Marián Gavenda: Bez duše by bolo leto bezduché

O takom prístupe k letnej turistike, aby bola aj duchovným obohatením, hovorí vo svojom pravidelnom komentári Mons. Marián Gavenda. Dal mu názov: Bez duše by bolo leto bezduché

Neprezradíme spovedné tajomstvo ak uvedieme, že po návrate z prázdnin a dovoleniek sa ľudia najčastejšie spovedajú, že zanedbali nedeľnú omšu a často aj duchovný život. Na začiatku letných mesiacov dovoleniek a prázdnin chceme teda ponúknuť pár podnetov, aby tomu bolo práve naopak.

Celá súčasná spoločnosť a my v nej sme poznačení pohybom, pracovnou a inou mobilitou, neraz veľmi frenetickou. Uprostred nej sa rozvinul moderný fenomén turizmu. Pred necelými sto rokmi väčšina ľudí sa narodila, žila i zomrela bez toho, aby opustila svoj veľmi obmedzený životný priestor. Turizmus sa stal jedným z najdôležitejších priemyselných odvetví a ekonomická prosperita celých krajín závisí predovšetkým od jeho rozvoja. Práve turizmus je priestorom, kde možno najviac pociťovať roztvárajúce sa nožnice sociálnych rozdielov medzi bohatými, ktorým sa ponúkajú čoraz atraktívnejšie destinácie a formy trávenia voľného času a chudobnými, ktorí sú ich doslovnými služobníkmi. V celosvetových rozmeroch sú to paradoxne prevažne kresťania - lepšie povedané ľudia, prichádzajúci z kresťanských krajín - ktorí si nechávajú slúžiť chudobnými iných krajín a náboženstiev, využívajú ich prírodné a kultúrne bohatstvo. Dokonca aj Svetová organizácia cestovného ruchu (OMT) považovala za potrebné prijať na prelome tisícročí „Svetový etický kódex turizmu“. Cirkev vidí v tejto situácii výzvu. Podľa „Direktória pre pastoráciu turizmu“, vypracovanom už pred viac ako štyridsať rokmi (Peregrinans in terra) Cirkev môže turizmus prispieť k vytváraniu nového poriadku ľudských vzťahov. Ján Pavol II. pripomínal, že „správne rozvíjaný turizmus môže slúžiť harmonickému rozvoju národov a objavovaniu darov, ktoré Stvoriteľ a Otec všetkých rozosial po svete a v srdciach ľudí každej rasy, jazyka a kultúry“.

Rozvoj turizmu má však aj hlboké duchovné korene a motiváciu, z ktorej žije, hoci nie vždy ju primerane uspokojuje. Každý človek nesie vo svojom vnútri „výrobnú značku“ svojho Stvoriteľa, ktorou je jeho otvorenosť pre pulchrum, bonuum, verum et unum (krásu, dobro, pravdu a jednotu), teda pre Transcendentno. V samotnom človeku je vpísaná túžba vykročiť za horizont každodenného a v jeho rôznych prejavoch hľadať absolútno. Medzi privilegované turistické destinácie patria katedrály, kláštory, svätyne alebo starobylé pútnické cesty, ktoré sa tešia masívnej renesancii. Duchovný hlad človeka sa stáva silným prvkom cestovania. Toto všetko možno považovať za jedno zo znamení našich čias.

Na ceste vedomého či podvedomého hľadania Transcendentna (s veľkým „T“!) – a nebojme sa povedať Boha - sa mnohí zámerne vydávajú na cestu k ďalekej svätyni, kde túžia prežiť skúsenosť niečoho božského, stretnutie so svojím Stvoriteľom a Pánom. To je v pravom zmysle slova putovanie definované ako „pohyb na vzdialené posvätné miesto za náboženským cieľom“. Blízky mu je aj tzv.„náboženský turizmus“. Už Goethe hovoril, že „Európa sa zrodila na púťach a jej materinským jazykom je kresťanstvo“ a problémy spojené s jednostranne ekonomickou a politickou integráciou európskeho kontinentu volajú po potrebe budovať Európu ducha a kultúry, ktorej práve kresťania majú priniesť „viac duše“.

No duchovnú dimenziu nesie v sebe aj turizmus ako taký. Rozširuje ducha, posilňuje zdravie tela i duše, napomáha vzájomné poznanie sa medzi ľuďmi a pomáha získať si odstup nad každodennosťou a hodnotiť ju v opravdivejšom a komplexnejšom svetle. Turizmus by mal napomáhať mier, ktorý je aj prvou podmienkou jeho rozvoja. Je aj reakciou na znudený a chorý životný štýl našej západnej civilizácie. Turistika a putovanie je priestorom dozrievania, kde obyčajné veci nachádzajú opäť svoje správne miesto: smäd, hlad, únava... Človek tu prehodnocuje svoje ambície a učí sa prijímať svoju obmedzenosť, oslobodzuje sa od zotročujúceho vplyvu moderných prostriedkov. Dôležitý je aj odstup od problémov a možnosť zamyslieť sa nad svojim životným smerovaním, ktorý ponúka dovolenkové vystúpenie z lavíny každodenných povinností.

Do tohto širšieho kontextu môže dobre zapadnúť aj pár praktických podnetov. Vyplývajú z bežnej skúsenosti i výziev cirkevného magistéria.

- Vo svojom srdci si aj na dovolenku nesieme hlad po Bohu. Pri balení batožiny nezabudnime pribaliť aj niečo pre dušu: dobrú knihu, Sväté písmo, cez ktoré ide s nami na dovolenku aj Boh.

- Vďaka internetu je veľmi ľahké zistiť si sväté omše v blízkosti miest, kde dovolenku budeme tráviť. Okrem iného je taká svätá omša príležitosť spoznať spôsob prežívania viery v iných krajinách, zakúsiť skutočnú katolicitu a v prípade iných kresťanských vierovyznaní či rítov aj ich osobitné črty.

- Dovolenka má byť aj časom vytvárania bezprostredných, nie virtuálnych medziľudských vzťahov. Nenechajme sa aj na nej zahltiť modernými médiami, ktoré sú užitočné ale občasný odstup pomáha byť voči nim slobodný.

- Snažme sa spoznávať na turistických destináciách život bežných ľudí, uprednostňujme - najmä v chudobných krajinách - ich domáce produkty, k obsluhujúcemu personálu sa správajme s postojom úcty a rovnocennosti.

- Časový a priestorový odstup od bežných problémov sa snažme vyplniť aj chvíľami vedome zvolenej samoty, zamyslenia nad svojim životným smerovaním, nad svojimi prioritami a zanedbávanými oblasťami života.

- Letné mesiace môže obohatiť aj vedome zvolená individuálna, rodinná či spoločná púť na niektoré pútnické miesto na Slovensku i v zahraničí. Slovensko je posiate pútnickými miestami a na viacerých z nich býva bohatý duchovný program na ich hlavné púte práve cez letné mesiace (Nitra, Levoča, Skala pri Trenčíne, Rajecká Lesná, Staré Hory, Šaštín...).

Nič nepríde samo. Po dobrom plánovaní a správnom prežití leta však miesto spovedania sa zo zanedbaného duchovného života budeme môcť ďakovať, že bolo jeho novým obohatením.