, väzeniu a možnej smrti – len pre svoju vieru. Prenasledovanie a vraždenie kresťanov v arabských krajinách je na dennom poriadku, ale politici, mimovládne organizácie a médiá mlčia. Na tento typ ľahostajnosti som citlivý, všímam si ho a znepokojuje ma. Politická korektnosť, nalinkovaná európskymi byrokratmi, naberá v posledných rokoch absurdné rozmery a vrcholí takými prehnanými gestami, ako je zrušenie klasického vianočného stromčeka na verejných miestach alebo v školách. Takéto spochybňovanie kresťansko-židovskej civilizácie je poburujúcim gólom do vlastnej bránky Európy. Keď totiž EÚ byrokratickými metódami umelo pretláča do jednotlivých krajín hodnoty, ktoré im nie sú blízke, výsledkom je to, čo sa práve udialo vo voľbách do Európskeho parlamentu: víťazstvo extrémistov a nacionalistov.”

Čo s tým robiť? Podľa pána Rintela je potrebné sa vrátiť späť k Európe, v ktorej sa kresťanom nebude zakazovať stavanie vianočných stromčekov, v ktorej sa Židom nebude zakazovať kóšer porážka zvierat, v ktorej sa členským krajinám nebude diktovať imigrantská politika, ktorá im nevyhovuje. Pretože práve ten sterilný, korektnosťou presolený guláš, v ktorom sa náboženské tradície netolerujú, ale tabuizujú, je ideálnym biotopom pre nacionalistický a religiózny extrémizmus.

Ak by sme mlčali a pokrčili plecami nad neúctou a hanobením náboženského presvedčenia v mene slobody slova a takzvanej satiry, pridali by sme sa k tým, ktorých takéto myslenie priviedlo k presvedčeniu, že je potrebné jeden z národov vyhladiť v koncentračných táboroch. Tiež to začalo takzvanou neškodnou iróniou. A to je zlé bez ohľadu na to, či to nazvem slobodou prejavu, alebo umením.

Jozef Kováčik