Peter Dufka SJ: Úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu

Istý môj spolužiak zo základnej školy vôbec nemá hudobný sluch. Keď spieva, nielen že intonuje úplne falošne, ale svoju falošnú intonáciu ani nepočuje. Keď sa s ním stretnem, nikdy sa spolu nerozprávame o hudbe. Bolo by to zbytočné a možno i nepríjemné. Asi by sme ťažko našli spoločnú reč.

Sú veci, ktoré každý nepochopí. Slepému od narodenia sa nedá hovoriť o tom, ako vyzerá zelená farba a hluchému je ťažké priblížiť krásu hudobného zážitku. S niektorými ľuďmi sa ťažko hovorí o určitých témach. Človek musí mať na ich vnímanie istú predispozíciu. Musí mať s nimi aspoň minimálne skúsenosti. Ak ich nemá, potom im buď nerozumie, alebo sa mu zdajú smiešne. To je dôvod, prečo niektorí ľudia za hlboké náboženské ideály zomierali, kým iní sa z nich vysmievali ako z hlúpostí.

Dnes sa začína mesiac jún, ktorý charakterizuje úcta k Božskému Srdcu Ježišovmu. Pripomíname si Jeho lásku voči nám. O čo tu ide, pochopí len ten, kto niečo z nej už zažil. Niekto si možno povie: načo mi je Božia láska, veď mi stačí tá ľudská. Obyčajne to však nehovorí veľmi dlho. Neexistuje totiž trvalý a hodnotný vzťah medzi ľuďmi, ak doň nevstupuje Boh. Ak ho On neživí. Bez neho totiž lásku vnímame len v akýchsi čisto prirodzených, humanistických tendenciách. Milujeme preto, lebo je to momentálne príjemné, fascinujúce. Ale čo sa stane, keď vzťah prestane byť príjemný, keď ten druhý prestane prejavovať voči nám náklonnosť? A čo keď dávame a nič nedostávame? Keď sa usilujeme o dobro a dostávame za to iba kritiku? Ak do takejto negatívnej skúsenosti nevstúpi Boh, srdce človeka stvrdne. Ľudská láska nestačí, pretože je nestála. Niektorí autori prirovnávajú stvrdnuté srdce človeka ku krajine, kde nie je dostatok dažďa. Zem začne postupne tvrdnúť. A keď občas zaprší, takáto pôda vodu prijíma veľmi ťažko. Voda steká po povrchu tvrdej zeme a nevsiakne do nej. Tak je to i so srdcom, ktoré z rôznych dôvodov nezachytáva Božiu lásku. Srdce človeka ľahko stvrdne, ak ho občas nezvlaží dážď Božej lásky.

Teofan Zatvornik bol presvedčený o tom, že srdce neoznačuje nejakú špecifickú silu alebo moc, ktorá by jestvovala povedľa iných. Podľa neho srdce udržiava energiu všetkých duchovných, duševných i telesných síl človeka. Je zaujímavé vnímať Shakespearovo dielo Otello, keď si sami v izbe čítame scenár divadelnej hry. Môžeme perfektne sledovať myšlienky autora. Avšak keď dielo sledujeme v divadle na predstavení, ktoré hrajú výborní herci, zážitok je celkom iný. Cítime sa vtiahnutí do deja a hru prežívame oveľa intenzívnejšie. Niečo podobné sa deje, ak má človek citlivé a dobré srdce. Jeho vzťah k Bohu, k ľudom, ba dokonca i k veciam je celkom iný.

V tradičnej psychológii panoval názor, že vnútorný život človeka sa skladá z troch základných aktivít: Z poznávania, z vôle a z citu. Na hodnoty citu a emócií sa pozerajú niektorí ľudia s istým dešpektom. Hovoria: „To je taký sentimentálny snílko“. Úctu k Božskému Srdcu neraz ironizujú racionalisti. Intelektualizmus ani tvrdý moralizmus však nemajú schopnosť preniknúť hlbšie, než siaha logika a všeobecné normy mravnosti. Kto zostane pri takomto postoji, zatvára si cestu k hlbšiemu poznaniu duchovných právd.

Podľa viacerých autorov poznanie srdcom zaberá v náboženstve dôležité miesto, pretože vzťah, osobný kontakt s Bohom je možný len v hĺbke našej osobnosti, v hĺbke nášho srdca. Pascal to vyjadril takto: „Srdce, a nie rozum, cíti Boha“. Viera je podľa neho citlivosť srdca, a nie schopnosť rozumu. Dostojevskij si všíma kritériá, podľa ktorých ľudia hodnotia iných a poznamenáva, že pravá hodnota človeka sa nedá merať vonkajšími morálnymi činmi. Kritérium hodnoty človeka je ukryté v jej tajomnom centre. Takmer vo všetkých kultúrach sa toto skryté a tajomné centrum človeka označuje slovom srdce. Sme takí, aké je naše srdce.

Vo Svätom písme sa výraz srdce nachádza veľmi často. Ľudia vidia iba vonkajšok, avšak Boh vidí do srdca človeka (por. 1 Sam 16, 7), číta z neho ako z otvorenej knihy. Tam sa človek a Boh stretávajú. K hlbokému prežívaniu náboženského života človek potrebuje zážitok, potrebuje cítiť, vnímať srdcom, potrebuje radosť a slzy, potrebuje emócie. Potrebuje poznávať srdcom. Vo všetkých oblastiach platí pravidlo, že človek až vtedy hlbšie vniká do poznávanej skutočnosti, keď si k nej vytvorí vzťah. Akoby sa mu tým otvorila nová cesta poznania. to vyjadril slovami: „Správne vidíme len srdcom. Čo je dôležité, je očiam neviditeľné“.

Videnie a poznávanie srdcom však má isté predpoklady, ktoré sv. Bazil vyjadril všeobecným princípom: „Len podobné poznáva podobné“. Napísal: „Knihám o hudbe rozumejú hudobníci, knihám o poľnohospodárstve poľnohospodári a knihám o spiritualite rozumejú duchovní ľudia. Inteligenciu, nadanie človeka hodnotíme rozumom. Mravné konanie posudzujeme podľa vlastného mravného postoja. A srdce? Srdce poznávame srdcom“. Táto jednoduchá logika má však ďalekosiahle následky pre náš náboženský život. Jeho cieľom je poznanie Boha v Kristovi. O aké poznanie však ide? Nedá sa povedať, že Krista pozná ten, kto dôkladne preštudoval jeho náuku, jeho slová a postoje. Slovám človeka je ťažko rozumieť, ak nerozumieme tomu, kto ich hovorí, ak sa nám nepodarí vžiť do jeho postojov a pocitov. Takéto chápanie človeka sa nedá vyčítať z kníh, nedá sa vyjadriť v zákonoch a nariadeniach, nedá sa k nemu dospieť len akýmsi zvláštnym psychologickým procesom pripodobnenia. Jedna z charakteristických invokácií k Božskému Srdcu znie: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, pretvor naše srdcia podľa svojho srdca“. Tento proces vnútornej asimilácie a chápania je podstatným prvkom úcty k Božskému Srdcu.

Výstižne ho vyjadruje i modlitba sv. Ignáca: „Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko, čo mám a čo vlastním, dal si mi ty. Tebe, Pane, to vraciam; všetko to je tvoje, nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. Daj mi len svoju lásku a milosť, lebo tá mi stačí.“ Sv. Ignác, bol človek silných vôľových vlastností. Štúdiom nadobudnuté vedomosti a iné dary však pre neho neznamenali nič v porovnaní so skúsenosťou Božej lásky.

Nikdy nezabudnem na posledné mesiace života staručkého kňaza Valéra Zavarského. Bol to jezuita, ktorý počas komunistického režimu prežil dlhé roky vo väzení. Napriek ťažkému životu v každom človeku, ktorý sa s ním stretol, zanechal stopy svojej múdrosti a dobroty. V posledných dňoch života veľmi intenzívne cítil prítomnosť Božského Srdca Ježišovho. Neraz opakoval, ako ho má Boh rád.
Dobrotivý človek si v duši nosí tajomnú skúsenosť lásky svojho Boha. Jeho blízkosť je pre neho najvyššie šťastie. Keď v našej duši vyjde toto slnko šťastia, je zvláštne, ako zblednú pred ním všetky ostatné radosti, ktoré sme kedy poznali. Milí priatelia, nech Božské Srdce Ježišovo počas tohto mesiaca formuje naše vlastné srdce a pomôže nám tak vniknúť hlbšie do tajomstiev našej viery.