Zamyslenie P. Bubáka k 14. nedeli v
cezročnom období

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 14. nedeli v cezročnom období cyklu A ( Mt 11, 25-30) : Robiť bremená ľahšími

«Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste obťažení, a ja vás posilním.» Tieto slová patria v evanjeliu medzi najoblažujúcejšie.

Život môže byť pre mnohých ľudí veľmi namáhavým, ba môže im pripadať doslova bremenom. Jestvuje veľa typov bremien: ustarostenosti, zodpovednosť, sklamania, zranenia, trpkosti, vina, choroba, nezamestnanosť, ťažké vzťahy, závislosť...

Mnohí ľudia sú zle platení. Hoci robia veľa, a hoci ich práca je kvalifikovaná a vysoko kvalitná, nemajú za ňu zaplatené toľko, koľko by si zaslúžili. Často vo svojom živote doslova prežívajú. A práca mnohých, ktorá je doslova neviditeľná, no je pritom veľmi potrebná, sa berie ako samozrejmosť. Vážia si ich nie pre to, čím sú, ale kvôli službe, ktorú vykonávajú. Tí, ktorým slúžia, si ich všimnú až vtedy, keď ich zrazu niet.

Írsky spisovateľ John McGahern spomína na jednu udalosť, ktorú zažil, keď si robil doktorát na univerzite Trinity College v Dubline. Býval tam v jednom bytíku v rámci komplexu, o ktorý sa staralo množstvo zamestnancov. Každý deň prichádzala do jeho izby istá žena, upratovačka, aby mu ju upratala. Po asi hodine bolo všetko čisté a lesklo sa to, ako slnko a všetko bolo znova na svojom mieste. Bola to veľmi milá pani. Často, keď mu prišla upratať, sa spolu rozprávali. Povedala mu dosť o svojom živote. O tom, ako každé ráno o 6:00 hod nastupuje na autobus, aby prišla načas do práce a potom neskoro večer sa vracia domov, tak akurát aby ešte stihla navariť večeru pre svoju rodinu. Porozprávala mu aj o množstve iných vecí a on sa jej na mnohé, mnohé ešte povypytoval.

Raz sa vyjadrila aj na adresu profesora, ktorý v tejto izbe býval pred McGahernom. Hovorí: „Býval tu 14 rokov a 14 rokov som mu tu deň čo deň upratovala, no nikdy so mnou neprehodil ani slovo. Na začiatku som ho, keď som vstúpila, zvykla pozdraviť: «Dobré ráno, pán profesor!» No potom, po rokoch, keď som videla, že mi nikdy neodpovedal, som s tým skončila. Hovorili o ňom, že to bol jeden z najväčších kapacít na univerzite, no podľa mňa jeho spôsoby boli desné.“

Ako málo niekedy stačí, aby sme ľuďom uľahčili ich bremeno. Slovom, úsmevom, potľapkaním po pleci. A aký dopad to má. Keď ľudí uznáme, alebo si ich oceníme čo len trocha, dopad je obrovský.

Farizeji a zákonníci žili v privilegovanom stave. Nemali potuchy, v čom spočíval život jednoduchých ľudí. Zaoberali sa len zákonmi a predpismi. Tieto vymýšľali a nakopovali ich jeden na druhý, a tým ukladali na ľudí takmer neznesiteľné bremená. A nemali ani najmenší súcit s ľuďmi, na ktorých tieto bremená kládli. Vôbec ich nezaujímalo, aký dopad to bude mať na ich životy.

Ježiš počas rokov svojho dospievania žil v Nazarete medzi jednoduchými ľuďmi. Väčšinu z týchto rokov prežil ako robotník. Poznal teda z prvej ruky, s čím zápasia jednoduchí ľudia. Poznal ich ťažkosti a frustrácie, cez ktoré prechádzali. Príliš dobre poznal ťažkosti a bremená, ktoré spočívali na jeho pleciach.

Ako dôsledok týmto jednoduchým ľuďom rozumel, cítil s nimi a jeho túžbou bolo im ich bremená uľahčovať. Ľudia to cítili a preto k nemu prichádzali zo všetkých strán, z celého okolia so svojimi bremenami starostí, chorôb a biedy. A každý, kto sa s ním stretol pocítil, že jeho bremeno sa mu uľahčilo. Ježiš nikoho neposlal preč s tým istým bremenom, s ktorým za ním prišiel. Ak mu ho už celkom neodstránil, určite mu ho aspoň uľahčil. V žiadnom prípade mu ho nepriťažil, ako by sa to stalo možno pri niektorých z nás. Už púha prítomnosť Kristova prinášala do duší ľudí, zdeformovaných úzkosťou, pokoj.

O svojom vlastnom bremene v nedeľnom evanjeliu Ježiš hovorí: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ Nie je to zvláštne? Ako mohol ten, ktorý na seba vzal bremená toľkých povedať toto? Bolo to preto, lebo svoje bremeno niesol s láskou. Iba láska je schopná urobiť naše bremená ľahšími. Žena, ktorá nemá čo jesť po celý deň, ledva to vydrží. No matka, ktorá sa zriekne svojho jedla a dá ho svojim deťom, svoj hlad sotva cíti.

Hovorí sa, že starí ľudia sa cítia osamelí nie preto, lebo nemajú nikoho s kým by sa mohli o svoje bremeno podeliť. Sú osamelí preto, lebo ich vlastné bremená sú jediné, ktoré nesú. To isté sa dá určite uplatniť o všetkých ľuďoch, nielen o starých. Istej 85-ročnej ženy sa raz na jej narodeniny pýtali, akú radu by dala ľuďom svojho veku. „V mojom veku,“ hovorí žena, „je dôležité, aby človek využíval celý svoj potenciál, ktorý má. Inak sa mu stratí, vyschne mu. Je dôležité byť s ľuďmi a ak je to ešte možné, slúžiť iným. To je to, čo nás udržuje pri živote.“

„Môžem sa vás spýtať, čo konkrétne robíte vo svojom veku vy?“, pýta sa jej novinár. „Starám sa o jednu ženu v našej štvrti“, hovorí žena. Silní by sa mali snažiť uľahčovať bremená slabších. To je pravidlo.

Niektoré z našich bremien môžu byť batožinou, ktorú si nesieme úplne zbytočne a teda mali by sme sa jej zbaviť. Istá legenda hovorí o jednom starom mužovi, ktorý sa vybral na duchovnú púť s ťažkým batohom na svojom chrbte. Keď bol na smrteľnej posteli, odovzdal tento batoh svojmu učeníkovi. Učeník ho otvoril a zistil, že je prázdny. No začudoval sa, prečo je taký ťažký. Starý muž mu hovorí: „Preto, lebo som so sebou vláčil všetko, čo som nepotreboval nosiť.“

Náboženstvo by náš život nemalo robiť ťažším. Bohužiaľ, niektorým z nás ho robí. Také náboženstvo nie je zdravé. Ježiš na nás nijaké zbytočné bremená nekládol. Okrem jedného - bremena vzájomnej lásky. No láska v skutočnosti nie je bremenom. Hovorí sa, že zatiaľ, čo viera robí všetko možným, láska zasa robí všetko ľahším. Nech sú nám, milí priatelia, slová Ježišove z nedeľného evanjelia osviežením nielen do horúceho leta, ale hlavne do nášho života, ktorý sa nám občas môže zdať takým ponurým.