Myšlienky Svätého Otca kňazom – 4. časť

Pokračujeme už po štvrtý raz v cykle venovanom myšlienkam Svätého Otca Františka pre kňazov. Opäť to bude v duchu brazílskej Aparecídy, kde sa v roku 2007 konala kontinentálna konferencia biskupov, ktorá vytýčila víziu obnovy pre cirkev Latinskej Ameriky. Inšpiratívnosť záverečného dokumentu z Aparecídy pre celosvetovú Cirkev potvrdil pápež František, keď odporúčal kňazom Rímskej diecézy na duchovné čítanie výber z dokumentu, ktorý sa vzťahuje na kňazstvo. Pri sledovaní tohto cyklu si môžeme dať slová do súvisu so živým príkladom v učení a činnosti pápeža Františka. Téma tejto štvrtej časti znie:

Kňazi, služobníci plní milosrdenstva

Po náčrte obrazu Dobrého pastiera, podľa charakteristík Dokumentu z Aparecídy, Svätý Otec v texte, ktorý napísal špeciálne pre kňazov, pokračuje opisom ďalšieho dôležitého postoja, ktorý by mal byť kňazovi vlastný. Je ním postoj služby, ktorý vyrastá z dvojitej dimenzie láskou zapálených učeníkov a horlivých misionárov, a osobitne sa zameriava, ako zdôrazňuje Aparecída, na najslabších a najnúdznejších. Keď sa v Dokumente píše (199), že Boží ľud potrebuje kňazov, ktorí sú učeníkmi sformovanými podľa Srdca Dobrého pastiera a zároveň kňazov misionárov, naznačuje sa, že ich prvoradou úlohou je „chrániť zverené stádo a ísť vyhľadávať vzdialených“. Majú byť „kňazmi – služobníkmi života, čiže byť pozornými na potreby najchudobnejších, angažovať sa za práva najslabších a podporovať kultúru solidárnosti. Ako kňazi plní milosrdenstva majú byť vždy ochotní vysluhovať sviatosť zmierenia,“ uzatvára Svätý Otec požiadavky na milosrdného kňaza v duchu Aparecídy.

Preferencia chudobných je výzvou, ktorá má preniknúť každú štruktúru a pastoračnú prioritu (396). Táto výzva vychádza z poslania Cirkvi, ktorá sprevádza najchudobnejších aj za cenu mučeníctva, a pozýva kňazov, aby sa z nich stali priatelia chudobných (257), aby sa im neváhali priblížiť, vzhľadom na to, že dnes si príliš bránime zónu súkromia a pohodlia, nechávajúc sa strhnúť individualistickým konzumizmom. Rozhodnutie sa kňaza pre chudobných však nesmie zostať na teoretickej či čisto citovej rovine, bez priameho dopadu na vlastné postoje a činy. Dokument z Aparecídy, vytušiac toto nebezpečenstvo, so zdravým realizmom odporúča, ba dokonca žiada, aby sa chudobným venoval konkrétny čas (397). Ako zdôrazňuje Svätý Otec, tu sa formuje profil kňaza, ktorý vychádza na opustené periférie a v každom človeku dokáže uznať jeho nesmiernu dôstojnosť (388). Je dôležité uvedomiť si, že cieľom toho priblíženia sa k chudobným, tohto „stávania sa blížnymi“, nie sú pastoračné výkony, ale verné nasledovanie Majstra, ktorý je vždy nablízku, vždy prístupný pre všetkých, ten, ktorý túži prinášať život do každého kúta zeme (372).

Aparecída spoločne s týmto priblížením sa a angažovaním za chudobných na existenciálnych perifériách odporúča duchovnú skúsenosť milosrdenstva ako niečo, čo je pre kňaza nevyhnutné. Je dôležité, aby kňaz zažil sám na sebe skúsenosť s „Bohom zmluvy“, s Bohom, ktorý je „bohatý na milosrdenstvo“ (23). Pápež František svojim kňazom doslova hovorí: „Uvedomujeme si, že sme spoločenstvom úbohých hriešnikov, vyprosujúcich si Božie milosrdenstvo (100h) a potrebujeme sa vnútorne otvoriť voči Božiemu milosrdenstvu“ (249). Pre každého učeníka a ešte viac pre kňaza je podstatné vedomie, že je hriešnik. Zachraňuje nás pred nebezpečným skĺznutím do zvykového rozpoloženia hriechu, ktoré sa pokladá priam za normálne, odobrené okolím, a neznamená nič iné ako skazenosť.“ Toľko priamy citát z pera Jorgeho Maria Bergoglia, ktorý na záver dodáva: Kňaz-hriešnik, áno. Ale kňaz skazený a zapredaný hriechu, to nie.

Toto vedomie vlastnej slabosti a hriešnosti pomáha kňazovi stať sa podobným Dobrému pastierovi, uvádza sa v Dokumente (198), stať sa človekom milosrdenstva a súcitu, ktorý je blízky svojmu ľudu a služobník všetkých. Týmto spôsobom rastie v milosrdnej láske voči tým, ktorých život je po všetkých stránkach strádaním, ako nám je v tom príkladom samotný Pán v každom jeho geste milosrdenstva (384). Aparecída teda volá kňaza k „takej spiritualite, ktorá sa zakladá na nezištnosti, milosrdenstve a bratskej solidárnosti“ (517). Volá ho k tomu, aby mal, podobne ako Ježiš, osobitne milosrdný prístup ku hriešnikom (451), a priam hlbinné milosrdenstvo pri vysluhovaní sviatosti zmierenia (177). Mať milosrdné vnútro, ktoré sa chveje, je odporúčaným postojom kňaza voči osobe hriešnika, ktorá pred ním stojí.

Stáva sa, že veriaci sa pri spovedi stretávajú s kňazmi laxnými alebo príliš prísnymi, rigoristickými. Ani jeden z tých dvoch nie je ozajstným svedkom lásky a milosrdenstva, ktorým nás učil Ježiš a v ktorých je dôležité denne sa cvičiť, pripomína Svätý Otec. Ani jednému zo spomínaných kňazov v skutočnosti nezáleží na človeku, neujímajú sa ho. Obaja ho takpovediac elegantne zhadzujú z pliec a podobajú sa kňazovi a levítovi z podobenstva, ktorí sa neujali blížneho, keď padol do rúk zbojníkov. Nevedia nič o ľudskej blízkosti a radšej zhadzujú problém zo svojich pliec. Príliš rigoristický kňaz odpravuje kajúcnika chladom zákona. Kňaz ľahostajný, laxný, ho neberie vážne a snaží sa uspať jeho svedomie, ktoré cíti hriech. Iba milosrdnému kňazovi, zdôrazňuje Svätý Otec, na človeku naozaj záleží, je mu nablízku, stáva sa jeho blížnym a naozaj ho sprevádza na ceste zmierenia. -aj, jb-