K odkazu ekumenického stretnutia 25. mája 2014 v Jeruzaleme

Dátum 25. máj 2014 si cirkevní historici už poznačili ako ďalší krok na vytrvalej ceste ekumenizmu. Čo prinesie jeruzalemské stretnutie Svätého Otca Františka a ekumenického patriarchu Bartolomejom I. pre budúcnosť? Ako podnet k reflexii, pripomeňme si hlavné fakty a niektoré súvislosti.

„Je 5. január1964. Pavol VI. sa pred chvíľou vrátil do domu Apoštolskej delegatúry v Jeruzaleme, nízkej budovy na úpätí Olivovej hory. Prišiel sem deň predtým, ako pútnik do Svätej zeme. Po tom, ako prešiel Krížovou cestou, Via Dolorosa a modlil sa pri Svätom hrobe, navštívil aj Nazaret, pobudol pri Tiberiadskom jazere a tiež na vrchu Tábor. Tisíce ľudí rozličného vierovyznania mu prišli v ústrety a sprevádzali jeho kroky. Je už šero večera, keď sa vracia do Jeruzalema. No dlhý deň sa ešte neskončil. Čaká ho stretnutie, ktoré sa má stať vrcholným momentom, symbolom tejto púte.“

Takto opisuje historické chvíle spred 50 rokov Valeria Martanová, autorka knihy s názvom „Jeruzalemské objatie“, práve publikovanej v taliančine vo vydavateľstrve Paoline, s úvodom Andreu Riccardiho. Ten, na ktorého návštevu čakal Pavol VI., bol patriarcha Atenagoras. Jeho príchod o pol desiatej večer v sprievode delegácie konštantinopolského ekumenického patriarchátu zachytili historické snímky. Po súkromnom rozhovore do miestnosti vstúpili členovia oboch delegácií. Patriarcha predniesol po grécky príhovor, v ktorom prirovnal obdobie rozdelenia k tisícročnému unavujúcemu hľadeniu do šera. Hovoril o túžbe po spoločnom kalichu Eucharistie. Zlatý kalich ako dar pápeža patriarchovi jasne vyjadril obojstrannosť tejto nádeje na spoločné slávenie tajomstiev nášho vykúpenia. Modlitbu Otče náš obe delegácie recitovali spoločne, súčasne každá vo vlastnom jazyku. Na druhý deň prišiel pápež Pavol VI. odplatiť návštevu do pravoslávneho sídla, kde sa zdržiaval Atenagoras. Emócie sa zopakovali, pričom tentoraz príhovor zaznel v latinčine z úst pápeža. Obaja protagonisti i prítomní členovia delegácií si v pamäti zachovali vnímanie momentu Božej milosti. Patriarcha venoval pápežovi zlatý kríž z hory Athos a engolpion, pektorálnu ikonu ako biskupskú insígniu byzantskej tradície. Záver stretnutia patril čítaniu 17. kapitoly Jánovho evanjelia, pri ktorom sa pápež a patriarcha po kúskoch striedali po grécky a latinsky. Opäť spoločný Otčenáš paralelne po latinsky a grécky a nakoniec spoločné požehnanie prítomných. Následne bolo publikované spoločné komuniké.

Toľko svedectvo historikov o udalosti spred 50 rokov. Vráťme sa teraz k udalosti v Jeruzaleme z nedele 25. mája 2014. Patriarcha Bartolomej deň predtým rozoslal nasledujúci tvít: „Brat môj, už sa teším na zajtrajšie stretnutie s Tebou v Jeruzaleme.“ Prvé dejstvo sa konalo v tej istej budove pápežskej delegatúry na úpätí Olivovej hory. Apoštolský delegát v Jeruzaleme a Palestíne Mons. Giuseppe Lazzarotto uviedol Svätého Otca i ekumenického patriarchu s ich trojčlennými delegáciami do tej istej miestnosti, kde sa udialo historické stretnutie. V sprievode pápeža Františka bol okrem štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina aj predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch. Osobný rozhovor medzi pápežom Františkom a ekumenickým patriarchom Konštantínopolu trval dlhšie než sa očakávalo, čo je znamením srdečnosti a toho, že obaja si majú čo povedať, uviedol kardinál Koch v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas. K účinkom, ktoré môže mať stretnutie v Jeruzaleme pre ekumenizmus, hovorí: „Toto stretnutie je novým krokom do budúcnosti, stretnutím, ktoré má mať pokračovanie.“

Dar Svätého Otca pre patriarchu predstavovala monumentálna obrazová publikácia Codex Pauli, na ktorej vydaní pri príležitosti nedávneho roka sv. Pavla spolupracovali pápež Benedikt XVI., konštantinopolský patriarcha Bartolomej I., moskovský patriarcha Kirill a ďalšie osobnosti západného i východného kresťanstva. Súkromné stretnutie bolo bez prítomnosti médií, televízia však naplno priniesla následné modlitbové pokračovanie v Bazilike Svätého hrobu. Tým sa význam ekumenického stretnutia rozšíril aj na členov iných kresťanských cirkví. Hovorí riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi:

„Bolo to stretnutie veľmi očakávané zo strany oboch. Úmysel a počiatočný impulz pre toto stretnutie vyšli z prvých dní tohto pontifikátu, pri prvom stretnutí medzi týmto pápežom a patriarchom Bartolomejom, keď Bartolomej prišiel práve aby sa zúčastnil - a to tiež bolo po prvý raz v histórii – na inaugurácii pontifikátu pápeža Františka. Vtedy mu navrhol prísť spoločne do Svätej zeme, aby oslávili toto tak významné výročie. Zdá sa mi, že obaja ho prežívali s plným vedomím toho, aký môže mať význam na ceste ekumenizmu, pričom srdečne pozvali k účasti aj iné vierovyznania. A toto bolo významnou a krásnou novosťou.“

Po súkromnom stretnutí pápeža Františka a patriarchu Bartolomeja, počas ktorého v sídle Apoštolskej delegatúry podpísali spoločné prehlásenie, prešli obaja – avšak rôznymi vstupmi – na námestie pred Bazilikou Svätého hrobu. Pred chrámom ich privítali predstavení troch komunít: grécko-pravoslávnej, arménsko-apoštolskej a zástupca františkánskej kustódie. Obaja predstavitelia si hneď pri vstupe baziliky pokľaknutím a bozkom uctili tzv. Kameň pomazania, posvätné miesto, na ktoré bolo podľa tradície položené Ježišovo telo po zložení kríža, ako si to pripomíname v 13. zastavení Krížovej cesty.

„Kristus vstal z mŕtvych!“ – týmito slovami začal svoj uvítací príhovor grécko-pravoslávny patriarcha Teofilos III., ktorý bol hostiteľom dnešného modlitbového stretnutia. Vyzdvihol nevyhnutnosť modlitby za jednotu a za pokoj a poznamenal, že posvätné miesta sú útočiskom pre ľudstvo. Nasledovalo čítanie z Jánovho evanjelia o príchode Márie Magdalény k hrobu. Prednesené bolo najprv po grécky a po speve Aleluja aj po latinsky. Po veľkonočnej sekvencii Victimae paschali laudes predniesol príhovor patriarcha Bartolomej, v anglickom jazyku, po ňom prehovoril pápež František, po taliansky.

Patriarcha Bartolomej I. v príhovore upriamil pozornosť na odkaz prázdneho hrobu a Kristovho vzkriesenia: „S bázňou, pohnutím a úctou sa tu dnes nachádzame pred «miestom, kde spočíval Pán», pred oživujúcim hrobom, z ktorého vytryskol život, a vzdávame vďaky milosrdnému Bohu za to, že nás – svojich nehodných služobníkov – učinil hodnými toho najvyššieho požehnania: že môžeme byť pútnikmi na mieste, kde sa odhalilo tajomstvo spásy sveta.“

Tento hrob vyžaruje posolstvá odvahy, nádeje a života, povedal ďalej patriarcha Bartolomej. Kresťan nemusí mať strach zo smrti, ba ani zo zla, v akejkoľvek podobe by sa objavilo v našom živote, pretože Kristov kríž prevzal na seba všetky šípy zla. „Je tu však aj iné posolstvo šíriace sa z tohto ctihodného hrobu, v blízkosti ktorého sme sa tu dnes zišli. Je ním odkaz, že dejiny nemožno naprogramovať, a že posledné slovo neprináleží človeku, ale Bohu. ... Akékoľvek úsilie zo strany súčasného ľudstva vymodelovať si autonómne a bez Boha svoju budúcnosť je čírou domýšľavosťou.“

Svätý hrob nás podľa slov patriarchu ďalej pozýva zahnať aj strach z odlišného, z toho, kto vyznáva inú vieru, je iného náboženstva či vierovyznania.

„Vaša Svätosť, drahí bratia a sestry, pred päťdesiatimi rokmi dve veľké vedúce osobnosti Cirkvi, pápež Pavol VI. a ekumenický patriarcha Atenagoras, vyhnali strach, zahnali od seba preč strach, ktorý prevládal počas jedného tisícročia; strach, ktorý tieto dve cirkvi – západnú a východnú – držal v oddelení jednu od druhej, ba niekedy až v zaujímaní opozície jedných voči druhým. Keď však obaja prišli na toto sväté miesto, premenili strach na lásku. A tak sme tu s Jeho Svätosťou pápežom Františkom a ako ich nástupcovia nasledujeme ich stopy a vzdávame úctu ich heroickej iniciatíve. Vzájomne sa v láske objímeme, aby sme pokračovali na púti smerom k plnému spoločenstvu v láske a pravde (porov. Ef 4,15), aby «svet uveril» (Jn 17,21), pretože nijaká iná cesta nevedie k životu, jedine cesta lásky, zmierenia, pravého pokoja a vernosti Pravde.

Toto je tá púť, ktorú sú všetci kresťania povolaní nasledovať v ich vzájomných vzťahoch – nech už prináležia k akejkoľvek Cirkvi či vierovyznaniu –, aby tak dali príklad celému svetu. Cesta môže byť dlhá a namáhavá; zaiste sa niekomu môže neraz zdať ako slepá ulička. Avšak táto cesta je jedinou, ktorá vedie k naplneniu Pánovej vôle: aby «všetci boli jedno» (Jn 17,21).“

V príhovore Svätého Otca Františka okrem mnohých iných silných myšlienok zaznelo aj pozvanie k ďalšiemu rozvoju ekumenizmu, konkrétne k novému uvažovaniu nad úlohu pápeža v rámci celého kresťanstva:

„Zakaždým, keď sa navzájom žiadame o odpustenie za hriechy spáchané voči iným kresťanom a vždy, keď máme odvahu dať i prijať toto odpustenie, okusujeme skúsenosť vzkriesenia! Zakaždým, keď prekonáme staré predsudky a máme odvahu vytvárať nové bratské vzťahy, vyznávame, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych! Zakaždým, keď pri uvažovaní nad budúcnosťou Cirkvi vychádzame z jej povolania k jednote, žiari svetlo veľkonočného rána!

V tomto ohľade by som rád obnovil už mojimi predchodcami vyslovené želanie udržiavať dialóg so všetkými bratmi v Kristovi za účelom nájdenia takej formy vykonávania úradu vlastného rímskemu biskupovi, ktorá by sa v súlade s jeho poslaním otvorila novej situácii a mohla sa stať v aktuálnom kontexte službou lásky a spoločenstva, uznanou zo strany všetkých“.

O význame tohto pozvania k teologickému dialógu o úlohe pápeža hovorí páter Federico Lombardi: „Pápež položil na stôl, ak to tak možno povedať, v línii toho, čo už vykonali jeho predchodcovia, svoju disponibilitu k hlbokej reflexii nad službou Rímskeho biskupa ako službou všetkým kresťanom, láske a spoločenstvu medzi všetkými kresťanmi, ako o nej možno uvažovať dnes, ako dnes možno o nej uvažovať nanovo, a to, ako povedal, aj novým spôsobom. Toto je ponuka vyznačujúca sa veľkou odvahou a veľkorysosťou, no takto môže ekumenizmus napredovať. A čerpať silu, radosť, inšpiráciu k ekumenizmu, práve zídením sa k spoločnej modlitbe, pri hrobe vzkrieseného Krista, je niečo veľmi dôležité.“

Ekumenické stretnutie pokračovalo spoločnou modlitbou Otče náš, v prvej časti v taliančine, v druhej časti pokračoval každý z prítomných vo vlastnom jazyku. Po modlitbe rímsky pápež a konštantínopolský patriarcha vstúpili do prázdneho hrobu. Miesto si uctili pokľaknutím a bozkom a po tichej osobnej modlitbe zapálili votívnu sviecu. Keď vystúpili z hrobu, spoločne udelili prítomným požehnanie. Následne spolu úzkym schodišťom vystúpili na Golgotu, čiže miesto Kristovho ukrižovania, kde sa poklonili pred oltárom a opäť zapálili sviece. Z Baziliky Božieho hrobu vyšli spoločným východom, na zdôraznenie bratstva medzi Petrom a Ondrejom. Po tejto historickej spoločnej ekumenickej modlitbe sa v jednom aute odobrali do sídla Latinského patriarchátu na spoločnú večeru s patriarchami a pápežským sprievodom.

K ekumenickému stretnutiu, považovanému za vrchol apoštolskej cesty, pápež pridal počas svojej púte aj ďalšie akcenty, napr. návštevou múra v Betleheme a iniciatívami pokoja. Zostal ekumenizmus v úzadí? Odpovedá kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov:
„To si nemyslím. Pápežovo posolstvo je pokoj vo všetkých vzťahoch. To zahŕňa zmierenie s pravoslávnymi, dosiahnutie jednoty a tiež eucharistického spoločenstva a iných úzko súvisiacich skutočností. Eucharistia je oslavou zmierenia a odtiaľ prichádzajú aj impulzy pre politiku.“

Ako bude vyzerať pokračovanie dialógu v najbližších mesiacoch, rokoch?
„Ako vždy, rozlišujeme medzi dialógom lásky a dialógom pravdy. Dialóg lásky sa v posledných päťdesiatich rokoch veľmi upevnil. V dialógu pravdy – to znamená v teologickom dialógu – sa vynorili aj nejaké nové problémy. V septembri budeme mať ďalšie zhromaždenie a dúfam, že budeme môcť urobiť krok vpred vzhľadom na ťažkosti, ktoré sa objavili najmä v súvislosti s vyhlásením ruského pravoslávneho patriarchátu ohľadom
primátu.“ -jb, jk-