Pápež František: Trest musí sledovať dobro obetí zločinu a nápravu páchateľa
Vatikán 11. júna – Svätý Otec František sa formou posolstiev vyjadruje k rozličným
témam. Nedávno touto formou ponúkol príspevok Cirkvi k problematike súdnictva a výkonu
trestu. V súvislosti so snahami o humanizáciu v súdnictve, ktorej sa dožadujú viaceré
medzinárodné fóra, a vychádzajúc zo sociálnej náuky Cirkvi, pápež poukázal na skutočnosť,
že trest musí sledovať dobro obetí zločinu a nápravu páchateľa. Samotné sprísňovanie
trestov teda nestačí na zníženie zločinnosti. V posolstve datovanom 30. mája 2014,
určenom účastníkom dvoch medzinárodných kongresov zameraných na trestné právo a kriminológiu,
ktoré sa uskutočnia na jeseň v Brazílii a v Hondurase (XIX. medzinárodný kongres Medzinárodnej
asociácie trestného práva 31. 8. – 6. 9. 2014 v Riu de Janeiro a III. kongres Latinskoamerickej
asociácie trestného práva a kriminológie v Tegucigalpe), pápež František konštatuje,
že obsah spomínaných sympózií súvisí s tým, čo vychádza zo Svätého písma a z tisícročnej
skúsenosti Božieho ľudu. Hneď v úvode hovorí, že chce zdôrazniť tri prvky v procese
nápravy zločinu, ktoré už spoľahlivo overil čas: „Napriek historickým zmenám tri
prvky zostávajú nemenné: náprava škody alebo zadosťučinenie za spáchané
zlo, vyznanie viny, ktorým človek vyjadruje svoje vnútorné obrátenie,
a kajúcnosť, aby dospel k stretnutiu s milosrdnou a uzdravujúcou láskou Boha.“
V súvislosti s prvým elementom – zadosťučinením – Svätý Otec pripomína,
že Pán postupne naučil svoj ľud, že medzi zločinom a trestom nevyhnutne existuje istá
asymetria. Zranené oko či zlomený zub sa zjavne nenapraví poranením ďalšieho oka či
zubu. Nápravou škody a zadosťučinením sa sleduje dosiahnutie spravodlivosti pre obeť,
nie potrestanie agresora, píše pápež, pričom upozorňuje aj na sociálne súvislosti:
„V našej spoločnosti je tendencia myslieť si, že zločiny sa vyriešia vtedy,
keď sa zadrží a odsúdi ich páchateľ, ignorujúc spôsobené zločiny a bez
venovania dostatočnej pozornosti situácii, v ktorej sú obete ponechané.
Ale bolo by chybou stotožňovať nápravu len s potrestaním, zamieňajúc si spravodlivosť
s pomstou, ktorá by prispela len k nárastu násilia, aj keď inštitucionalizovaného.
Skúsenosť nám hovorí, že zvyšovanie a sťažovanie trestov častokrát nevyrieši sociálne
problémy, ani nie je schopné zmenšiť mieru kriminality, ale môže spoločnostiam spôsobiť
vážne problémy, akými sú preplnené väznice či väzni zadržiavaní bez súdneho
procesu.“
V tejto súvislosti podľa Svätého Otca rozhodujúcu rolu zohrávajú
komunikačné prostriedky, ktoré nesú veľkú zodpovednosť v informovaní korektným spôsobom
tak, „aby nevyvolávali spoločenský poplach alebo hystériu,
keď zverejňujú správy o kriminálnych činoch. V hre sú
život a dôstojnosť osôb, ktoré sa nemôžu stať predmetom publicistiky, niekedy
až chorobnej, odsudzujúc tak pravdepodobných vinníkov na spoločenskú diskreditáciu
ešte pred tým, ako boli súdení, alebo nútiac obete verejne znovu prežiť
podstúpenú bolesť len za cieľom vyvolania senzácie.“
Druhý aspekt,
na ktorý sa Svätý Otec sústredil v posolstve, je vyznanie viny. Je to „postoj toho,
kto uzná a ľutuje svoju chybu. Ak sa primeraným spôsobom páchateľovi zločinu nepomáha,
neponúkne sa mu príležitosť obrátiť sa, skončí tak, že sa stane
obeťou systému.“ Ako pápež ďalej poznamenáva, „nezriedka sa zločin
zakoreňuje do ekonomických a sociálnych nerovností, do
sietí korupcie a organizovaného zločinu, v hľadaní komplicov medzi tými najvplyvnejšími,
ktorých obete patria k tým najzraniteľnejším. Na to, aby sme sa vyhli
tejto pohrome, nestačí mať spravodlivé zákony, je nevyhnutné
formovať zodpovedné osoby, schopné tieto zákony uplatniť. Spoločnosť
riadená len trhovými pravidlami vytvára falošné očakávania a povrchné potreby.
Vyraďuje tých, ktorí nie sú na požadovanej úrovni a bráni tým, ktorí
sú pomalí, slabí a menej nadaní, aby si našli svoju životnú cestu.“
Napokon
do tretice Svätý Otec v posolstve hovorí o kajúcnosti. Označuje ju za predsieň ľútosti,
za cestu privádzajúcu k srdcu milosrdného Boha. On nás prijíma a ponúka nám ďalšiu
príležitosť: „Postoj Boha, ktorý hriešnemu človeku vychádza v ústrety
s ponukou svojho odpustenia, sa javí ako najvyššia spravodlivosť. Je
zároveň lojálna i súcitná, bez toho, aby si tieto dva aspekty
akýmkoľvek spôsobom protirečili. Odpustenie totiž neruší ani nezmenšuje
nevyhnutnosť nápravy, ktorá je vlastná spravodlivosti, ani neprehliada nevyhnutnosť
osobného obrátenia sa, ale ide ďalej, sledujúc obnovenie vzťahov a znovuzačlenenie
osôb do spoločnosti.“
A toto je podľa Svätého Otca veľkou výzvou. Nestačí
totiž potlačiť, zastrašiť či izolovať zločincov, treba im pomôcť obrátiť sa k dobru,
aby zanechali svoju biedu a sami sa stali milosrdnými ľuďmi: „Cirkev teda musí
ponúkať takú spravodlivosť, ktorá poľudšťuje, zakladá sa na opravdivom
zmierení, ktorá povedie páchateľa zločinu cestou reedukácie a aktívneho
výkonu trestu, k rehabilitácii a úplnému znovuzačleneniu sa do spoločnosti.“
Pápež František na záver svojho posolstva účastníkom medzinárodných kongresov
trestného práva a kriminológie vyzdvihol pozitívum uskutočnených krokov k tomu, aby
odpustenie neostalo len záležitosťou privátnej sféry, ale aby dosiahlo opravdivý politický
a inštitucionálny rozmer. -zk, jb-
Foto: Svätý Otec
s väzňami z nápravných zariadení v Pise e Pianose po spoločnej
svätej omši v Dome sv. Marty 19. februára 2014 .