Generálna audiencia: Nábožnosť je priateľstvo s Bohom v tichej službe druhým
Námestie Svätého Petra pri generálnej audiencii v stredu 4. júna zaplnili pútnici
z celého sveta. Niekoľko vlajok svedčilo o tom, že nechýbali ani Slováci. Svätý Otec
po tom, ako z džípu pozdravil prítomných, sa v katechéze vrátil k cyklu o siedmich
daroch Ducha Svätého, ktorý minulú stredu prerušil, keď sa venoval rekapitulácii apoštolskej
cesty vo Svätej zemi. Dnes sa zameral na šiesty dar: dar nábožnosti. Vysvetlil, že
tu ide o hlboké priateľstvo s Bohom, ktoré vychádza z vnútra a navonok sa prejavujúce
tichou a radostnou službou druhým. Nasleduje plné znenie katechézy:
„Drahí
bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes sa chceme zastaviť pri jednom z darov Ducha
Svätého, ktorý býva často nesprávne porozumený či povrchne pochopený, avšak dotýka
sa jadra našej kresťanskej totožnosti a nášho kresťanského života. Ide o dar nábožnosti.
Je
treba ihneď objasniť, že tento dar [v taliančine označovaný ako „pietà“]
sa neidentifikuje so schopnosťou mať s niekým súcit,spolucítiť s blížnym,
ale naznačuje našu príslušnosť k Bohu a naše hlboké puto, ktoré nás s ním spája, to
puto, ktoré dáva zmysel celému nášmu životu a udržiava nás v pevnom spoločenstve s
ním, a to aj vo chvíľach ťažkých a bolestných.
Toto puto s Pánom sa nemá chápať
ako nejaká povinnosť alebo ako čosi uložené zvonka. Je to puto, ktoré vychádza zvnútra.
Ide o vzťah prežívaný srdcom. Je to naše priateľstvo s Bohom, ktoré nám daroval Ježiš,
dar, ktorý mení náš život a napĺňa nás nadšením a radosťou. Preto v nás dar nábožnosti
vzbudzuje predovšetkým vďačnosť a vzdávanie chvály. A toto je dôvodom a najautentickejším
zmyslom nášho kultu a našej adorácie. Keď nám Duch Svätý dáva vnímať Pánovu prítomnosť
a všetku jeho lásku voči nám, rozohrieva nám srdce a takmer prirodzene nás pohýna
k modlitbe a oslave. Nábožnosť je teda synonymom opravdivého nábožne založeného ducha,
synovskej dôvernosti s Bohom, tej schopnosti modliť sa k nemu s láskou a jednoduchosťou,
ktorá je vlastná ľuďom s pokorným srdcom.
Ak nám dar nábožnosti umožňuje rásť
vo vzťahu a spoločenstve s Bohom a vedie nás k tomu, aby sme žili ako jeho deti, tak
isto nám pomáha zahŕňať touto láskou aj iných a považovať ich za bratov. A bezpochyby
tak vo vzťahoch voči tým, ktorí sú okolo nás, tým, ktorých denne stretávame, budeme
vedení pohnútkami nábožnosti, a nie svätuškárstva. Prečo vravím, ženie svätuškárstva?
Pretože niektorí si myslia, že byť nábožnými znamená privrieť oči a tváriť sa ako
svätý obrázok, je tak? Alebo tiež predstierať, že sú sťa nejaký svätý. Toto však nie
je dar nábožnosti. Po piemontsky tomu hovorievame „fare la mugna quacia“ [robiť
zo seba neviniatko, anjelika]. Nie, toto nie je dar nábožnosti...
S
tým darom budeme naozaj schopní radovať sa s radujúcimi, plakať s plačúcimi, byť blízkymi
tomu, kto je osamelý či skľúčený, usmerniť toho, kto je v omyle, potešiť zarmúteného,
prijať a postarať sa o toho, kto trpí núdzu. Je tu veľmi, veľmi úzky vzťah medzi darom
nábožnosti a miernosťou. Dar nábožnosti, ktorý nám dáva Duch Svätý, nás robí miernymi,
tichými a trpezlivými ľuďmi, ktorí žijú v pokoji s Bohom, v tichej službe iným.
Drahí
priatelia, v Liste Rimanom apoštol Pavol potvrdzuje: «Všetci, ktorých vedie Boží Duch,
sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale
dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba Otče!”» (Rim 8,14-15).
Poprosme Pána, aby dar jeho Ducha premohol náš strach a naše neistoty, aj nášho nepokojného
a netrpezlivého ducha, a aby z nás urobil radostných svedkov Boha a jeho lásky, ktorí
sa klaňajú Pánovi v pravde a aj v službe blížnym, s miernosťou a aj s úsmevom, ktorý
nám Duch Svätý vždy dáva v radosti. Nech nám všetkým Duch Svätý udelí tento dar nábožnosti.
Ďakujem.“