2014-06-11 15:24:34

Pápež František: Trest musí sledovať dobro obetí zločinu a nápravu páchateľa


Vatikán 11. júna – Svätý Otec František sa formou posolstiev vyjadruje k rozličným témam. Nedávno touto formou ponúkol príspevok Cirkvi k problematike súdnictva a výkonu trestu. V súvislosti so snahami o humanizáciu v súdnictve, ktorej sa dožadujú viaceré medzinárodné fóra, a vychádzajúc zo sociálnej náuky Cirkvi, pápež poukázal na skutočnosť, že trest musí sledovať dobro obetí zločinu a nápravu páchateľa. Samotné sprísňovanie trestov teda nestačí na zníženie zločinnosti. V posolstve datovanom 30. mája 2014, určenom účastníkom dvoch medzinárodných kongresov zameraných na trestné právo a kriminológiu, ktoré sa uskutočnia na jeseň v Brazílii a v Hondurase (XIX. medzinárodný kongres Medzinárodnej asociácie trestného práva 31. 8. – 6. 9. 2014 v Riu de Janeiro a III. kongres Latinskoamerickej asociácie trestného práva a kriminológie v Tegucigalpe), pápež František konštatuje, že obsah spomínaných sympózií súvisí s tým, čo vychádza zo Svätého písma a z tisícročnej skúsenosti Božieho ľudu. Hneď v úvode hovorí, že chce zdôrazniť tri prvky v procese nápravy zločinu, ktoré už spoľahlivo overil čas: „Napriek historickým zmenám tri prvky zostávajú nemenné: náprava škody alebo zadosťučinenie za spáchané zlo, vyznanie viny, ktorým človek vyjadruje svoje vnútorné obrátenie, a kajúcnosť, aby dospel k stretnutiu s milosrdnou a uzdravujúcou láskou Boha.“

V súvislosti s prvým elementom – zadosťučinením – Svätý Otec pripomína, že Pán postupne naučil svoj ľud, že medzi zločinom a trestom nevyhnutne existuje istá asymetria. Zranené oko či zlomený zub sa zjavne nenapraví poranením ďalšieho oka či zubu. Nápravou škody a zadosťučinením sa sleduje dosiahnutie spravodlivosti pre obeť, nie potrestanie agresora, píše pápež, pričom upozorňuje aj na sociálne súvislosti: „V našej spoločnosti je tendencia myslieť si, že zločiny sa vyriešia vtedy, keď sa zadrží a odsúdi ich páchateľ, ignorujúc spôsobené zločiny a bez venovania dostatočnej pozornosti situácii, v ktorej sú obete ponechané. Ale bolo by chybou stotožňovať nápravu len s potrestaním, zamieňajúc si spravodlivosť s pomstou, ktorá by prispela len k nárastu násilia, aj keď inštitucionalizovaného. Skúsenosť nám hovorí, že zvyšovanie a sťažovanie trestov častokrát nevyrieši sociálne problémy, ani nie je schopné zmenšiť mieru kriminality, ale môže spoločnostiam spôsobiť vážne problémy, akými sú preplnené väznice či väzni zadržiavaní bez súdneho procesu.“

V tejto súvislosti podľa Svätého Otca rozhodujúcu rolu zohrávajú komunikačné prostriedky, ktoré nesú veľkú zodpovednosť v informovaní korektným spôsobom tak, „aby nevyvolávali spoločenský poplach alebo hystériu, keď zverejňujú správy o kriminálnych činoch. V hre sú život a dôstojnosť osôb, ktoré sa nemôžu stať predmetom publicistiky, niekedy až chorobnej, odsudzujúc tak pravdepodobných vinníkov na spoločenskú diskreditáciu ešte pred tým, ako boli súdení, alebo nútiac obete verejne znovu prežiť podstúpenú bolesť len za cieľom vyvolania senzácie.“

Druhý aspekt, na ktorý sa Svätý Otec sústredil v posolstve, je vyznanie viny. Je to „postoj toho, kto uzná a ľutuje svoju chybu. Ak sa primeraným spôsobom páchateľovi zločinu nepomáha, neponúkne sa mu príležitosť obrátiť sa, skončí tak, že sa stane obeťou systému.“ Ako pápež ďalej poznamenáva, „nezriedka sa zločin zakoreňuje do ekonomických a sociálnych nerovností, do sietí korupcie a organizovaného zločinu, v hľadaní komplicov medzi tými najvplyvnejšími, ktorých obete patria k tým najzraniteľnejším. Na to, aby sme sa vyhli tejto pohrome, nestačí mať spravodlivé zákony, je nevyhnutné formovať zodpovedné osoby, schopné tieto zákony uplatniť. Spoločnosť riadená len trhovými pravidlami vytvára falošné očakávania a povrchné potreby. Vyraďuje tých, ktorí nie sú na požadovanej úrovni a bráni tým, ktorí sú pomalí, slabí a menej nadaní, aby si našli svoju životnú cestu.“

Napokon do tretice Svätý Otec v posolstve hovorí o kajúcnosti. Označuje ju za predsieň ľútosti, za cestu privádzajúcu k srdcu milosrdného Boha. On nás prijíma a ponúka nám ďalšiu príležitosť: „Postoj Boha, ktorý hriešnemu človeku vychádza v ústrety s ponukou svojho odpustenia, sa javí ako najvyššia spravodlivosť. Je zároveň lojálna i súcitná, bez toho, aby si tieto dva aspekty akýmkoľvek spôsobom protirečili. Odpustenie totiž neruší ani nezmenšuje nevyhnutnosť nápravy, ktorá je vlastná spravodlivosti, ani neprehliada nevyhnutnosť osobného obrátenia sa, ale ide ďalej, sledujúc obnovenie vzťahov a
znovuzačlenenie osôb do spoločnosti.“

A toto je podľa Svätého Otca veľkou výzvou. Nestačí totiž potlačiť, zastrašiť či izolovať zločincov, treba im pomôcť obrátiť sa k dobru, aby zanechali svoju biedu a sami sa stali milosrdnými ľuďmi: „Cirkev teda musí ponúkať takú spravodlivosť, ktorá poľudšťuje, zakladá sa na opravdivom zmierení, ktorá povedie páchateľa zločinu cestou reedukácie a aktívneho výkonu trestu, k rehabilitácii a úplnému znovuzačleneniu sa do spoločnosti.“

Pápež František na záver svojho posolstva účastníkom medzinárodných kongresov trestného práva a kriminológie vyzdvihol pozitívum uskutočnených krokov k tomu, aby odpustenie neostalo len záležitosťou privátnej sféry, ale aby dosiahlo opravdivý politický a inštitucionálny rozmer. -zk, jb-

Foto: Svätý Otec s väzňami z nápravných zariadení v Pise e Pianose po spoločnej svätej omši v Dome sv. Marty 19. februára 2014 .







All the contents on this site are copyrighted ©.